MARTIN. Na ranné vstávanie do školy som zvyknutá. Okrem veľkej kopy na žehlenie, ktorú pre prácu na článkoch v našich novinách vždy tak rada obchádzam, mám doma totiž ešte aj prváčika. Zatiaľ čo s ním vstávam do školy svižne a s úsmevom, vstávanie v koži prváckej učiteľky pre mňa už také energické nebolo. Od toľkého stresu som ledva na lačný žalúdok kopla do seba jednu kávu.
„Byť mamou prváka a učiteľkou prváka, to je predsa sakra rozdiel,“ hovorila som si počas toho, ako som chaoticky listovala strany v rozprávkovej knižke, ktorú som mala nachystanú pre „svojich“ prvákov.
Klamať vám nebudem. Bola som značne nervózna a plne som si uvedomovala, že udržať pozornosť sedemročných detí je nadľudský výkon. Decká jednoducho neoklamete, neistotu z vás vycítia na kilometre a rešpekt si u nich papierom či úsmevom nezískate ani omylom.
FOTO: Turčianske Teplice skrášlili kvety Čítajte Pani učiteľka Adriana Bočková, triedna 1. D zo Základnej školy Alexandra Dubčeka v Martine, takéto problémy ráno nemá. Svoje poslanie miluje, do školy sa vždy teší a za celých 35 rokov svojej práce nevyhorela ani raz!
Výborne, ja som len pri pomyslení na to, že sa čochvíľa dobrovoľne podrobím nepriestrelným detským skúmavým pohľadom, zhorela okamžite.
Narušiteľka režim nenarušila
Do prváckej déčky som vstúpila cez prestávku po prvej vyučovacej hodine. Okamžite v centre pozornosti neisto som sa usadila na kraj triedy, kde mi moja nová kolegyňa vyčlenila miesto. Predstavila ma deťom a ja som sa pozdravila hlasno a sebavedome, snažiac sa zakryť svoje vlastné zúfalstvo.
Úsmev som mala ako z hollywoodskeho filmu a dúfala som, že mi ho vidieť na očiach.
