MARTIN. Ďalší diel literárneho pondelka opäť predstavil divadelnú osobnosť. Úvodného slova sa ujal tradične Ján Cíger.
„Úmyslom literárnych pondelkov je predniesť umeniachtivým ľuďom hovorené slovo na úrovni a zároveň predstaviť zaujímavých ľudí. Väčšinou tých ľudí poznáte z divadelných dosiek, už sa ich tu vystriedalo neúrekom, a tu sa o nich dozvedáte niečo viac. Kým sú ako ľudia, aké majú záujmy, aká bola ich životná sínusoida a myslím si, že úžasné pokračovanie bude práve dnes,“ priblížil na začiatok cieľ podujatia.
Ako bolo, je a ako bude v našom divadle. O tejto téme sa rozprával Ján Cíger s dramaturgom a hudobným skladateľom Róbertom Mankoveckým zo Slovenského komorného divadla Martin.
„Lepšieho hosťa som si ani nemohol pozvať, po uvoľnení všetkých opatrení a strhnutí rúšok z tvárí. Vynikajúci muzikant, hudobný skladateľ a divadelník srdcom aj všetkým, čo na ňom vidíte,“ privítal hosťa Ján Cíger a antikvariátom sa ozval potlesk.
V článku sa dozviete:
- Aké bol Róbert dieťa?
- Kedy ho začalo zaujímať divadlo?
- Ako sa pracuje v martinskom divadle?
- Na akých hudobných nástrojoch Róbert hrá?
- Prečo o sebe hovorí ako o lenivom workoholikovi?
- Pijú herci pred predstaveniami alkohol a ešte omnoho viac...
V rodine nemal hudobný základ
Na začiatok rozprávania si moderátor s hosťom zacestovali v čase a spomínali na prvú desaťročnicu Róberta Mankoveckého. Narodil sa a vyrastal v Zlatých Moravciach, o hudbe v tom čase ešte nič netušil a divadlo navštívil možno iba raz.
„Bol som dobré dieťa, opakom môjho mladšieho brata, ktorý bol malý zbojník. On robil všetko opačne, ako od neho rodičia chceli a ja, naopak, som poslúchal všetkých,“ spomína.

Neskôr v druhej životnej desaťročnici začal chodiť do hudobnej školy na gitaru a hrávať aj pre okolie.
„Aj brat bol muzikant, stále sme doma hrali na nejakom hudobnom nástroji. Je trochu zvláštne, že sa to tak vyvinulo, lebo v rodine sme nemali nejaký hudobný základ. Otec spieval v kapele, ale mama s hudbou nemala nič spoločné,“ približuje Róbert Mankovecký, ako sa u neho vyvinula tvorivá hudobná činnosť.
“V martinskom divadle je nejaká zvláštna energia. Neviem to lepšie pomenovať, to je ako keď chce človek definovať Boha alebo lásku. Čím dlhšie o tom rozpráva, tým je ďalej od pravdy a je to len trápnejšie.
„
K populárnej hudbe nemal blízko, viac ho zaujala vážna hudba
Na gymnáziu spieval v speváckom zbore, kde sa prvý raz stretol s vážnou hudbou a postupne sa o ňu začal zaujímať. Časom si vytvoril vzťah aj k zložitej jazzovej hudbe. V stredoškolských rokoch mal aj vlastnú kapelu a hral rôzne žánre, či už folk alebo rock.
„Neskôr som sa začal učiť hrať aj na klavír, lebo som to považoval za dobrú voľbu, že sa mi ho oplatí vedieť ovládať a využijem to v živote. Učil som sa čítať prvé partitúry a veľmi som chcel byť iba muzikant, divadlo ma vtedy vôbec nebavilo,“ prezradil.
Bol súčasťou dvoch amatérskych divadelných súborov na škole. Jeden založil jeho mladší brat Peter s Milošom Laukom a volalo sa Divadlo za múrom. Gymnaziálne divadlo viedla ruštinárka a každý rok hrali iba hry od Jána Soloviča. Tvoril pre nich muziku, no aj tak sa divadlu nechcel venovať.