MARTIN. Patrí k najstarším žijúcim účastníkom SNP. Počas druhej svetovej vojny prišiel o domov, na fronte ho ťažko zranili a každý deň žil v neistote či sa dožije ďalšieho rána.
,,Vojna je zlá, vo vojne tečie krv, umierajú ľudia, rozpadávajú sa rodiny. Ľudia prichádzajú o to najdrahšie, o majetky. Aj nám vypálili dom a ostalo nám len to, čo sme mali na sebe. Kto tomu neverí, nech ide do prvej línie na Ukrajinu aspoň na týždeň a uvidí, čo vojna znamená, “ hovorí vojnový veterán Vladimír Strmeň.
Aj napriek ťažkým životným okolnostiam si stojí za tým, že za pekné Slovensko sa oplatilo bojovať.
Z muzikanta strelec
Mal štrnásť rokov, keď nastúpil na vojenskú hudobnú školu v Banskej Bystrici.
Štúdium však prerušilo vypuknutie SNP a preto musel 12. septembra 1942 narukovať.
,,Na jeseň v roku 1943 bola naša muzika preložená k pešiemu pluku. Keď vypuklo SNP vyhlásili letecký poplach. Všetci sme museli opustiť priestory kasární,“ opisuje vypuknutie povstania Vladimír Strmeň.

Veliteľ posádky im vtedy povedal: ,,Vojaci, začalo sa povstanie, na Nemcov sa strieľa, s partizánmi sa vyjednáva,“ dopĺňa bojovník SNP, ktorého poslal veliteľ aj spolu s ostatnými chlapcami školy domov.
V článku sa dozviete:
- Aký výcvik musel absolvovať,
- ako sa vyhol smrteľnému zraneniu,
- ako ich zachránila jama na zemiaky,
- čomu sa venuje po vojne.
,,Ktorý študent by sa nepotešil prázdninám. Prišiel som domov s úsmevom, ale ten mi hneď spľasol, lebo v našom rodičovskom dome bol partizánsky štáb,“ opisuje vojnový veterán, ktorý mal v tom čase 17 rokov.
,,Na čo tebe trúba trúbu, tu máš flintu, ideš s nami,“ s týmito slovami ho privítal veliteľ štábu.
Mladému študentovi preto neostávalo nič iné, len ísť bojovať. V tom čase robil spojku a doručoval správy medzi jednotlivými štábmi.
Vladimír musel absolvovať výcvik na strelca ľahkého guľometu. Okrem základného výcviku, ktorý bol zameraný na vzdialenosť či pohyblivé terče, boli nútení všetci dvanásti študenti podstúpiť mínerský výcvik.