Na oslavách prvej futbalovej storočnice v Turci
sme stretli mnohé známe futbalové tváre
Hoci sa predminulú sobotu snažilo počasie prekaziť Kláštorčanom radosť z osláv storočnice futbalu, nakoniec sa obloha nad Znievom umúdrila. Akoby sa aj počasie chcelo odvďačiť nielen všetkým, ktorí merali cestu na oslavy, ale najmä tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhali písať dejiny najpopulárnejšej loptovej hry. Bohatý športový program odštartovali žiaci jubilujúceho futbalového klubu, ktorí sa stretli s rovesníkmi z Dubového, po nich hrali dorastenci s Dražkovcami. Druhú polovicu oslavného popoludnia začal oficiálny akt oceňovania mnohých z tých, ktorí sa pričinili o rozvoj futbalu. Okrem domácich ocenení, odovzdal prezident TFZ Pavol Kuteľ piatim Kláštorčanom – Františkovi Herchlovi, Jánovi Balejovi st., Vladimírovi Smikovi, Milanovi Šimkovi a Ivanovi Krištofovi ďakovný list zväzu. Vrcholom slávnostného programu osláv storočnice boli dve priateľské futbalové stretnutia. V prvom sa stretli domáci internacio-
náli s internacionálmi Lokomotívy Vrútky, ktorá je druhým najstarším futbalovým klubom v Turci a vrcholom športovej časti oslavného popoludnia bol zápas domácich Kláštorčanov v drese s viacerými odchovancami hrajúcimi v iných kluboch s popredným celkom IV. ligy – Valčou, ktorá nastúpila s viacerými posilami. Ani vysoká prehra domácich nič nezmenila na tom, že aj po debakli mali dôvod oslavovať. Bodku za športovým popoludním venovaným storočnici dala večerná a nočná zábava futbalistov a ich prívržencov. Tak, ako býva dobrým zvykom, osláv v Kláštore pod Znievom sa zúčastnili desiatky futbalistov niekoľkých generácií. A tak sme viacerých, ktorí mali a majú veľmi blízky vzťah k jubilantovi, oslovili a zachytili sme aspoň štipku z ich spomienok.
Milan Šimko, bývalý hráč a tréner Kláštora: - V Kláštore som vyrastal ako hráč od žiakov, potom som prešiel cez dorast až do mužstva dospelých a neskôr som pokračoval ako funkcionár a aj ako tréner. Kláštorský futbal je pre mňa srdečnou záležitosťou. Ako hráč som v klube zažil najkrajšie roky, keď sme postúpili do I. triedy. Dlho sa nám nedarilo splniť si tento sen. Potom prišiel pod vedením trénera Piusa Jakubca v roku 1972 zaslúžený postup. Ako pre trénera je zasa pre mňa nezabudnuteľný rok 1992, keď sme prakticky vyhrali okresnú súťaž a už sme boli aj vyžrebovaní vo vyššej súťaži – do vtedajšej I. B triedy. Žiaľ, dlho sme sa netešili, lebo administratívnym zásahom v Bratislave sme o postup prišli. To boli moje najkrajšie a určite úspešné trénerske roky v Kláštore, ale so smutným koncom.
Ján Turcer, bývalý brankár Kláštora a Martina: - Hoci tu už nežijem, stále mám dobrý vzťah ku Kláštoru a osobitne k futbalu. Začínal som tu niekedy v šesťdesiatych rokoch ako žiačik. Trénoval ma Jozef Ivan. Potom v roku 1965 som odišiel z Kláštora do Martina. Tam som najprv chytal dorasteneckú ligu a v roku 1968 som prešiel do áčka. Bolo to za trénera Rudolfa Zibríniyho. Neskôr ma trénoval Jozef Eliášek, po ňom Emil Kunert a Štefan Jačiansky. Futbal mi dal veľa. Naučil ma v živote sa nevzdávať, ale aj mi vtedy niečo zobral. Bola to nádej, že dosiahnem niečo viac. Teraz žijem v Banskej Bystrici a na futbal som nezanevrel, chodievam na futbal do Kremničky.
