MARTIN. Pred 160 rokmi 6. a 7. júna 1861 sa odohrali vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine prevratné historické udalosti, ktoré sa zaradili medzi rozhodujúce míľniky na dejinnej ceste slovenského národa k dnešku a našej štátnosti.
Uskutočnilo sa tu Slovenské národné zhromaždenie ako zasadnutie nášho prvého snemu, kde sa prijal dokument nazvaný Memorandum národa slovenského. Zároveň bol zvolený Stály národný výbor na presadzovanie memorandových požiadaviek v politických podmienkach Uhorského kráľovstva i celej habsburskej cisárskej monarchie.
Memorandové hnutia
Po páde absolutistického režimu a ústavných zmenách v mocnárstve Habsburgovcov v prvých mesiacoch roku 1861 v jeho mnohonárodnostnej uhorskej časti vznikajú memorandové hnutia, ktoré si kládli za cieľ emancipovanie utláčaných nemaďarských národov v Uhorsku. Príprava memoránd s národnými požiadavkami prebiehala na Dolnej zemi u Rumunov v Sedmohradsku a aj u Srbov vo Vojvodine. Bokom neostali ani Slováci na Hornej zemi. O aktualizovanom autonomistickom kultúrnopolitickom programe štúrovcov Štefan Marko Daxner vydáva spis Hlas zo Slovenska a v marci 1861 spoločne s Jánom Franciscim zakladajú nový tlačový orgán národného hnutia noviny Pešťbudínske vedomosti. V nich Daxner predkladá na verejnú diskusiu koncept Memoranda národa slovenského. Daxner, Francisci a ďalší národovci si dobre uvedomovali, že pri schvaľovaní politických požiadaviek bude potrebná dôstojná aj dôveryhodná kulisa v podobe reprezentatívneho kongresu Slovákov. V tejto súvislosti pred jeho organizátormi stála otázka, kde na Slovensku sa memorandové zhromaždenie uskutoční?
Martin alebo Brezno
Za účelom prípravy memorandového kongresu Štefan Marko Daxner oslovil svojho štúrovského druha a slúžneho v Turčianskom Sv. Martine Jána Jesenského, aby dal, ak to bude možné, prostredníctvom mestského predstavenstva zvolať zhromaždenie do tohto mestečka, ktoré už bolo pohostinným centrom druhej výpravy hurbanovských dobrovoľníkov v Slovenskom povstaní od decembra 1848 do apríla 1849. Daxner nechcel nič ponechať na náhodu a podobnú výzvu adresoval i ďalšiemu svojmu priateľovi, štúrovcovi Jánovi Čipkovi do Brezna. V Martine sa na mestskom zasadnutí o tejto záležitosti rokovalo na návrh Andreja Švehlu 9. a 10. mája 1861 a rozhodlo sa o zorganizovaní kongresu Slovákov. A keďže Martinčania na čele so svojím richtárom Ondrejom Košom zareagovali rýchlejšie ako magistrát slobodného kráľovského mesta Brezno, bolo rozhodnuté. Preto 17. mája 1861 publikovali Pešbudínske vedomosti pozvánku na národné zhromaždenie do Martina, zvolané na 6. a 7. júna, následne 19. mája uverejnili aj Daxnerov prvý náčrt Memoranda.
Slovenské národné zhromaždenie
Stovky národovcov a šesťtisícový dav, vrátane mnohých mešťanostov, richtárov a regulárnych delegátov, aj so súhlasnými podpisovými archami, zastupujúcich všetky slovenské regióny, mestá, mestečká a obce, sa zišli 6. a 7. júna 1861 v Martine. Do tohto mestečka sa dostavila skutočná elita národa. Prišli štúrovskí dejatelia Ján Francisci, Štefan Marko Daxner, Jozef Miloslav Hurban, Ctiboh Zoch, Viliam Pauliny -Tóth, Michal Miloslav Bakulíny, Ján Rotarides, Samuel Dobroslav Štefanovič, básnici a spisovatelia Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Samo Chalupka, Jána Botto, Ján Kalinčiak, Ľudovít Kubáni, maliari Peter Michal Bohúň a Jozef Božetech Klemens. Katolícky tábor reprezentovali Ján Gotčár, Michal Chrástek, Július Plošic, Juraj Slota, Štefan Závodník, Ján Palárik a mnohí iní. Všetci plní očakávania.
