V biznise nemajú konkurenciu, americkú spoločnosť vybudoval Slovák

TURIEC, SAN DIEGO. Rodák z Martina, Rastislav Turek, známy skôr ako Rasty, sa rozhodol odísť do Severnej Ameriky keď mal 18 rokov. Bez úspor, znalosti jazyka, bez zázemia.

So životom za Atlantickým oceánom sa však dokázal vysporiadať a dnes jeho firma Pex dosahuje dominantný úspech. Zameriava sa na sťahovanie digitálnych odtlačkov videí a hudby z internetu a vlastníci licenčných práv si vďaka tomu vedia skontrolovať, či niekto ich obsah nešíri nelegálne. Vďaka niekoľkoročnému náskoku vo vývoji na tomto trhu nemajú konkurenciu.

Vyrastali ste v Turci, ako si naň spomínate ?

V Turci som strávil celé detstvo. Na toto obdobie spomínam len v dobrom, v Turci je pekná príroda.

Narodil som sa v Martine, tam som vyrastal, neskôr sme sa s rodičmi presťahovali na Bystričku. Kým sme boli v Martine, trávil som najviac času na Podháji a v Košútoch.

Žijete v Spojených štátoch. Kedy sa vo vás začala rodiť myšlienka, že by ste mohli skúsiť šťastie na druhom konci sveta?

Speváčka Jana Kirschner bola naša susedka. Spomínam si na to, keď nám jej rodičia povedali, že ona ide do Ameriky, bolo to v nejakých deväťdesiatych rokoch.

Ak si dobre pamätám, vtedy o tom rozprávalo celé mesto. Mne to vtedy pripadalo fascinujúce, ako sa niekto dokáže zbaliť a ísť len tak na druhý koniec sveta. Myslím si, že to bol jeden z prvých podnetov, že by som niečo podobné mohol podniknúť aj ja.

Ako som rástol, tak všetko čo som sa dozvedel o Amerike mi prišlo zaujímavejšie ako to predtým. Celý svoj dovtedajší život som si myslel, že som Američan, len som sa narodil v zlom meste.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Z kaštieľa v Turčianskej Štiavničke bude hotelový rezort Čítajte 

Z Turca na západné pobrežie Severnej Ameriky je to vzdušnou čiarou viac ako 9000 km. Nie je to presun, ktorý by zabral pár hodín. Ako prebiehalo vaše rozhodnutie vydať sa do neznámeho sveta a presťahovať sa do Spojených štátov?

Vtedy som býval v Bratislave a pracoval som pre portál, ktorý ponúka zamestnanie. Vydržal som tam tri mesiace a v posledný deň skúšobnej doby som si povedal, že by som mohol skúsiť niečo väčšie.

Mal som 18 rokov a žiadne peniaze. V tých časoch ma oslovil jeden kamarát, ktorý mi povedal, že má firmu v Amerike a či by som nechcel skúsiť pre neho pracovať. Zaplatil mi letenku, ale ja som zo svojich úspor nemal prakticky ani na ďalší nájom. Vtedy som ešte neovládal angličtinu a vedel som iba po nemecky, no on mi povedal, že mám prísť a nejako to ďalej vymyslíme.

Ako ste sa vysporiadali s jazykovou bariérou?

Ja som si to vtedy ani neuvedomoval, aké to je. Prísť do krajiny, ktorej jazykom ani nerozprávam. Ale mal som vybavené víza, vo vrecku letenky a tak som to neriešil, ani neviem ako, bol som v Amerike.

Aké boli vaše bezprostredné pocity po príchode?

Opísal by som to tak, že som bol viac nadšený ako stratený.

Predsa len, mal som osemnásť a v takom veku je to relatívne jednoduchšie sa prispôsobiť novým zvykom ako pre niekoho, kto už má vybudované zázemie. Ale bol som fascinovaný najmä veľkosťou miest. Po príchode sme bývali na predmestí Bostonu.

Ešte v Bratislave som mal kolegu z Trnavy, ktorý dochádzal každý deň do práce. A mne to prišlo šialené, ako môže každý deň cestovať. Pripadalo mi to ako obrovská vzdialenosť.

Nikdy som si neuvedomil aké sú vzdialenosti v Amerike. Keď sme išli prvýkrát do práce, cestovali sme dve hodiny jedným smerom, len aby sme sa dostali z predmestia do mesta. Po polroku ma však takéto dochádzanie prestalo baviť a presťahoval som sa do Cambridgu, čo je časť Bostonu.

Veľkým šokom bolo pre mňa aj to, že na Slovensku je človek po osemnástke hodnotený ako dospelý. V USA je táto hranica až po dosiahnutí dvadsaťjeden rokov. A samozrejme, vtedy som fajčil, bol som zvyknutý dať si nejaké pivo a zrazu som nemohol. (úsmev) Vtedy som si nevedel vytvoriť ani žiadne vzťahy, pretože ma nepustili do žiadneho baru alebo do reštaurácie po ôsmej večer.

Čomu ste sa po príchode venovali? Ihneď ste začali s podnikaním?