Sestry v ohrození

Mária Majdová chápe svoje bývalé kolegyne,
ktoré za osemtisíc čistého nechcú robiť
Poslankyňa Národnej rady SR Mária Majdová (KDH) pracovala pred voľbami v roku 2002 v Martinskej fakultnej nemocnici ako zdravotná sestra. Dnes je členkou zdravotníckeho výboru parlamentu ako jediná zástupkyňa svojho niekdajšieho profesného stavu. Je preto jednou z mála politikov, ktorá si môže povedať, že mincu problému postavenia zdravotných sestier pozná veľmi dobre z oboch jej strán. Veľmi dobrý dôvod, aby sme sa spýtali na jej mienku.
Boli ste vyše desať rokov zdravotnou sestrou, čiže poznáte problematiku aj z druhej strany a z prvej ruky. Myslíte si, že postavenie vašich bývalých kolegýň na Slovensku je naozaj také zlé, ako to ony tvrdia?
Z vlastných skúseností môžem povedať, že zdravotná sestra je naozaj akosi poslednou inštanciou v každom zdravotníckom zariadení. Poslednou inštanciou v tom zmysle, že ak sa niečo nepodarí alebo ak pacient nie je spokojný, je takpovediac prvá na rane, teda ona je prvá komu vynadá, komu sa posťažuje a na koho sa zvezú tie hromy a blesky. Zo strany pacienta, ale často aj zo strany nadriadených. Viem to z vlastnej praxe, že sestra často musí bez slova vziať handru a urobiť prácu aj za upratovačku. V noci, keď nemá v službe sanitárku, musí obriadiť pošpineného pacienta, no a okrem toho si musí samozrejme robiť aj svoju odbornú robotu. Čiže nachystať lieky, nachystať injekcie, sledovať životné funkcie pacientov v ťažkom stave atď. Okrem toho je dnes podľa zákona o zdravotnej starostlivosti sestra povinná robiť ošetrovateľský proces, čiže administratívnu prácu, ktorá je dosť náročná. Toto všetko musí urobiť sama, jej prácu neurobí nik. Zato ona musí často urobiť prácu za niekoho iného, neraz aj za lekára. Takže pracovné zaťaženie zdravotných sestier je značné, ale platové ohodnotenie je veľmi slabé. A to sa dokonca hovorí o tom, že napríklad v martinskej nemocnici majú ísť sestry, ale nielen sestry, s platmi dole... No, viem aj o iných prípadoch z východného či stredného Slovenska, kde nemocnice, ktoré sa stali neziskovými organizáciami, tiež začali šetriť prostriedkami tak, že znížili platy zdravotníckym pracovníkom. Nepovažujem to za veľmi šťastné. Práca zdravotných sestier je podľa mňa vo verejnom záujme. Je to práca, ktorá je vysoko odborná, ale je to aj práca, ktorá má v sebe hlboký etický aspekt. Ak má človek robiť túto prácu s láskou, a každý to od neho takto chce, tak najprv musí byť sám spokojný. Ťažko možno očakávať spokojnosť od toho, kto má existenčné problémy. A povedzme si otvorene, mnohé zdravotné sestry ako osamotené matky a živiteľky rodín, majú dnes skutočne existenčné starosti. A osamotenými matkami sa stali často preto, lebo svojmu povolaniu obetovali celý svoj život.
Zrejme niet sporu o tom, že zdravotné sestry dostávajú za svoju náročnú prácu nedostatočné finančné ohodnotenie. Myslíte si teda, že ich nedávne protestné zhromaždenie v Bratislave pred budovou parlamentu bolo oprávnené? Niektorí vaši koaliční kolegovia hovorili, že sestry si zmýlili adresu...
Súhlasím s tým, že finančné ohodnotenie sestier nie je dostatočné, na druhej strane nie som si celkom istá, či práve protest pred parlamentom niečo vyrieši. Som presvedčená, že je to predovšetkým záležitosť odborov a komory zdravotných sestier, lebo to je vec, ktorú treba riešiť so zamestnávateľom. Odbory by podľa môjho názoru mali vyjednávať so zamestnávateľom v prospech sestier. Je tu ale ešte jedna vec. Podľa informácii, ktoré v tejto chvíli mám k dispozícii, systém ohodnotenia zdravotníckych pracovníkov funguje tak, že z peňazí, ktoré dostávajú zdravotnícke zariadenia od poisťovní, nie je možné pokryť im mzdy. Stále je to však práca vo verejnom záujme, čiže asi by tam mal byť aj záujem štátu nejako túto situáciu vyriešiť. V minulosti sa to riešilo tak, že sa zvyšovali platy v zdravotníctve, aj keď reálne tento nárast nebol pokrytý v štátnom rozpočte, a to bol aj podľa ministra Zajaca dôležitý zdroj problémov v rezorte. Pripúšťam, že to môže byť naozaj tak. Ale na druhej strane, v tomto období sa už mnohé nemocnice transformovali na akciové spoločnosti, tam bude zrejme systém financovia miezd úplne iný, čiže tam je podľa mňa veľký priestor na rokovanie. Aj so zdravotnými poisťovňami, aby dostatočne vykrývali výkony, aby ten objem peňazí, ktorý – poviem to obrazne – zdravotnícke zariadenie vyrobí, sa mu aj vrátil späť.
