Vojna je hrozná vec a mnohí z nás máme šťastie, že sme ju nikdy nezažili. Toľko útrap, bolestí a strachu, ktoré ľudia v týchto zlých časoch prežili, si nevieme ani predstaviť. Z každej strany číhala smrť, zabíjanie a vraždenie sa stalo bežnou normou.
„Pamätám si, že keď niekto umrel, len sme si s povzdychom povedali, už to má za sebou. A pritom išlo o kamaráta či známeho,“ začal pred dvoma rokmi, pred 75. výročím SNP, rozprávanie Ondrej Kučera. Zomrel v minulom roku po Vianociach.
Mal iba pätnásť rokov, keď sa v rodnej Sklabini zapojil do Slovenského národného povstania.
„Ani som netušil, o čo poriadne ide. Až neskôr som sa dozvedel, že sa v Kantore centralizovali roztrúsené partizánske skupiny z rôznych kútov Turca či Liptova. Jednou z mojich prvých úloh bolo strážiť voz zo zbraňami, ktoré boli prikryté slamou. V prípade nutnosti som ich mal zaviesť na dohovorené miesto. No k tomu nedošlo. Neskôr som dvakrát doručoval varovné listy do Sučian a Podhradia. Prvý raz išlo všetko bez problémov, no druhýkrát som už čelil streľbe fašistov, ktorí sa už sťahovali ku Sklabini. Veľmi som vtedy riskoval, aj som za to dostal od otca poriadne vynadané,“ spomína na udalosti z roku 1944 Ondrej Kučera.
Kopal hrob svojim druhom
Mladý chlapec z kopca nad Sklabiňou videl, ako fašisti vypálili Sklabinský Podzámok. Potom si to namierili do ich dediny.
„Chcel som varovať otca, a tak som zbehol domov. Stalo sa mi to osudné. Nemci prišli rabovať. Brali hydinu i dobytok, ktorý pozabíjali ešte v Sklabinskom Pod-zámku. Všetko sme im museli vydať. Keďže som trochu vedel po nemecky, tak ma brali zo sebou aj do susedného dvora, kde videli husi. Sused mi neskôr v zajatí aj vyčítal, prečo som Nemcov doviedol aj k nim, nevedel pochopiť, že išli od domu k domu a rabovali.“
Fašisti sa ale len s rabovaním neuspokojili. Ľudí zhromaždili pred Skuhrov dom s tým, že ich poučia, ako sa majú chovať, keď prídu partizáni.
„Bola to len zámienka. Nastúpených chlapov odvliekli cez Diakovú do Martina. Bol som medzi nimi aj ja. Niektorým sa podarilo poza chrbty esesákom utiecť. My sme napokon skončili v pivniciach veliteľstva Hlinkovej gardy (Jančiarikovský dom pri železničnej stanici), kde nás vyšetrovali. Zvedaví boli najmä na to, čo kto robil, keď boli v dedine partizáni a či sme ich poznali,“ opísal výsluchy Ondrej Kučera.
Nemci mužov starších ako 60 rokov pustili domov, no mladších naložili na korbu nákladného auta, kde boli lopaty a čakany.
„Odviezli nás na Bukoviny a nakázali nám kopať jamy. Juraj Bobček-Bartoš zašepkal, že takú jamu si museli kopať zajatí partizáni na Kaukaze. Vedel, o čo ide a čo príde. Pri kopaní na nás Nemci neustále revali, strieľali do vzduchu, hádzali ručné granáty. Bol to strašný neľudský nátlak a oni sa na tom ešte zabávali,“ zdôrazňoval Ondrej Kučera.
Keď Sklabinčania jamu vykopali, esesák Harms, zodpovedný za tragédiu na Bukovinách, začal čítať mená. Prečítaní sa presunuli k sediacim zajatcom na pažiti a s položenými rukami na kolenách čakali na svoj koniec. Žiaľ, aj sa tak stalo, všetkých pobili.
„Nás odviezli do mestskej väznice. Keď nás na druhý deň opäť naložili na korbu auta, mysleli sme, že nás odvezú opäť na Bukoviny a tam že budeme musieť pochovať svojich druhov. Očakávali sme, že potom príde rad na nás, že nás pobijú. Lenže auto si to nasmerovalo do Vrútok na stanicu. Museli sme nastúpiť do pripravených svinčákov, ktoré pripojili k osobnému vlaku a odviezli nás na Myjavu. Pamätám si na jednu ženu, ktorá v každej stanici vystúpila z vozňa a počas jazdy v okolí Starej Turej oznamovala ľuďom, že v tých svinčákoch sú zajatí Slováci. Mnohí nám do vagónov hádzali jedlo, ovocie a cigarety. Tá žena strašne riskovala, veď ju mohli za to zabiť,“ spomína na hrdinstvo neznámej ženy Ondrej Kučera.
