KYJEV/DOLNÝ KALNÍK. „V stredu 23. februára sme spoločne oslavovali dcérine narodeniny a vo štvrtok ráno ma dievčatá v panike zobudili, že odvšadiaľ počujú sirény a v televízii hovoria, že začala vojna,“ spomína si na prvý deň vojny na Ukrajine Viktoria Kovalenko z Kyjeva.
Do toho dňa žila ich rodina úplne bežný život. Deti chodili do školy, ona pracovala v kasíne, jej muž bol elektrikár.
Bývali v päťposchodovom bytovom dome a nikdy by im ani v tom najhoršom sne nenapadlo, že raz budú sedieť v jeho podzemí bez dvier a okien so svojimi susedmi a ďalšími ľuďmi a počúvať výstrely a krik ozývajúci sa zvonku.
V bunkri čakali dva dni. Každý si uvedomoval, že tam môžu v prípade bombardovania zostať zasypaní. Spomína, že úsmev v tých ťažkých chvíľach plných strachu im vykúzlil aspoň ich psík Princ, ktorý sa v bunkri s každým spriatelil.
Zo zvedavosti išla Viktoria občas nenápadne nahliadnuť na poschodie cez okná na ulicu. Videla na vlastné oči, ako bojovali ukrajinskí vojaci s ruskými. Keď vyšla po dvoch dňoch z úkrytu, na uliciach už ležali len mŕtve telá, zhorené autá a zničená technika.
Nevedia si predstaviť nový život
Tridsaťdvaročná Viktoria sa narodila v Kyjeve a doposiaľ v ňom prežila celý svoj život. Vyrastala v rusky hovoriacej rodine, takže jej je ruský jazyk bližší, no ovláda aj ukrajinčinu.
„Môj život bol doteraz prekrásny,“ povedala Viktoria.