Nepopierate, že štát by mal pri riešení nedostatočnom ohodnocovaní práce zdravotných sestier hrať istú úlohu. Čo by podľa vás teda mali štátne orgány robiť?
Neviem momentálne na túto otázku kvalifikovane odpovedať. To je otázka najmä pre ekonómov. Viem, že na túto tému už predstavitelia ministerstva zdravotníctva a ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny rokovali, to sa týkalo konkrétne sestier, ktoré sú zamestnané v zariadeniach sociálnych služieb. Nedošlo síce k dohode, ale stále vidím potrebu o týchto záležitostiach hovoriť. Zdá sa mi, že bude treba prijať aj nejaké politické rozhodnutie. Lebo aj keď budú nemocnice akciovými spoločnosťami, stále tam bude mať štát väčšinovú účasť, teda malo by byť aj v záujme štátu ohodnotiť pracovníkov v zdravotníctve seriózne a ohodnotiť ich tak, aby nezačali odchádzať.
Ale oni už odchádzať začali. Predovšetkým práve zdravotné sestry, ktoré hľadajú uplatnenie v zahraničí...
Nie je to nový problém. Už aj za môjho pôsobenia v nemocnici som poznala niekoľko sestier, ktoré odišli do zahraničia. V tejto chvíli to začína byť problém výraznejší, pretože počet sestier, ktoré uvažujú o odchode, je podstatne väčší. Viaceré bývalé kolegyne mi povedali, že za osemtisíc čistého robiť nebudú. Ja ich chápem, lebo ak má niekto zaplatiť šesťtisíc za byt, tak nemôže z tejto sumy vyžiť. A ešte aj pracovať na tri zmeny, soboty, nedele, bez nároku na príplatok a usmievať sa na ľudí a byť v pohode... Poviem to úplne natvrdo, viem si predstaviť, že sem zač-neme dovážať sestry z Ukrajiny, ktoré budú ochotné pracovať za tieto platy. Otázka je, či dnes, keď už si slovenské sestry vydobyli isté spoločenské postavenie, keď si aj spoločnosť začína uvedomovať, že čoraz viac sestier má vysokoškolské vzdelanie, by to bolo dobrým riešením. Navyše, nevieme, akú úroveň zdravotníckej starostlivosti by boli schopné poskytovať.
Určite dobre poznáte situáciu v martinskej nemocnici. Úsporné opatrenia vedenia sa stretli so zmiešanými pocitmi zamestnancov. Váš názor?
Je pravda, že vo viacerých nemocniciach, aj konkrétne v martinskej, sa urobili viaceré ekonomické opatrenia s pozitívnym výsledkom, ale nemôžem si pomôcť, zdá sa mi, že sa často robia na úkor kvality práve ošetrovateľskej starostlivosti. Napríklad martinská nemocnica zakúpila v posledných rokoch drahé diagnostické prístroje, ktoré určite boli veľmi potrebné. To vôbec nepopieram. Ak ale nebude v nemocnici dostatok laborantov, ktorí budú vedieť tieto zariadenia aj kvalitne obsluhovať, ak nebudú na oddeleniach kvalifikované sestry, ktoré následne po tomto odbornom vyšetrení poskytnú aj kvalitnú ošetrovateľskú starostlivosť a zabezpečia aj spokojnosť pacienta a jeho psychickú pohodu, tak potom to všetko bolo zbytočné. Potom tie peniaze boli vyhodené oknom. Dovolím si povedať, že kvalita nemocnice vo vedomí ľudí sa v prvom rade spája s tým, ako sa k pacientom správajú sestry. A sestry sa správajú tak, ako sú spokojné so svojim postavením a ohodnotením svojej práce.
Do parlamentu ste odchádzali ako zdravotná sestra, možno prvá zdravotná sestra v jeho histórii. Viem si predstaviť, že vaše bývalé kolegyne vo vás vidia istú „veľvyslankyňu„ svojho stavu. Máte nejaký osobný plán, čo by ste chceli osobne urobiť pre lepšie postavenie zdravotných sestier?
Neviem, či ma považujú za to, čo hovoríte, v každom prípade sa chcem vážne touto otázkou zaoberať. Súčasťou tejto práce bude určite aj komunikácia s vedením martinskej nemocnice, ale aj ďalších nemocníc na Slovensku. Nebudem svoje zámery zatiaľ nijako špecifikovať, máme svoje predstavy, ale do konkrétností by som teraz nerada zachádzala, pretože najprv je potrebné tieto veci prekonzultovať s mnohými odborníkmi. Potrebujem čo najviac informácií. V týchto dňoch mám dohodnutých niekoľko stretnutí, a potom sa uvidí.