MARTIN. Martinčan Braňo Gombarský v rozhovore odhalil svoj život s hudbou, prezradil zážitky, na ktoré do smrti nezabudne a aj to, čo by kultúre v meste Martin podľa neho pomohlo.
Ako ste sa dostali k hudbe?
Hudba ma baví od útleho detstva a venujem sa jej prakticky celý život. Potom, čo som dokončil Strednú priemyselnú školu v Martine, začal som sa podieľať na spoluorganizovaní rôznych koncertov či festivalov. Najprv ako technik a neskôr ako osvetľovač, dídžej a svetelný dizajnér. Keď sa tak zamýšľam, že prečo som vôbec cítil potrebu zaoberať sa hudbou, asi by som povedal, že sú v tom gény a ešte môj otec. Ten stál pri vzniku martinskej kapely Team. Ako zvukár bol ešte za socializmu súčasťou rôznych akcií. Môj starý otec z maminej strany bol režisérom a umeleckým vedúcim svojho času veľmi úspešného ochotníckeho divadla v Hubovej. Od detstva som sa dostával do styku s technikou, hudbou a divadlom a práve to vo mne podnietilo moje životné smerovanie.
Spomeniete si ešte na svoju prvú akciu?
FOTO: Koncert skupiny No Name v Martine Čítajte Moja úplne prvá akcia bola ešte na základnej škole – na „Mudroňke“, prebral som žezlo po deviatakoch a ani neviem ako, organizoval som svoju prvú diskotéku v telocvični. Bola to úplná katastrofa. (smiech)
K hudbe sa vtedy nedalo dostať tak ľahko ako v dnešných časoch internetu. Bolo to oveľa ťažšie, pesničky som si nahrával na kazeťák a také som ich púšťal ľuďom. Bolo to hrozné, prechody bez mixovania s otrasným zvukom a pauzami medzi skladbami. Nevadí, každý sme nejako začínali.
Osvetľovaniu ste sa začali venovať súčasne popri hudbe?
Už počas štúdia na strednej škole mi bolo jasné, že dídžejingom a hudbou sa uživiť pravdepodobne nedá, a preto som začal hľadať aj iné možnosti zárobku. Keďže som študoval elektrotechniku a fascinovali ma kadejaké blikajúce škatuľky a zariadenia – myslím tým svetelné efekty, povedal som si, že toto by mohla byť tá cesta, vďaka ktorej by som mohol ostať pri hudbe a aj sa uživiť. Už počas štúdia som začal praxovať v jednej firme, kde som osvetľoval a potom to už išlo akosi samo. Jednou z mojich prvých veľkých akcií bol dnes už neexistujúci festival Nočné Vlny v martinskom amfiteátri. Vtedy to bolo pre mňa ako pre 16-ročného chalana niečo úžasné. Mohol som sa spolupodieľať na festivale, kde bolo kopec kvalitnej techniky, skvelí interpreti a atmosféra, z ktorej mi zimomriavky chodia po chrbte ešte dnes. Škoda, že tento festival musel skončiť, pretože práve on ma inšpiroval k tomu, aby som v živote skúsil organizovať aj vlastné akcie.
