František Mrukvia už radšej na martinský zimák nepôjde

František Mrukvia st. (11 fotografií)

Rodák z Popradu pochádzal z hokejovej dynastie. Jeho starší brat Milan hrával štrnásť rokov za Slovan Bratislava, mladší Vlado zostal verný klubu spod Tatier. Prostredný František prišiel do Turca v roku 1970, pôvodne na dva roky, no tie sa poriadne pretiahli. V rokoch 1970 – 1981 pôsobil v martinskom drese ako aktívny hráč, od roku 1982 ako tréner mládeže. Počas trénerskej kariéry, ktorú nedávno ukončil ako 73-ročný, viedol všetky vekové kategórie. Mal na starosti aj výber hráčov do hokejových tried. V sezóne 1991/1992 stál na lavičke majstrov Slovenska starších žiakov. V sezóne 2002/2003 bol asistentom trénera pri majstrovskom titule juniorky. V minulosti bol SZĽH ocenený ako najlepší mládežnícky tréner. Venoval sa i futbalu, pričom v Martine založili mestskú futbalovú ligu. Mal rád aj beh, pričom v maratóne zabehol skvelý čas 2:54 h.

Už ste niekoľko týždňov oficiálne na dôchodku. Čo robí aktívny človek ako vy, keď už nič robiť nemusí?

V prvom rade som nečakal, že až ako 73-ročný odídem na dôchodok. Nie je to zas až také zlé. Ráno vstanem, najem sa s manželkou, pozrieme Zámenu manželiek, šou Jiřího Krampola a následne si dám jeden a pol hodiny chôdze. Po obede si trošku zdriemnem. Ďalším programom je povinné sledovanie Prostřeno na Prime, šou Jana Krausa a večer o šiestej si sadám za počítač. Napíšem vnúčatám, pozerám futbal, hokej, snorím, hľadám informácie, ak mi niečo napadne, zapíšem si to a o desiatej idem späť.

Nechce sa mi veriť, že v dennom programe nemáte zahrnuté nič, v čom by sa dalo súťažiť. Alebo sa mýlim?

Samozrejme, že sa mýlite. Spomínal som chôdzu. Spolu s vnukom Adamkom, ktorý žije v Čechách, súťažíme v tom, komu sa za deň podarí spraviť viac krokov. Moderné technológie to všetko zaznamenajú a každý večer vyhodnotíme výsledky. Minulý týždeň síce vyhral 4:3, no tento týždeň také šťastie mať nebude (smiech).

Toto sa už viac podobá na Františka Mrukviu ako sledovanie televízie. Mne sa ale stále nechce veriť, že ste sa rozhodli s trénerstvom skončiť. Ako to naozaj bolo?

Odišiel som naozaj sám. Korona a dlhá prestávka s ňou spojená k tomu tiež prispeli. Pri rozhodovaní som zvážil aj argumenty ľudí, ktorých mám rád a sú mi najbližší. Nakoniec som si povedal, že bude lepšie skončiť, ako keby ma mali vyhodiť. Síce som si pri sťahovaní šatne nechal v rohu korčule, hokejku i ´šušťáky´, ale na zimák radšej nejdem. Keď tam prídem, zas ma odtiaľ štyridsať rokov nikto nedostane (smiech).

Ste s odchodom definitíve zmierený?

Zvykám si, beriem to športovo a mohlo by to vyjsť. Keď som bol pozrieť suchý tréning chlapcov v športovej hale, trošku ma ešte mykalo. Aj keď mi zo zväzu poslali mail, že mám zaplatiť licenčný poplatok jedno euro, odpísal som, že štyridsať rokov práce s mládežou stačilo, ale dal som na koniec vety ešte aj tri bodky (smiech).

Dnes majú začínajúci tréneri prístup k množstvu informácií. Aké to bolo pred štyridsiatimi rokmi?

Keď mi po konci hráčskej kariéry oznámili, že budem trénovať mládež, tak som si povedal – dobre. Pamätám si ako som vyšiel z kancelárie a potom mi to celé došlo. Následne som sa vrátil späť a spýtal sa, čo mám vlastne robiť, veď nemôžem dávať deťom mužské tréningy.

Dalo sa to nejako vyriešiť?

Prakticky jedinou možnosťou bolo zohnať odbornú literatúru a začať ju študovať. Postupne sme začali chodiť po žiackych turnajoch a najmä v Čechách sa dalo veľa odkukať a priučiť. Večer, keď už išli deti späť, tak sme si s kolegami neformálne sadli, niečo sa vypilo, posrandovali sme, ale hlavnou témou bol vždy hokej. Vytvorili sa vzťahy, väzby a časom bola úplná samozrejmosť, že sme si vymieňali skúsenosti.

Ako by František Mrukvia charakterizoval trénera Františka Mrukviu?

Charakteristickou črtou je, že chce vyhrávať a veľmi nerád prehráva. Dnes sa síce razí taký trend, že deti sa majú zabávať a nemá ísť o výsledky, ale nezdá sa mi to ideálne. Áno, deti sa majú zabávať v tréningu a predovšetkým hrami, no v zápasoch by mala byť zachovaná súťaživosť. Veľkou anomáliou je, že v súťažiach, kde pôsobíme, sa nehrá o postup či zostup, no v súťaží pre 3. a 4. ročníky o Orange cup je zrazu všetko inak a na finálový turnaj sa dostanú len dve víťazné družstvá z kraja. Pozornosť sa zrazu sústredí na postup a vzniká tým obrovský tlak na trénerov i deti, najmä zo strany rodičov.