MARTIN. Fotoaparát má stále so sebou, aj pri návšteve potravín, a považuje ho za svoju tretiu ruku. Umeleckého fotografa Zdena Zimana očarilo fotografovanie na film, s ktorým rád experimentuje. Okrem fotenia sa venuje grafike aj opravovaniu pokazených fotoaparátov či objektívov.
Ako ste začali s fotografovaním?
Prvý kontakt s fotografiou nastal, keď som mal asi osem rokov. Môj otec fotografoval a raz ma po návrate z dovolenky v Maďarsku zavolal do domácej fotokomory v kúpeľni, aby som mu pomohol vyvolať film. V tej dobe mal skoro každý doma zväčšovák a svojpomocne si vyvolával filmy. To na mňa zrejme tak zapôsobilo, že sa mi uložilo niekde v srdci semienko a zhruba o deväť rokov neskôr som si kúpil prvý vlastný fotoaparát.
Voľby boli neplatné, predstavenstvo bytového družstva v Martine napriek tomu úraduje ďalej Čítajte Druhý kontakt s fotkou bol na strednej škole. Mali sme takú špeciálnu miestnosť s kamerou, ktorá robila duplikáty. V jednej miestnosti sa umiestnili predlohy, to bola denná časť a druhá miestnosť bola tmavá, kde bola komora s matnicou a veľký fotoaparát asi 50 krát 50 centimetrov, kde sa film rovno spracoval. Stále som to však s fotografiou nejako necítil.
Kedy ste sa teda začali viac zaujímať o fotoaparáty?
Bolo to v roku 1999, keď som začal uvažovať nad kúpou, lenže nové fotoaparáty boli veľmi drahé. Sledoval som hlavne bazáre a pamätám si presne, kde som si ho kúpil. Bolo to v Martine v jednej pasáži na námestí v suteréne, majiteľ mal vitrínky s fotoaparátmi a u neho som si vtedy kúpil prvý fotoaparát za 4 500 korún. Začal som sa fotografii rekreačne venovať a hlavne som sa zoznamoval s mechanikou, ako to funguje.
Zhruba o tri roky neskôr som si kúpil ďalší fotoaparát na film. To už bolo také rozmedzie, keď nastal príchod digitálnych fotoaparátov a ani som sa nenazdal, fotil som ním aj ja. Na film bolo totiž náročné fotiť, keďže má len 36 políčok. S vyvolávaním bolo veľa práce a digitál bol vcelku jednoduchý. Vznikla okamžitá fotografia a človek mohol hneď opraviť, ak spravil nejakú chybu. Stále som však fotil aj na klasický film.
A ako ste na tom dnes?
Stále pokračujem v tom duchu, že fotím na digitálny aj analógový fotoaparát. Zábery z analógového fotoaparátu vo mne vyvolávajú nostalgiu a možno to má spojitosť s tým, ako som v detstve začínal. Aj teraz fotím hlavne čiernobielo, filmy si vyvolávam sám a prechádzam celým tým procesom, čo je pre mňa tiež zaujímavé. Je to aj určité napätie vidieť film, ktorý som trebárs nafotil v lete a kým ho vyvolám, je už zima a kým ho naskenujem, tak je zase leto. Je to trochu aj vracanie sa v čase, vynárajú sa mi spomienky pri jednotlivých záberoch. Keď niečo odfotím mobilom, tak na to aj zabudnem a už sa k tomu nevrátim, ale keď mám film, je to iné.
Fotografiu vníma čisto subjektívne a rád experimentuje. (zdroj: Zoe Zimanová)Ale uvedomil som si, že na digitálnom fotoaparáte fotím rovnako ako na analógovom. Zvažujem každý záber a šetrím miesto na karte. Nie som taký typ, že spravím desiatky fotiek z jedného miesta. Naopak, potrebujem dostatočne načítať atmosféru, urobiť správny výrez obrazu a počkať na ten dokonalý moment. Fotenie na film je v tomto dobrá škola. Urobím napríklad len tri zábery, ale som spokojný a viem, že sú dobré. Ale často sa mi stane aj to, že stojím na jednom mieste aj polhodinu a neurobím ani jeden záber.
