MARTIN. Veľké mestské amfiteátre postihol na Slovensku smutný osud. Ako nerentabilné a zbytočné boli v ponovembrovej ére zlikvidované, zmizli z povrchu zemského a na ich mieste postavili „developeri“ objekty diametrálne odlišného charakteru a významu.
Našťastie, najstarší slovenský funkčný amfiteáter odolal náporu zložitých čias i neprajníkov a kultúrnej verejnosti slúži dodnes. Koncom mája 2021 uplynie osemdesiat rokov od jeho vybudovania, čo ponúka vhodnú príležitosť aspoň v stručnosti ozrejmiť pozadie a zaujímavé súvislosti vzniku amfiteátra v Martine i jeho ďalšej existencie.
Vytváranie infraštruktúry
Možno sa to z dnešného pohľadu javí ako veľký paradox. Začiatkom 40. rokov minulého storočia zasiahol drvivú väčšinu Európy krutý vír vojnového besnenia. Práve v tomto krajne zložitom období vypukla vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine erupcia tvorivosti, ktorá viedla k zásadnému prehĺbeniu kultúrneho, umeleckého, vedeckého a spoločenského života.
Najmä zásluhou Matice slovenskej sa plnohodnotne rozvinula a rozkošatila mnohostranná edičná, literárna, prekladateľská, výtvarná a divadelná činnosť, knižná kultúra, veda a výskum. Vďaka rozhľadenosti, porozumeniu a ústretovosti matičných funkcionárov – osobitne Jozefa Cígera Hronského a Jozefa Cincíka – vtedy žili a tvorili v Martine poprední literáti, výtvarní a divadelní umelci, fotografi, redaktori, tlačiarenskí špecialisti...
Nemohlo teda ísť o nijakú hru náhody, že sa na pozadí napĺňania rôznych široko-spektrálnych autorských konceptov a programov vyprofilovala okrem iného aj línia esteticky pôsobivej martinskej knihy, dosahujúca najvyššie súveké európske parametre.
Do naznačeného procesu logicky zapadalo postupné vytváranie zázemia a infraštruktúry pre ďalší rozvoj a skvalitnenie turčianskeho i celonárodného kultúrneho diania.
Nielen v tomto ohľade zohral kardinálnu rolu už spomínaný kunsthistorik, výtvarník a „muž viacerých remesiel“ Jozef Cincík.
Popri iných tvorivých aktivitách a dielach s jeho menom neodmysliteľne spájame tiež vybudovanie amfiteátra v Martine.
Zaujímavé svedectvo o tom poskytol exilový básnik, autor memoárovej literatúry a redaktor Ján Okáľ. Vo faktograficky cennej a brilantne napísanej monografii Jozef G. Cincík – pútnik dvoch svetov, ktorá vyšla prvý raz roku 1980 v Kanade, venoval priestor i okolnostiam vzniku amfiteátra.
Pamätné oslavy Memoranda
„Keď sa v roku 1940 začali robiť prípravy na slávnosti Slovenských národných žiadostí a Memoranda, ktoré mali vyznieť nielen dôstojne, ale i mohutne, vždy sa narazilo na nedostatok primeraného miesta, kde by sa mohli zhromaždiť mnohotisícové zástupy a vystupovať súbory, ktorým javiskový priestor nestačí. Dvorana Národného domu už ani do úvahy neprichádzala a tradičné miesta pod Stráňami boli jednak veľmi vzdialené, a jednak morfológiou terénu nevyhovujúce...
V zime na prelome rokov 1940 a 1941, pri prechádzke s priateľmi, si Cincík všimol obrovskú podkovovitú jamu, zahryznutú do terénnej terasy, ktorá sa tiahne pozdĺž severnej strany Martina a na ktorej už v tom čase stál Štefánikov ústav, nová budova gymnázia a veľké Slovenské národné múzeum.
Jamu vykopala staviteľská firma Hlavaj, Palkovič, Uličný, ktorá z nej desaťročia ťažila štrk na početné stavby v Martine a okolí. Pretože kvalita kopaného štrku upadala a mesto tiež nehodlalo predĺžiť povolenie na jeho dolovanie, jama mala zostať opustená. Bolo by sa tak zrejme stalo na mnohé roky, keby Cincíkovi neudrel do oka jej tvar, ktorý bol akoby prirodzeným výkopom na amfiteáter. Pomalá prechádzka sa premenila na rýchly návrat domov. Ešte pred večerom vyhotovil Cincík niekoľko nákresov, na ktorých okrem slávneho aténskeho amfiteátra zobrazil niektoré ďalšie, dodnes zachované antické prírodné divadlá.
Po tom, ako zhotovil hlavnú kresbu, spracoval návrh na úpravu spomenutej jamy na obrovské prírodné hľadisko i javisko s technickými zariadeniami, osvetlením, rampami, scénami a radmi sedadiel. V nasledujúcu nedeľu priniesli noviny tento návrh s podrobným opisom, čo treba vykonať a čo vznikne z tej nevzhľadnej jamy. Ešte ten istý deň sa minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš, ktorý sledoval prípravu programu memorandových slávností, nechal podrobnejšie informovať o Cincíkom navrhovanom amfiteátri. Hneď na druhý deň vydal martinskej posádke rozkaz, aby poskytla na úpravu všetok potrebný materiál, technické sily a zariadenia a pridŕžala sa v práci pokynov, ktoré jej dá Cincík.“
Pútavé Okáľove rozprávanie teraz prerušíme a spomenieme, že v metropole Turca, respektíve v novom martinskom amfiteátri, sa 31. mája až 1. júna 1941 konali pamätné celonárodné oslavy 80. výročia prijatia Memoranda národa slovenského.
Zúčastnili sa na nich – popri najvyšších politických činiteľoch – desaťtisíce nadšených Slovákov z domova i zo sveta. Podujatie z aspektu celkového obsahového vyznenia rekapitulovalo osemdesiatročnú cestu od Memoranda po súčasnosť.
