MARTIN. „Cítim sa tak unavený a frustrovaný, že už aj keby ma vyhodili, je mi to jedno. Za minulý rok mám 400 hodín nadčasov, maximum, ktoré môžem mať. Je to akoby ste robili približne tri mesiace navyše. Zaplatené to, samozrejme, mám. Problémom však je, že ak chce záchranár normálne zarobiť, musí jednoducho pracovať viac. Na záchranke v Martine pracujem päť rokov a som jeden z tých, čo sú tu najdlhšie,“ začína rozprávanie záchranár Marek z Martina.
Redakcia My Turiec meno pre citlivosť súčasnej situácie na žiadosť respondenta zmenila.
V prvej vlne sa aj záchranárom tlieskalo z okien či balkónov, ľudia i politici ich nazývali hrdinami, koncom roka už zúfalí záchranári protestovali pred úradom vlády aj v mestách na celom Slovenku. Sanitky bolo počuť húkať rovnako aj na pešej zóne v Martine.
Platy záchranárom kompetentní zvýšili o 34 eur v hrubom, hoci sľubovali skokovité zvyšovanie miezd. Záchranári pociťujú krivdu. Marek tvrdí, že právom.

„Situácia je neúnosná a takéto zvýšenie platu považujem za podpásovku. Zvlášť v tejto situácii, kedy za celé takmer dva roky pandémie naozaj pracujeme naplno. Dopravné nehody ani infarkty nezmizli, len nám pribudol covid. Politici sa bijú do hrude a pravidelne hovoria, akí sme dôležití. Nakoniec, keď prišlo na lámanie chleba, veľké výroky politikov, ktorí nás nazývajú hrdinami pandémi, na výplate a ocenení nevidieť,” hovorí na rovinu záchranár Marek.
V spovedi záchranára Mareka sa dočítate
- Prečo Mareka hnevajú reči o tom, že záchranári zarábajú nadpriemer voči iným povolaniam
- Prečo nesúhlasí s rečami, že ich ľudia často volajú k banalitám
- Prečo sú podľa jeho slov najohrozenejšou skupinou v práci s covidovými pacientami
- Že sa nediví nikomu, kto skončí s povolaním záchranára a odíde do inej pracovnej sféry
- Prečo za seba hovorí, nech im politici netlieskajú a neďakujú
- A oveľa viac...
Funguje rovnica: Viac práce rovná sa normálny plat
Mareka hnevá prístup. Keď prišla pandémia, záchranári jej stáli čelom. Hoci mali veľké množstvo práce aj strach z nového ochorenia, nemali kedy riešiť, ako sa cítia a čo potrebujú. Vedeli totiž, že ich potrebujú ľudia tam vonku i štát.
„Keď nás bolo treba pri celoplošnom testovaní, verili sme, že to môže pomôcť a s pomocou sme neváhali, hoci sme mali svojich služieb dosť. Nerobili sme to zadarmo, to nikto netvrdí. Ale podmienky, kedy sme robili výtery neraz v mínusových teplotách v overaloch, v ktorých bolo raz horúco a raz zima, na to už asi každý zabudol,” hovorí Marek.