Účastníci memorandového zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine. (zdroj: litografia, 1861)Prvý deň rokovania
Ráno 6. júna 1861 ako prvý na zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine, konajúcom sa na priestranstve pred evanjelickým kostolom, a keď sa občas rozpršalo, ako to už v júni býva zvykom, priamo v chráme božom, prehovoril s uvítacou rečou martinský richtár Ondrej Koša.
Po ňom mestský boženík Ľudovít Thomka prečítal uznesenie mestského predstavenstva o konaní zhromaždenia, ktoré si za svojho predsedu zvolilo Jána Francisciho a šiestich zapisovateľov: bratov Michala a Pavla Mudroňovcov, Viliama Paulinyho -Tótha, Juraja Slotu, Samuela Dobroslava Štefanoviča a Ľudovíta Turza. Vrchným zapisovateľom bol menovaný Andrej Sládkovič, ktorý okrem zápisnice písal aj denník zhromaždenia.
V Martine už v nedeľu začnú oslavy 160. výročia prijatia Memoranda národa slovenského Čítajte Napokon Ján Francisci z titulu predsedníckej funkcie otvoril a viedol kongresové rokovanie. Vyplynula z neho základná požiadavka, aby „osobnosť národa slovenského a reči našej slovenskej zákonom bola uznaná v priestore tom, ktorý on ako jedna súvislá nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského slovenského dištriktu“.
O tejto autonomistickej požiadavke sa rozprúdila búrlivá diskusia. Ozývali sa hlasy za aj proti. Do patovej situácie zaznelo hromové zvolanie Jozefa Miloslava Hurbana: „My chceme vedieť, ktorý kúsok zeme na šírom svete je slovenský kúsok zeme!“
Hurbanov argument a autorita zapôsobila na veľkú časť prítomných a bolo rozhodnuté. Na návrh Viliama Paulinyho -Tótha sa prijala iba malá úprava, podľa ktorej slovenský dištrikt nahradilo slovo Okolie.
O tom sa rokovalo až večer po skončení prvého dňa národného zhromaždenia v dome martinského mešťana Jána Šimka-Klanicu.
Druhý deň rokovania
Na druhý deň 7. júna 1861 Štefan Marko Daxner prečítal upravenú osnovu Memoranda o zriadení hornouhorské slovenského Okolia po odsekoch tak, aby sa k nim mohli vyjadriť účastníci ešte raz a naposledy. Zhromaždenie rozhodlo aj o tom, že Memorandum národa slovenského sa odovzdá v slovenčine a v overenom maďarskom preklade predstaviteľom uhorského snemu v Pešti.
Epilóg Slovenského národného zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine 7. júna 1861 tvorilo ustanovenie dvadsaťtričlenného Stáleho národného výboru, do ktorého zvolili najzaslúžilejších dejateľov, osnovateľov a mužov Memoranda i celého slovenského národa na čele s Jánom Franciscim. Tieto slávne deje Andrej Sládkovič podrobne priblížil v denníku a zápisnici, poeticky v básnickej skladbe Svätomartiniada.
Memorandum ako kultúrnopolitický program
Memorandum národa slovenského a politická požiadavka na zriadenie autonómneho hornouhorského slovenského Okolia z júna 1861 programovo rezonovala a dominovala temer šesťdesiat rokov v relevantných politických kruhoch na Slovensku, prakticky až do prijatia martinskej Deklarácie slovenského národa roku 1918, keď uhorskú štátnosť nahradila československá.
Treba, hádam, ešte dodať, že na základe memorandových požiadaviek vznikli slovenské patronátne gymnázia i Matica slovenská.
