MARTIN. Už je to sedemdesiat rokov, čo obľúbená martinská herečka staršej generácie Helena Sudická prišla do divadla v Martine. Do jej prvej úlohy si ju vybral jej dlhoročný herecký kolega Emil Horváth starší.
„Odvtedy som ho inak ako Horvatinko nevolala. Chystal vtedy réžiu rozprávky o koze, vlkovi a siedmich kozliatkach. Hneď ako ma po príchode do divadla uvidel, povedal: Ty budeš hrať v mojej rozprávke postavu najmladšieho kozliatka Murka,“ spomína na milú úlohu v začiatkoch hereckej dráhy v martinskom divadle Helena Sudická.
Meno najmladšieho kozliatka sa jej však nečakane stalo osudným.
„Odvtedy ma nikto z mojich kolegov a kolegýň inak nenazve, a to ani v civile! Aj mladí herci, ktorí už o pôvode Murka nevedia nič, si myslia, že sa tak naozaj volám,“ smeje sa Helena Sudická.
Dvadsaťsedemročná starena
Krátko nato, ako Helena Sudická nastúpila do Slovenského komorného divadla, sa jeho štatút zmenil na Armádne divadlo. V týchto zájazdových časoch, keď sa chodilo do kasární medzi vojakov, sa mladá krásna Helena dostala do úsmevnej situácie. Mladý vojak výtvarník ju totiž zvečnil na portrét, no pridal jej akosi veľa vrások navyše.

„Ako mladá som často hrávala postavy aj oveľa staršie, než bol môj fyzický vek. Náš pán maskér Čuba mal často čo robiť, aby prekryl moju mladosť. Tak bolo aj s mojou postavou v Škriatkovi. V jednej posádke prišiel za nami pred predstavením mladý vojačik – výtvarník a požiadal nás, či by nás mohol zvečniť v portrétoch,“ prezrádza Helena Sudická.
Herci vojakovi na nápad kývli, Helena medzi nimi sa už ani náhodou nepodobala sama sebe. Po predstavení vojak rozdával portréty hercom, no k odmaskovanej Helene sa už akosi nehlásil.
„Pripomenula som sa mu. Pozrel sa na mňa a povedal: Ale vás som ja neskicoval! Keď som mu na papieri ukázala svoju „zamaskovanú podobu“, nechcel veriť, že tá starena stojí pred ním ako mladá pohľadná žena. Podobne sa mi podarilo „okabátiť“ aj kolegu herca Štefana Kvietika... Aj také je herecké povolanie a to tiež patrilo k môjmu javiskovému kumštu,“ spomína Helena Sudická. Dodala, že je veľmi rada, že ako herečka nebola zaškatuľkovaná. Okrem zamaskovaných starien si v mladosti zahrala aj mnoho postáv naiviek.
Svoje postavy aj hereckých kolegov nosí v srdci
Po dlhých rokoch v martinskom divadle sa Helene Sudickej len ťažko zostavuje rebríček obľúbených postáv. Rada hrala všetky svoje postavy, bez rozdielu na to, či boli malé alebo väčšie.
„Rada spomínam napríklad na Prameň svätcov v réžii Matúša Oľhu, kde som hrala slepú spolu s Miškom Gazdíkom a Luckou Jaškovou, či oceňovaná a úspešná inscenácia Skon Paľa Ročka s tým istým režisérom, ibaže o pár sezón skôr. Krásna práca a úžasné divadlo bola inscenácia Život človeka ruského autora Leonida Andrejeva,“ hovorí Helena.
Živá spomienka, ktorá Helene spôsobuje zimomriavky ešte aj po mnohých rokoch, je na nezabudnuteľnú spoluprácu s hosťujúcim režisérom Jozefom Bednárikom. Rada spomína aj na rolu v Shakespearovom Coriolanovi, za ktorý s kolegami dostali ako „ľud“ ocenenie za kolektívny herecký výkon. V pamäti má tiež nezabudnuteľnú inscenácia Ľudožrútka, kde mala Helena závažný výstup.
