19ročný talent horskej cyklistiky skúša tvrdosť profesionálneho „chlebíka„
Čakal ho náročný prechod od juniorov do hlavnej mužskej kategórie elite, čo znamená, že musí absolvovať o polovicu dlhšie preteky než bol zvyknutý. Po maturite v Obchodnej akadémii v Turčianskych Tepliciach sa teda nerozhodol hľadať si zamestnanie v odbore, ktorý vyštudoval, ale venuje sa naplno horskej cyklistike, konkrétne svojej najobľúbenejšej disciplíne cross country. Minulý týždeň sme ho zastihli doma a položili sme mu niekoľko otázok.
V Brazílii ste sa v nedávnych pretekoch Svetového pohára v horskej cyklistike umiestnili na výbornom 13. mieste. Máte takú dobrú formu?
V Brazílii to bola skôr výnimka. Nebola tam až taká konkurencia, ako býva v Európe. V ostatných pohárových pretekoch som sa pohyboval od 45. do 100. miesta. V Európe štartuje v pretekoch Svetového pohára zvyčajne až 300 pretekárov. Stovka ich postúpi priamo a ďalších 200 bojuje o postupové miesta deň predtým v kvalifikácii.
Ako sa vám jazdilo v Amerike, kde ste absolvovali preteky nielen v brazílskom Balneario Camboriu, ale aj v kanadskom
Mount Saint Ann a americkom Angel Fire?
Brazília ma trochu zaskočila. Na aklimatizáciu sme mali iba chvíľu, prekvapila ma trať, ktorej časť viedla pralesom, kde bolo veľa koreňov, prevládali na nej strmé svahy, no a do tretice vzduch mal veľmi vysokú vlhkosť. Teploty mimo pralesa dosahovali okolo 30 stupňov Celzia. V pralese, keď začalo slnko veľmi skoro zapadať, bolo podstatne chladnejšie, lebo tam neprenikalo takmer žiadne svetlo. V Kanade je podobné podnebie i terén ako na Slovensku, ale v USA viedla trať od nadmorskej výšky 2600 m do 3200 metrov vo veľmi suchom prostredí a teplota tam dosahovala 30 stupňov Celzia.
V tejto sezóne ste prešli z juniorskej do hlavnej kategórie elite. Ako hodnotíte svoje pôsobenie v nej?
Myslím si, že je predčasné hodnotiť rozbehnutú sezónu. Jej vrcholmi budú majstrovstvá Európy a sveta. Myslím si, že som sa medzi eliťákmi uchytil, ale prechod od juniorov k mužom je veľmi ťažký.
Čo na tom bolo také ťažké?
Všetko. Mojimi súpermi sú dnes olympijskí medailisti, pretekári, ktorí sú odo mňa o desať rokov starší a výkonnostne sú na tom v porovnaní so mnou oveľa lepšie. Trate sú náročnejšie, aj kalendár pretekov je oveľa hustejší. Musím absolvovať väčšie tréningové dávky a viac cestovať. Je to dobré pre porovnanie výkonnosti so špičkovými svetovými pretekármi, ale ako to ovplyvní môj výkonnostný rast, to teraz nedokážem povedať.
Ako hodnotíte svoj prestup zo slovenského do moravského tímu?
V slovenskom tíme som sa nemohol na nič sťažovať. Bol som v ňom spolu s najväčšími slovenskými talentmi. V súčasnosti mám výhodu, že môžem preberať cenné skúsenosti od starších členov tímu. Čakajú ma majstrovstvá Európy v Belgicku, majstrovstvá sveta, okrem toho finále Svetového pohára, z bližších pretekov majstrovstvá Českej republiky a české majstrovstvá v cyklistickom maratóne. V brnenskom tíme som veľmi spokojný a veľmi by ma potešilo, keby som v ňom mohol pôsobiť aj nasledujúcu sezónu.
Na Slovensku ste v tejto sezóne pravdepodobne veľa pretekov neabsolvovali...
Nie. Doma som štartoval iba v troch pretekoch. Absolvoval som otvorenie sezóny v horskej cyklistike v Turčianskych Tepliciach, po návrate z pretekov Svetového pohára v Nemecku som tréningovo absolvoval svoje druhé tohtoročné preteky na Slovensku a majstrovstvá Slovenska, ktoré boli tento mesiac, mi vôbec nevyšli. Necítil som sa dobre, začal som sa v štartovom poli prepadať, telo ma doslova neposlúchalo a nemalo význam trápiť sa.
Čo sa vlastne stalo?
Neviem presne, tento stav mohlo ovplyvniť veľa faktorov. Jasné je, že som sa nestihol aklimatizovať po príchode z Ameriky. Majstrovstvá Slovenska boli už o päť dní. Mohla to zapríčiniť aj slabšia trénovanosť a celková únava, lebo cesta z Ameriky na Slovensko trvá až 40 hodín.