Pavol Kuteľ, prezident TFZ: - Keďže som hrával aj okresnú súťaž, s kláštorskými futbalistami som sa stretával odmalička. Najprv ako žiak, potom dorastenec a nakoniec aj v súťaži dospelých. No a stretávam sa aj teraz z pozície svojej funkcie. Kláštorčania neodmysliteľne patria do najvyššej turčianskej súťaže. Škoda, že v minulej sezóne dobrú jeseň nedotiahli na jar úspešnejšie. Nakoniec v poslednom kole zachránili súťaž, ktorá tomuto mužstvu patrí. Dôležité je, že tu majú dosť funkcionárov, ktorí majú ochotu pracovať, prichádzať s niečím novým. Asi by bolo treba niečo urobiť pre to, aby sa problémy, ktoré mali túto jar, nezopakovali, aby mužstvo hralo na špici, lebo tam Kláštor už roky patrí.
Martin Ferenčík, bývalý hráč Kláštora: - Môj vzťah ku kláštorskému futbalu je, takpovediac, hlboký. Na mnohé veci nezabudnem. Raz, koncom šesťdesiatych rokov ma z domáceho ihriska odvážali s prasknutým slepým črevom rovno do nemocnice. A, vraj, prvé, na čo som sa vtedy, keď som sa po narkóze prebral, pýtal bolo, ako dopadol zápas. Pamätám si dokonca aj na to, že sme vtedy hrali s Príbovcami. Vyhrali sme 2:1. Niektorí moji neprajníci mi neskôr povedali, že to bolo možno preto, lebo som odstúpil z hry. Vyše dvadsať rokov som tu hrával futbal. Mal som tu česť robiť aj kapitána, ale viem, že nikdy som nebol najlepší na ihrisku. Prečo, to zasa celkom dobre neviem, ale asi to bolo preto, lebo v mužstve boli aj lepší. Mne zostalo smutno za Janom Junasom, ktorého nám ukradli Martinčania – vtedy sme to tak chápali. On bol náš veľký futbalový vzor. Ale, rovnako tými vzormi boli aj ďalší - Bohuš Kováčik, Jano Pelo, Jano Turcer, moji rovesníci, s ktorými som v Kláštore začínal.
Ján Baleja, dlhoročný predseda a funkcionár klubu: - Funkcionárčim od roku 1969. Začalo sa to všetko vlastne nedorozumením, ktoré mal kláštorský futbal s okresným výborom ČSTV po zápase v Príbovciach. Príbovce boli tretie či štvrté, my sme viedli tabuľku. Vyhrávali sme 3:1 a počas zápasu sa stalo, že Fera Horníka na čiare, keď išiel s loptou, stiahol divák na zem. Strhla sa bitka. Najprv rozhodca Žiak z Hornej Štubne odpískal ukončenie zápasu, ale potom nás vrátil na ihrisko. Ale za chvíľu bola opäť bitka, takže ukončil zápas. Mysleli sme si, že vyhráme kontumačne. Čerta! Futbalový zväz to síce pre nás kontumoval, ale Príbovčania to vtedy poslali na rozhodnutie okresnému výboru telovýchovy, ktorý zrušil rozhodnutie zväzu a zápas sa opakoval na neutrálnom ihrisku v Diviakoch. Bol to dôležitý zápas o postup. Prehrali sme, lebo hráči už boli znechutení. No a to na istý čas spôsobilo u nás úpadok futbalu. Dlhšie nebolo žiakov ani dorastencov. Tak som sa rozhodol zobrať funkciu a aj za pomoci piatich vojakov, ktorí prišli do mužstva, nás bolo toľko, že sme mohli vôbec nastúpiť na zápas. Potom opäť začali hrať žiaci aj dorastenci. Funkcionárčil som až do roku 1983, potom ma zasa čosi nahnevalo, dva mesiace som prestal robiť, ale neskôr som až do roku 1992 robil predsedu. Teraz robím to, čo treba. Pomáham, ako sa dá.
