Martin Bučko porozprával aj o tom, ako sa na slovenskom tíme smial lotyšský esbéeskár

Martin Bučko (9 fotografií)

Bol jedným z najväčších nominačných prekvapení a dôveru, ktorú dostal, nesklamal. V rozhovore nám okrem iného prezradil, ako vnímal osobnosť trénera Craiga Ramsayho.

„Craig je jednoducho skvelý. Inak to povedať neviem. Nekričí, nenadáva, nepanikári, za každých okolností verí v silu svojho tímu a vo svoj systém. Je to absolútne pozitívny človek, slnko v strede mužstva,“ povedal na adresu šéfa reprezentačnej lavičky 21-ročný obranca.

Ak sa vrátite do mládežníckych čias, čo vám na štarte hokejovej kariéry najviac pomohlo?

Veľmi si cením prístup trénerov Mrukviovcov, ktorí ma vždy posúvali do vyšších ročníkov. Verili v môj talent, dávali mi najavo, že sa môžem rovnať so staršími. Som im veľmi vďačný za túto možnosť, posunulo ma to hokejovo aj mentálne.

Dostali ste v Martine dobré hokejové základy?

Určite. Od každého trénera som si niečo zobral a všetci majú podiel na tom, kam som sa dostal. Veľmi pekne im za to ďakujem. Už som hovoril o Mrukviovcoch, na obidvoch nedám dopustiť. Vedeli nás správne motivovať, sršala z nich pozitívna energia. Ešte spomeniem Mareka Žilu, pod ktorého vedením som hrával v doraste a juniorke.

S dorastom Martina sa vám v sezóne 2016/2017 podarilo vybojovať extraligové striebro. Ako si spomínate na tento úspech?

V tom čase som už bol hráčom Pardubíc, no zlomil som si kosť v zápästí a po sezóne ma čakala operácia. Nejako sa ale ešte dalo vybaviť, že môžem obliecť dres Martina, ktorý stále bojoval o miestenku do play off. Zvažoval som všetky za aj proti a po dohode s agentom som sa rozhodol, že pôjdem hrať. Vo Zvolene sa mi podarilo streliť gól a postúpili sme do vyraďovačky. Následne som absolvoval operáciu, chalani prešli cez štvrťfinále i semifinále. Bol som síce po operácii, no finále si nechá ujsť málokto, a tak som do série naskočil. V bojoch o zlato sme síce podľahli Dukle Trenčín, ale bola to skvelá skúsenosť a som rád, že som mohol byť súčasťou strieborného tímu. Tento úspech mi veľmi chutil.

V šestnástich rokoch ste odišli do Pardubíc. Rodilo sa rozhodnutie opustiť Martin ťažko?

Ako deviataci sme skončili tretí na majstrovstvách Slovenska a agent mi povedal, že by sa bolo treba niekde posunúť. Na zámorie som sa ešte necítil. Odrádzalo ma najmä to, že keď budem rovnako dobrý ako Kanaďan či Američan, uprednostnia zámorského hráča. Naskytla sa šanca ísť do Pardubíc a tento krok sa ukázal ako skvelá voľba. Cítim sa tam fantasticky, v klube pracujú výborní ľudia, cítim dôveru, dávajú mi šancu zlepšovať sa, nádherné je mesto, mám to blízko domov. Preto som sa rozhodol predĺžiť s Pardubicami zmluvu o ďalšie tri roky.

V Pardubiciach získali majstrovské tituly Martinčania Andrej Novotný, Radovan Somík, Rastislav Špirko aj Jaroslav Markovič. Budete ďalším Turčanom, ktorému sa to podarí?

V škole som chodil okolo fotografie, na ktorej bol Andrej Novotný, ktorý je bratranec môjho ocina. Vždy som si hovoril, že raz musím byť ako on a že i ja raz pôjdem do Pardubíc. To sa splnilo, dokonca mám štarty na majstrovstvách sveta, čo sa Andymu nepodradilo. Takže som ho už predbehol (smiech).

Už ste sa s ním na túto tému bavili?

Nedávno ma Andrej zavolal na Pltníky zahrať si s hokejistami futbal. Nenápadne som mu niečo naznačil (smiech).