MARTIN. Bola ešte malé dieťa, keď sa bežná operácia – výber mandlí, pre ňu takmer skončila tragédiou. „Mala som vek – medzi 7 a 8 rokov. Vtedy mi bývalo veľmi často zle, mávala som chronicky zapálené hrdlo, bývala som veľmi unavená a veľmi často smädná. V podstate mi stále niečo bolo. Keď dieťaťu býva často zle, rodičia mávajú podozrenie, či dieťa nesimuluje. A tak to bolo aj v mojom prípade,“ začína rozprávať svoj príbeh Martinčanka Anička „Annie“ Galambošová.
Po vyšetreniach lekárka, vtedy ešte malej Aničke, odporučila vybrať krčné a nosné mandle.
„To je v podstate bežný nenáročný zákrok, nikto z toho vedu nerobí. Lenže mne vybrali mandle a môj stav sa rapídne zhoršoval,“ pokračuje Annie.
Mladý muž kopal staršiu ženu ležiacu na zemi Čítajte Cukrovke predchádzala kóma
Po operácii veľmi veľa vracala, lekári tomu spočiatku zásadnú pozornosť nevenovali.
„Podozrenie padlo na to, že moje telo asi zle reagovalo na narkózu. Bola som dieťa, ležala som na detskom krčnom oddelení a bola som tam bez rodičov. Keď som hovorila sestričke, že mi je zle, vraciam, tvrdila mi, že si vymýšľam, lebo so sebou nemám rodičov a že ma pošle na psychiatriu. Zľakla som sa, z toho stresu som už ani nechodila vracať na záchod, ale ostávala som v izbe,“ spomína na náročné chvíle Annie.
Podľa nej je extrémne dôležité, aby deti mali nárok na sprievod rodičov, keď sú hospitalizované v nemocnici. Ostávať v detskom veku bez rodičov v nemocnici vie byť traumatizujúce. Anna bola vtedy v izbe so sedemnásťročným dievčaťom. Na prstoch jej ukázala telefónne číslo k nim domov, ktoré si pamätala a poprosila ju, aby zavolala jej rodičov a povedala im, že sa cíti veľmi zle.
V článku sa dozviete:
- že cukrovku každý pozná, ale málokto vie, čo choroba skutočne obnáša,
- ako si niektorí pacienti musia dávať pozor aj na menšie zranenia a ako pri jednom takom prišla Annie o prst,
- ako niektorí liečitelia riskujú životy diabetikov,
- čo je skutočne neempatické voči pacientom s cukrovkou.
„Keď za mnou rodičia prišli, maminu som ešte spoznala, ocina som si už nepamätala. Po tele som mala modré fľaky, mamina sa zľakla a zavolala lekárku. Odbila ju s verdiktom, že ide o bežný pooperačný stav. Potom som začala strácať vedomie a upadla som na dva dni do kómy. Rodičom povedali, že hrozí, že sa z nej už nikdy nepreberiem, a ak áno, ostanem na vozíku,“ spomína na rýchly zvrat Annie.
Z kómy sa nakoniec prebrala, a našťastie, mohla sa hýbať. Odniesol si to však pankreas, ktorý prestal správne fungovať.
„Asi ma má tam hore niekto rád, keď som stále tu a môžem chodiť. Odvtedy mám cukrovku. Zvláštne je, že po tejto udalosti záznam z môjho predoperačného vyšetrenia, ktoré som absolvovala, akoby zmizol,“ dodáva na okraj s tým, že dodnes v sebe nosí otázky, na ktoré asi odpovede už nenájde.
Museli jej amputovať prst
Annie s cukrovkou žije už 27 rokov. Denne si meria cukor minimálne trikrát prístrojom na meranie glukózy. Má aj inzulínovú pumpu, ktorá jej dávkuje inzulín počas dňa. Podľa jej slov boli najťažšie začiatky s chorobou.