Ján Junas, bývalý hráč Kláštora a Martina: - Spomínam si na to, keď som tu začínal. Aj na ľudí – funkcionárov, ktorí už nie sú medzi nami. Keď som mal šestnásť rokov odchádzal som do učilišťa do martinskej Neografie a do martinského dorasteneckého béčka, ktorý vtedy trénoval František Gromnica a asi za tri mesiace som prešiel k trénerovi Jozefovi Eliáškovi do áčka. Hoci som hrával v Martine zostal som srdcom Kláštorčanom. Tu som chodil do školy a pamätám sa, že sme dostali dobrý športový základ všestrannosti. Nechýbala tu atletika. Dokonca si spomínam, že som bol preborníkom školy a okresu v skoku do výšky. Ale na škole sa darilo aj volejbalu a basketbalu. Poviem pravdu, vždy som bol pyšný a hrdý na to, že som z Kláštora. Aj pre prvé slovenské gymnázium a rovnako preto, že aj futbalový klub bol založený ako jeden z vôbec prvých na Slovensku. Kedysi to bolo akosi samozrejme, že najlepší z dedín hrali v Martine, teraz sú skôr pošramotené vzťahy a každý sa hrá na vlastnom piesočku. Aj preto na futbal teraz nechodím až tak často. Skôr sa venujem záhradke a vnukom.
Marián Smik, kapitán súčasného mužstva: - Ku kláštorskému futbalu mám veľmi dobrý vzťah. Aj keď boli nejaké iné možnosti, vždy som hovoril, že nikdy z Kláštora neodídem. Je to moje rodisko. Prišli len krátke odchody, keď som študoval. Niekoľko rokov som hrával v Martine, kde som hrával za žiakov, dorastencov aj mužov. Keď som študoval v Bratislave, bol som krátko aj v Slovane, ale zistil som, že na dvoch stoličkách sa nedá sedieť. Preto som sa rozhodol pre školu a futbal mi ostal len ako záľuba. Ale je to krásna záľuba.
Ivan Krištof, predseda klubu: - To asi už nie je vzťah, to je choroba. Nevyliečiteľná choroba. Futbal som hrával od sedemnástich rokov, celý čas doma, okrem dvoch sezón v Turčianskych Tepliciach a počas vojenčiny v Domažliciach. Teraz funkcionárčim už desať rokov. Oslavy máme na konci rozporuplnej sezóny. Ale ja sa ani nečudujem, že to takto vyšlo, lebo to čo dokázali chlapci vyhrať bolo niekedy a aj nemožné, ale rovnako to čo dokázali prehrať to už ani nebolo možné. Ale najdôležitejšie – koniec dobrý, všetko dobré. Môžeme oslavovať bez smútku, alebo aspoň ho nedávame najavo.
Vladimír Šišan, starosta Kláštora: - Ako bývalý futbalista mám šport veľmi rád. Aj teraz som pravidelným návštevníkom zápasov, ale vôbec všetkých športových podujatí u nás. Som rád, že na oslavách storočnice futbalu sme si spomenuli na mnohých, ktorí kládli základy futbalu, ale aj na tých, ktorí na nich rozvíjali stavbu. Ja len dúfam, že mladí si zoberú k srdcu to, že klub, ktorý reprezentujú, má bohatú tradíciu a budú na ňu nadväzovať úspechmi.
František Horanský, bývalý hráč Kláštora a neskôr funkcionár hokeja v Slovane Bratislava a HKm Zvolen: - Tu som vyrastal, tu som začal so športom. Športové spomienky sú aj spomienkami na mladosť. Odohral som niekoľko sezón v šesťdesiatych rokoch. Pomerne skoro som začal hrávať za dospelých. Istý čas som bol v Slovane Bratislava, hrával som aj vo Zvolene za Bučinu. Prišlo zranenie v Prešove, tak som s futbalom skončil. Pomerne mladý – 25-ročný som potom išiel po hokejových chodníkoch ako funkcionár. Ale teraz mi dobre padlo stretnúť sa so svojimi bývalými spoluhráčmi Janom Junasom, Vladom Šalagom a ďalšími. Boli to prekrásne časy, na ktoré nezabudnem.
Bohumír Jeťko, tréner: - Je to krásne jubileum. Nás, ktorí sme pokračovateľmi, aj zaväzuje. Ja si myslím, že nerobíme hanbu kláštorskému futbalu. Výsledky za posledných desať rokov boli adekvátne materiálnym možnostiam. Táto jar nám nevyšla, pretože viacerí hráči odišli za prácou a keď odídu štyria hráči základu, musí to byť cítiť. Ak sa neposilníme, tak to môže byť aj v novej sezóne podobné, ako na jar. Základňa v Kláštore je, ale niektorým chlapcom akoby chýbala motivácia a aj chuť na sebe pracovať. Je až priveľa lákadiel, ktoré odoberajú záujem športovať.
Autor: jk