„Po príchode vtedy mladého, talentovaného režiséra Romana Poláka do nášho divadla rezonovala z martinského javiska práve táto hra bulharského dramatika Radoeva. A to na tie časy (1984) tak silno a odvážne, že riaditeľ divadla Ivan Petrovický mi zakaždým, keď sme ju hrali, hovoril: zavrú ťa, zavrú nás, zavrú divadlo... Mala som tam dlhý monológ proti režimu, otvorene kritizujúci vtedajšiu spoločnosť. Ľudožrútku sme s veľkým ohlasom hrali v Prahe aj Bratislave, tam bola tabu a zakázaná. Veľmi sa čudovali, že sme s takouto hrou prišli práve my „z malého mesta“. Na jednom pražskom predstavení sedel aj Dubček, no nezakázali nás...,“ spomína na dobrodružné divadelné chvíle Helena.
Z mnohých inscenácií s vynikajúcim režisérom Ľubom Vajdičkom si spomína na Čaj u pána senátora, ale v pamäti má tiež príjemnú úsmevnú českú hru Švanda Dudák či Čechovovu jednoaktovku Medveď, v ktorej si zahrala s hereckými kolegami Tonkom Šulíkom a Štefanom Mišovicom.
„Môžem sa úprimne vyznať, že som milovala všetkých svojich hereckých kolegov na javisku, bez výnimky. Mali sme spolu dobré vzťahy, v martinskom divadle vládla vždy žičlivá, tvorivá atmosféra. Mala som veľké šťastie na mnoho významných osobností režisérov. Veľmi rada som s nimi spolupracovala. Bolo mi sympatické, že som častokrát mohla s voľnosťou a dôverou od režiséra vytvárať postavu po svojom,“ usmieva sa Helena.
Podľa jej slov dobrým režisérom vďačí tiež za svoje individuálne herecké ocenenia. Tie dostala za úlohy v inscenáciách Ľudožrútka, Svätý a hriešny a Prameň svätcov. Osobnosť, na ktorú spomína s láskou a úctou, je vtedajší riaditeľ Ivan Thurzo, ktorý ju prijímal do martinského divadla.
Mama je výnimočná žena
Pre syna Heleny Sudickej – Jozefa sú spomienky na detstvo v obklopení divadla úsmevné a pekné.
„Svoje detstvo som v podstate strávil v divadle. Bolo to veľmi pekné a príjemné. Keď som chodieval s mamou na skúšky, poznal som všetkých jej kolegov a kolegyne. Bolo to pre mňa obrovské zadosťučinenie, že čas, ktorý mama trávila mimo domu, som mohol byť s ňou,“ spomína Jozef Sudický, ktorý sa veľmi teší z maminho jubilea.
Jozef si svoju mamu veľmi váži. Najviac azda jej starostlivosť, ktorú vždy preukazovala celej rodine, nech sa dialo čokoľvek. Obdivuje jej čestnosť a ústretovosť.
„Mama vedela vždy pomôcť ostatným, keď to bolo v jej silách. Ak nie, zapájala môjho otca. Ten bol ochotný urobiť všetko možné pre divadlo a pre maminých kolegov. Všetci na neho dodnes spomínajú, volali ho Pepo. Starší herci si ho pamätajú a mladší o ňom počuli z rozprávania,“ hovorí Jozef.
Spomenul si aj na úsmevný zážitok. Otec ho raz potajomky zobral do divadla, no nedopadlo to najlepšie.
„Akurát bola generálna skúška jedného z predstavení. Moju mamu vtedy na javisku zastrelili a ja som ako dieťa, samozrejme, zakričal – maminka! A už sme aj s otcom leteli preč,“ smeje sa Jozef Sudický.
Na svoju mamu je dodnes veľmi hrdý. Páči sa mu, že stále vidieť, ako veľmi divadlo miluje.
„Mama je priamy a čestný človek. Výnimočná herečka aj žena. Nikdy som nevidel, že by sa zapájala do intríg alebo sporov, ktoré sa občas v kultúre odohrávali. Na martinské divadlo nedala dopustiť a na svojich kolegov tiež nie. Žila pre rodinu a pre divadlo,“ uzatvára Jozef Sudický.