Miro Vladár sa do literárneho múzea vracia po desiatich rokoch. Aj vtedy tu pri životnom jubileu prezentovali retrospektívu jeho výtvarného diela (Povesti v obrazoch).
Podobne je to dnes. A aj tentoraz pred verejnosť predstupuje umelec, ktorého obrazy sú vyjadrením radosti zo života, jeho krásy spojenej nielen s opätovným prežívaním spomienok na detstvo, dedinu, prázdniny u starej mamy, ale aj s vnímaním dnešného (najmä mestského) sveta a stvárňovaním jeho, možno v toku rýchlych dní zakrytej, poetiky. No aj sveta fantázie, rozprávok, povestí, legiend, snov a tajomstiev, príbehov lesa, nocí, leta i zimy, skoro zabudnutých udalostí, remesiel a hier.
Insitný umelec? Kladie si vyššie méty
Znalci Vladárovho diela radia umelca k predstaviteľom modernej insitnej tvorby.
No zároveň nezabudnú zdôrazniť, že v posledných rokoch sa čoraz jasnejšie vyčleňuje z tejto sféry a kladie si pred seba vyššie méty.
„Svojou systematickou prácou ich dobre zvláda,“ povedal na vernisáži kurátor výstavy Jozef Beňovský.
Jeho dielo charakterizuje osobitý štýl a poetika, ktorá je dnes vo výtvarnej tvorbe vzácna a o to viac si ich návštevníci galérie cenia.
Vizitka
Miroslav Vladár sa narodil v roku 1951 v Martine, ale pochádza z Veľkého Čepčína. V roku 1975 ukončil Technickú univerzitu vo Zvolene. Pracoval v rôznych drevárskych a nábytkárskych podnikoch, je na dôchodku, žije a tvorí v Martine. Intenzívnejšie sa svojej záľube začal venovať až v roku 1980. Za viac ako 40 rokov sa zúčastnil 35 skupinových výstav, z toho 6 v zahraničí. Usporiadal 8 samostatných výstav a zúčastnil sa troch medzinárodných plenérov. Získal viacero ocenení na pravidelných okresných, krajských a celoslovenských súťažiach amatérskej výtvarnej tvorby.
Z jeho obrazov cítiť život, ľudia sa v nich spoznávajú, zobrazované témy sú im blízke, veria umelcovi a vnímajú ho ako svojho. Vladárov prístup k tvorbe je o to hodnotnejší, že je samouk, neabsolvoval žiadne výtvarné školy, neštudoval u profesionálnych výtvarníkov.
Jeho školou boli galérie a samoštúdium
„Jeho školou bolo turčianske štúdio neprofesionálnych výtvarníkov, konzultácie, rozhovory s kolegami výtvarníkmi, štúdium literatúry o výtvarnom umení a návštevy galérií a výstav... Veľkým povzbudením pre jeho vlastnú tvorbu sa stalo prvé ocenenie, ktoré dostal v roku 1981. Vtedy s kolegami amatérskymi výtvarníkmi usporiadali v Martine pilotnú okresnú výstavu. To naštartovalo jeho dodnes neprerušené 40-ročné tvorivé hľadanie vlastného výtvarného štýlu a spôsobu maľby, počas ktorého si veľmi cenil rady pedagóga Stanislava Troppa či sochára Petra Bukovského i výtvarníčky Alžbety Štefunkovej Szabovej,“ charakterizuje Vladárovu umeleckú cestu J. Beňovský.
Podľa neho sa mu tento pomalý proces dozrievania osvedčil. Je dobrý kresliar, farby a štetcové techniky ho, ako sám hovorí, počúvali i bavili zároveň, výsledky sa rýchlo dostavovali.
„Maľuje výlučne olejovými farbami a obraz tvorí ako príbeh, ktorý zažil, videl, precítil. Trpezlivo ho ukladá na plátno a upravuje až do momentu, v ktorom je so stvárnením témy spokojný,“ dodáva kurátor.
A prízvukuje, že Vladárov prejav vyjadruje radosť zo života, blízky vzťah k ľuďom, úctu k čistej studni detstva a rodiny.