Z Malaciek do lágra
Zajatci, aj naši z Turca, strávili mesiac v Malackách a robili na letisku Nový Dvor. Keď padla Banská Bystrica – 27. októbra 1944, Hlinkovi gardisti ich odviezli na nákladnú stanicu, nahnali do zašpinených svinčákov. Ani slamu pripravenú na peróne im nedali.
„Pri ceste do Mühlbergu sa k nám správali sproste, neustále nám nadávali do banditov, vyhrážali sa nám, že všetci podochneme a nikto z nás sa domov nevráti. Pri zastaveniach v rôznych mestách nám nedovolili vystúpiť zo svinčákov, kde sme sa päťdesiati tiesnili. Až jeden Nemec nám to potom v Kolíne povolil, čo sa gardistom vôbec, ale vôbec nepozdávalo. No čušali a podriadili sa. Pamätám si, ako sa Nemci čudovali, ako sa Slovák môže takto správať k Slovákovi,“ hovorí Ondrej Kučera.
Život v kmeňovom lágri Mühlberg IVB bol na vtedajšie pomery znesiteľný, no zajatcov sužoval strašný hlad.
V Drážďanoch prežil peklo
„Vedeli sme, že sme tam len dočasne a že nás zas kdesi odvlečú na roboty. V novembri 1944, bolo nás pätnásť, nás odviezli do Drážďan. Pracovali sme v nemocnici, ešte aj nemecký veliteľ sa k nám správal vľúdne a zabezpečil nám takú stravu, akú mali aj vojaci. Už sme si mysleli, že tu v pokoji prečkáme vojnu. No anglo-americké nálety spojencov na mesto z 13. februára 1945, ktoré ho prakticky zrovnali zo zemou, priniesli strašné peklo. Pri bombardovaní zahynulo i sedem mojich druhov, šiesti zo Sklabine a jeden z Prievidze, ja dodnes neviem, ako som to všetko prežil. Všade okolo mňa umierali ľudia. Pamätám si na Poľku, ako ma pri nálete v panike šklbala za golier plášťa a kričala panenka Mária Czenstochowska. Veľmi chcela, aby som sa aj ja modlil. Odtrhol som sa od nej, ustúpil o pár krokov a v tom sa na ňu zrútil strop,“ opísal ďalší hrôzostrašný zážitok Ondrej Kučera.
Ani on sa nevyhol zraneniu, mal poranenú hlavu, spálené ruky, pálili ho oči, nič poriadne nevidel. Ocitol sa na ulici. Policajti so zdravotníkmi zbierali ranených, no uštedrovali aj rany z milosti.
„Vedel som, že sa musím akosi pozviechať, inak by ma zastrelili. Z posledných síl sa mi to podarilo,“ hovorí Ondrej Kučera, ktorý keď sa dal „dokopy“, pracoval v drážďanských mestských záhradách a neskôr v plynárňach.
Na Prahu
Koniec vojny ho napokon zastihol na území Československa, kde ich Nemci ako zajatcov odsunuli, aby pri bojoch neprebehli k postupujúcej Červenej armáde.
„Tá oslobodila Teplice. Bol som vtedy v skupine so Srbmi. Tí v rozhlase zachytili, ako volá Praha o pomoc a neváhali sa tam vybrať. Ja som už nechcel, no jeden zo srbských zajatcov Ljubo Iljič ma riadne spucoval, že je to moje hlavné mesto, ktoré potrebuje pomoc. Cestu som prespal, keď sme do Prahy prišli, tak už ju Červená armáda oslobodzovala, v uliciach sa ešte strieľalo. Do bojov sme sa už nezapojili. Bol som strašne unavený, ani neviem, ako som sa ocitol u jednej pražskej rodiny, ktorá má ubytovala. Chceli, aby som už u nich zostal, no mňa to ťahalo domov. Cesta bola strastiplná, ale napokon sa mi to v polovici júla podarilo, deťom po predĺženom školskom roku akurát začali prázdniny. Zo Žiliny ma do Turca doviezol nejaký gazda z Oravy, za sto korún,“ smeje sa s odstupom rokov Ondrej Kučera.
Nikdy sa necítil byť hrdinom
Doma ho privítali rodičia a po krátkom zvítaní už poobede ostrmoval ďatelinu.
„S návratom sa mi spája aj smutný zážitok, keď som susedovi musel povedať, že jeho jediný syn sa už nevráti, zahynul v Drážďanoch. Vravia mi, že som hrdina, no ja som sa tak nikdy necítil. Mal som len veľmi veľa šťastia, náhoda mi viackrát zachránila život. Nepotrpím si ani na medaily, aj keď ich už niekoľko mám. Dôležitejšie sú spomienky, tie mi nikto nezoberie,“ myslí si rodák zo Sklabine, ktorému sa nepáči, ako sa u nás toleruje ľudáctvo, ako sa stavajú pomníky fašistom a ich prisluhovačom.
„Tí, ktorí tak robia, nevedia, komu to vlastne veria,“ zakončil rozprávanie Ondrej Kučera.
