MARTIN. „Ležal som na JISke v martinskej nemocnici. V jednej jej časti ma sestry sledovali 24 hodín a nonstop na mňa dávali pozor. Hovoril som im anjeli. V druhej časti JISky ležia pacienti ešte vždy v zlom stave, no za zdravotníkov už dávajú na nich pozor prístroje, ktoré pípnutím signalizujú, či je zdravotný stav stabilizovaný alebo nie. Zažil som obe situácie. Aj tú, keď prístroj pípol, že je to v pohode a ja som si so sestričkou ukázal na znak dobrej správy palec hore. No zažil som aj to, keď ku mne v noci pribehli zdravotníci a dvíhali mi dávky kyslíka,“ začína rozprávanie 52-ročný Richard Tomaga z Martina.
Dnes nedokáže prestať ďakovať zdravotníkom a lekárom z Univerzitnej nemocnice Martin, najmä tým z infekčného oddelenia (5/1) za to, že mu zachránili život. Hovorí o nich v superlatívoch.
„Sú to naozaj ťažkí profesionáli,“ prízvukuje.

Prvýkrát Richard covid prekonal o takomto čase pred rokom. Príznaky mal mierne, vážnosťou sotva dostihli obyčajné prechladnutie. Keď covid dostal druhýkrát, očakával podobný scenár. Ani len netušil, ako veľmi sa mýlil. Dva dni predtým, než ho odviezla sanitka, ešte s miernymi príznakmi pracoval okolo domu. Potom nečakane prišli vysoké horúčky.

Covid si podal jeho orgány
„Nakazili sme sa celá rodina od našej osemročnej dcéry. Covid priniesla zo školy. O tom, že sme pozitívni, sme sa dozvedeli 17. decembra. Vzhľadom na našu prvú skúsenosť s covidom sme nepanikárili. Príznaky začínali podobne, bolesťou hlavy, miernou nepohodou, zvýšenou teplotou, nebolo to nič mimoriadne. Našim deťom nebolo našťastie vôbec nič,“ spomína Richard.