MARTIN. Keď bola dieťa, sama od seba navštívila školskú psychologičku. Nevedela, čo jej má povedať, len potrebovala byť vypočutá, a tak jej rozprávala o tom, čo sa jej snívalo. Martinčanke Nine Tarasovičovej, speváčke hudobnej skupiny Nov, diagnostikovali poruchu pozornosti ADHD až v dospelosti, keď mala 29 rokov. Celý život žila v škatuľke tej, ktorá je inteligentná, no nedosahuje požadované výsledky, je lenivá a nenapĺňa svoj potenciál.
„Deti sa mi smiali, tak som k tej psychologičke prestala chodiť. Keby sa už v detstve vedelo, že mám ADHD, určite by boli očakávania od rodiny a pedagógov iné. A ja by som bola pripravená na to, čo príde potom,“ hovorí Nina.
Upozorňuje, že ADHD nie je tá vtipná diagnóza, s ktorou sa v súčasnosti ľudia na internete radi stotožňujú.
„Priala by som si, aby ADHD prestali bagatelizovať aj niektorí odborníci. Žiaľ, ešte aj dnes ju mnohí vnímajú ako poruchu hyperaktívnych agresívnych neposlušných chlapcov,“ konštatuje.
Je to pár mesiacov, čo vám diagnostikovali poruchu ADHD. Čo tomu predchádzalo, mali ste nejaké podozrenie?
To, že so mnou niečo nie je v poriadku, som cítila už dlho, ale nevedela som to pomenovať. Myslela som si, že pravdepodobne trpím nejakými úzkostnými a depresívnymi stavmi. Zároveň som ich neustále zľahčovala a svoje pocity tiež. Nahovárala som si, že si ich len vymýšľam, veď predsa keby som mala úzkosti, určite by vyzerali inak, horšie.
Nad tým, že by mohlo ísť o ADHD, som začala s vážnosťou premýšľať asi pred rokom. Spriatelila som sa s jedným kamarátom, ktorému ADHD diagnostikovali ešte v detstve. On mi o diagnóze veľa povedal. V podstate mi naznačil, že ju môžem mať aj ja, keď ma spoznal a videl, ako sa správam. Neskôr som sa o ADHD začala viac rozprávať s mojou veľmi dobrou kamarátkou, ktorej na to prišli tiež v dospelosti. Porozprávala mi veľa. Začala som vyhľadávať informácie, samovzdelávať sa a odrazu som zistila, že všetko na mňa ani nie že na 80 percent, ale na 100 percent sedí. Zrazu som mala odpovede na všetky moje problémy z detstva, zo školy, z práce, zo vzťahov. ADHD ma opisovalo a vystihovalo.
Celiatička: Na toalete som trávila celé noci. Bolo mi tak zle, že som myslela, že umieram Čítajte Rozhodli ste sa vyhľadať odborníka ihneď ?
Samotný proces ísť sa dať diagnostikovať je asi úplne najviac anti ADHD vec, akú môže človek zažiť. (smiech) Mám na mysli donútiť sa k tomu, ísť to vôbec riešiť. Pretože ľudia s ADHD často trpia sebaspochybňovaním a bagatelizovaním vlastných stavov, čo bol aj môj prípad. Diagnostika nie je rýchly proces, trvá nejaký mesiac, kým človek dostane termín, ďalší mesiac, kým príde druhé sedenie a výsledky.
Ako impulzívna osoba, ktorá je zvyknutá situácie vyžadujúce si dlhodobé postupné riešenia rýchlo opustiť, trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som sa odhodlala ísť na vyšetrenie.
V rozhovore sa dočítate:
- Čomu musela Nina čeliť v detstve,
- o šikane, ktorú spôsobila učiteľka,
- ako sa u Niny prejavuje ADHD,
- na aké otázky dostala Nina s diagnózou odpoveď,
- o veľkom čiernom fľaku v živote Niny, za ktoré mohlo aj ADHD,
- o bagatelizovaní aj liekoch.
Ale zvládli ste to, mnohí sa vyšetreniam u psychológov a psychiatrov pre strach vyhýbajú. Vy ste mali dokonca veľmi vtipnú prvú skúsenosť.
Áno, na vyšetrenie som prišla na zlú adresu, pretože som si zle prečítala email. A ešte som aj zle vypísala dotazník. To bol snáď najviac ADHD úvod do diagnostiky, aký som mohla spôsobiť.
Psychologička mi mohla dať papier rovno vo dverách. (smiech) Ľudia s ADHD mávajú často potrebu vysvetľovať a ospravedlňovať sa viac, než je potrebné. Ja som mojej psychologičke napísala totálne dlhú správu, kde som sa jej „vyospravedlňovala“ z podoby, potom som to urobila ešte trikrát počas telefonátu a keď som prišla osobne, mala som ešte veľkú potrebu jej všetko znova vysvetliť. Aj na tom sme sa pobavili. Bolo to pre mňa celé veľmi trápne, ale zároveň som si hovorila, že som fakt rada, že som prišla.
Ako prebiehala diagnostika?
