TURIEC. Keď som bola malé dievča, poznala som jednu výnimočnú ženu. Písala nádherné básne, mala pôvab a šarm, vedela úžasne tancovať a spievať. Sadila kvety, starala sa o rastliny a vždy sa hrdelne a nenapodobiteľne nahlas smiala. Zvykla piť kávu na dvore, sediac na drevenej lavičke viedla rozhovory o živote so svojou mamou a neposedne pri tom kývala nohou zo strany na stranu. Zbierala so mnou kamienky a učila ma hrabať sa v hline. Tancovali sme bosé po tráve a spali v stane pod holým nebom. Jedli sme jablká a hrušky zo stromov, zbierali sme egreše a ríbezle do koláča.
Prečítajte si tiež FOTO: Záturčianske upratovanie vyšlo na jednotku Čítajte Nosila veľkú oranžovú bodkovanú sukňu, za ktorú som sa mohla schovať, keď mi bolo ťažko. Keď bolo treba, premenila sa na manažérku a zorganizovala šiestich chlapov, aby mi priniesli do izby klavír, po ktorom som tak veľmi túžila. Vďaka nej som mohla tvoriť dávno predtým, než som vôbec vedela čítať. Naučila ma, že život vie byť tvrdý a ja som jej na oplátku denne pripomínala, že život je o veľkých zázrakoch, kým na ne veríme.
A potom všetkom, umrela.
Už viac netancovala. Dokonca ani vtedy, keď umývala riad. Už viac nespievala a nepísala básne. Čítala si dokola tie isté, staré, ktoré vyberala zo zásuvky a potom ich tam zase na dlhú dobu odložila. Už viac nenosila bodkované sukne a nepiekla koláče. Už viac nemala vo svojom srdci radosť a vo svojich očiach iskru. Mala priveľa práce, priveľa povinností a len veľmi málo podpory. Sukňu musela nenávratne vymeniť za montérky. Trvalo dlho, kým sa znovu našla.
Miesto vďaky podpora
Deň matiek je symbolom vďačnosti a uznania všetkým mamám na svete. Tiež som mama, a byť mamou je pre mňa bez výhrad najťažšia práca, akú som kedy robila. Často premýšľam, kedy mamy na Slovensku začne konečne aj niekto počúvať. Pri pôrodoch, pri rozhodovaní o tom, či vôbec mamami chcú byť, pri voľbe výchovy svojho dieťaťa a pri pracovných či finančných záležitostiach. Deň matiek by mohol byť dňom nielen o vďake, ale predovšetkým o podpore.
Želám si, aby sa každá mama v našej krajine mohla slobodne rozhodnúť, akú bodkovanú sukňu bude nosiť bez toho, aby si spoločnosť myslela, že má právo to nejako komentovať.
Prečítajte si tiež FOTO: Na Bystričke v obecnej hore zasadili 550 stromčekov Čítajte Prajem si aj to, aby sa mohli matky rozhodnúť, kedy a ako si oblečú montérky bez toho, aby k tomu boli prinútené nedostatkom finančnej podpory od štátu. Želám si, aby všetky mamy, v sukniach, v skafandri, v sakách, v oblekoch či vo vysokých ihličkách cítili v prvom rade to, že im štát a inštitúcie naozaj kryjú chrbát, miesto toho, aby im naň ešte viac nakladali.
Mamy potrebujú viac rešpektu, menej otázok o tom, ako vyzerá ich telo po pôrode alebo o tom, prečo sa rozhodli ísť do práce či ostať doma.
Medzi nami sú aj slobodné mamy, staré mamy, choré mamy, mamy, ktorým boli odobraté deti, mamy, ktoré potrebujú pomoc, mamy, ktoré nikto nepočúva, nešťastné mamy, ustráchané mamy. Aj mamy, ktoré majú ťažko choré deti a ženy, ktoré mamami byť nemôžu či nechcú. A všetky potrebujú, aby im štát a kompetentní venovali pozornosť a riešili ich problémy. A teda, status s fotkou kytice kvetov a ďakovnými slovami nacapený na nástenke Facebooku to rozhodne nevyrieši.
Slovensko má pred sebou ešte veľa práce na to, aby stačilo mamám „len“ ďakovať.
