Minulý týždeň ma najviac upútali dve športové témy. Jedna bola pozitívna a druhá negatívna. Asi by mala nasledovať otázka, ktorú z nich chcete počuť ako prvú, ale tento krok vynechám a začnem v pozitívnom duchu.
Lyžiarka Petra Vlhová má v hodnotení slalomu taký náskok, že ju už nikto nemôže predbehnúť a v polovici januára získala malý glóbus. V krajine, pre ktorej predstaviteľov je šport taký nepodstatný ako zrnko piesku v púšti, je to zázrak porovnateľný s víťazstvom hokejového tímu USA na olympiáde 1980 v Lake Placid, v športovej komunite známeho ako Miracle on Ice.
Druhou témou je problematika okolo spustenie mládežníckych súťaží. Priznám sa, že veci okolo tejto témy som tak trošku posunul na druhú koľaj. Treba prioritne riešiť fungovanie zdravotníctva, záchranu ekonomiky, pomôcť firmám, a tak ďalej a tak ďalej. Takýmto uhlom pohľadu som spomínanú problematiku vnímal.
Až za mnou prišla moja desaťročná dcéra a poriadne ma prefackala svojou otázkou, ktorá znela. „Tato, a budeme ešte niekde normálne trénovať a hrať, vieš, tak ako pred koronou?“
Vtedy mi došlo, že je poriadny malér, keď dospeláci svojou neschopnosťou nútia deti rozmýšľať nad takýmito vecami.
