MARTIN. „Pre mňa je to najšťastnejšie miesto. Práca je ťažká, ale keď si tie deti človek získa, sú vďačné a dávajú najavo, keď je pre nich niekto dôležitý. Nikde som nevidela taký vzájomný rešpekt, aký majú deti voči sebe, ako držia spolu a sú jednotné ako skupina. Pre mňa je práca s nimi obrovským zdrojom energie,“ hovorí Karolína Olíková, pracovníčka na oddelení detskej psychiatrie a študentka špeciálnej pedagogiky a arteterapie.
Pacienti ju poznajú ako Kaju, na detskej psychiatrii sa deťom pravidelne venuje už štyri roky. Začalo to praxou v Škole pri zdravotníckom zariadení. Tam pomáhala deťom s úlohami a hrala sa s nimi spoločenské hry.
„Mala to byť mesačná prax a druhý mesiac som mala byť na klasickom detskom oddelení a tretí mesiac som si mohla zvoliť, kde budem, kde sa mi najviac páčilo. Lenže ja som hneď začala detskou psychiatriou, ktorú som paradoxne vôbec nechcela a som tam doteraz. Pani učiteľky ma naučili, ako pracovať s takýmito deťmi, za čo som im neuveriteľne vďačná. Rada hovorím, že som produktom Julky a Ivky, lebo je to tak. Je to síce náročná práca, ale zároveň najkrajšia na svete,“ vysvetľuje.
O program pacientov sa starajú vychovávateľky
Väčšinu programu cez týždeň vykrýva škola a vychovávateľky, ktoré s deťmi robia rôzne výtvarné činnosti či relaxácie. Nenudia sa, od rána do večera majú program a stále niečo robia. Pomáha im to nemyslieť na zlé veci, čo je dôležité pri duševných poruchách. Streda je určená na hranie. Raz si jednu vzala aj Karolína a robila s deťmi svoje aktivity. Im sa takýto program páčil, ujalo sa to a teraz pre malých pacientov Kaja plánuje aktivity trikrát týždenne.
“Tiež som mala skreslené predstavy, nevedela som, čo mám čakať od detskej psychiatrie. Bála som sa, že tam budú deti v kazajke kričať. Potom som otvorila dvere, a miesto kriku a kazajok som našla svoju vlastnú Narniu.
„
V jednej skupine môžu byť deti od štyroch do osemnástich rokov a každé má rôznu diagnózu. Podľa Karolíny je niekedy náročné vymyslieť aktivitu, ktorá by bola zaujímavá pre všetkých, aby nešlo len o „zabitie času“, ale aby to aj k niečomu viedlo. Na psychiatrii majú relatívne malé priestory, čím sa počet možných aktivít ešte redukuje. Navyše, každá skupina má byť iná, takže na dve až štyri hodiny musí Karolína vymyslieť taký program, aby vyhovoval všetkým a neopakoval sa.
„Niekedy sú to zaujímavé kombinácie diagnóz, ktoré ešte viac obmedzia výber aktivít. Napríklad, keď sa stretnú deti s anorexiou alebo bulímiou, ktoré nemôžu mať veľa pohybovej aktivity, aby neschudli, a deti s ADHD, ktoré si potrebujú nejako vybiť energiu, s deťmi so strachom z dotykov, je vymýšľanie programu naozaj výzva. Človek nikdy nevie, aké deti prídu, musím mať plán B a C, ideálne aj D a E,“ hovorí.
Aj študenti lekárskej fakulty v Martine sa búria proti novele vysokoškolského zákona Čítajte Najviac času teda zaberie plánovanie. Keď však Karolína vidí, že deti niečo baví, spolieha sa na to a je pre ňu jednoduchšie vymyslieť ďalšie podobné aktivity. Dôležité je aj prostredie, kde sa pacienti stretávajú. Príjemné priestory, kde sa cítia dobre, sú časťou úspechu pri liečbe. Keďže oddeleniu vybavenie chýbalo, Karolína sa rozhodla to zobrať do vlastných rúk.
