MARTIN. Pracovala dvanásť hodín denne a zacvičiť si počas dňa jej prišlo nereálne. Až kým sa v jedno pondelkové ráno v kancelárii úplne nezosypala.
Mladá podnikateľka Ivana Jelšíková sa dnes extrémnym výkonom oblúkom vyhýba. Ešte predtým, než jej skrsol v hlave, na malé mesto Martin nekonvenčný podnikateľský zámer, hľadala spôsoby, ako žiť šťastne.
Aké ste boli dieťa? Vždy ste boli cieľavedomá?
Bola som jednotkárka a predsedníčka triedy. Áno, bola som cieľavedomá a orientovaná na výkon. Bola som vedená k tomu, že jednotka v škole je štandardom, dvojka, to už bolo niečo čudné a trojka – bez komentára. (smiech) Bola som taký ten typ študentky, ktorá stresovala, že nezmaturuje a nakoniec som zmaturovala na samé jednotky. Výkon a ciele ma sprevádzali počas obdobia dospievania aj dospelosti. Bavilo ma tvoriť a baví ma to dodnes. Ako dieťa som bola veľmi zvedavá a silná zvedavosť vo mne stále horí. Najmä veľká zvedavosť dozvedať sa o živote, tá ma motivuje.
Ja si skrátka poviem, že idem vyskúšať niečo nové alebo napríklad podnikať a uvidím, čo mi to prinesie. Neberiem to smrteľne vážne. Každý človek má iné limity, niekto potrebuje stabilitu klasického zamestnania, niekto už pri minimálnom mínuse v podnikaní hneď cúvne, ja mám vďaka zvedavosti taký prirodzený nadhľad. Aj keď sú ťažšie chvíle, vždy sa snažím nebrať veci tak veľmi vážne.
Takže začať podnikať bolo pre vás prirodzenou voľbou v kariére?
Podnikať som začala, keď som mala 21 rokov, najskôr v oblasti finančníctva. Neskôr som pomáhala s podnikaním môjmu partnerovi, ktorý rozbiehal svoju vietnamskú reštauráciu v Martine. Dnes podnikám už sama za seba.
Z finančníctva a gastra ste prešli do celkom inej oblasti. V centre mesta ste otvorili Calmu, komunitný priestor, jogovňu spojenú s kaviarňou, kde sa ľudia stretávajú za účelom starostlivosti o seba a svoje duševné zdravie, tvoria, venujú sa umeniu. Prečo taká veľká zmena? Zrela vo vás táto vízia už dlhšie?
Predchádzala tomu dlhá cesta. Keď som pracovala v oblasti finančníctva, žila som veľmi rýchlo, na extrémne obrátky. Sústredila som sa na výkon, pracovala som od pondelka do nedele 12 hodín denne. S rodinou aj s priateľmi som trávila veľmi málo času. Cvičenie? Prišlo mi nereálne nájsť si čas na cvičenie, nemala som to kam vopchať. Skrátka, pre mňa existovala len práca.
Štyri kamenné hrady v Turci ukrývajú nepoznané príbehy Čítajte Po približne troch rokoch tohto šialeného tempa som v jeden pondelok prišla do kancelárie a totálne som sa zosypala. Bola som absolútne vyhorená. Pondelky sú ornou pôdou na eskaláciu vyhorenia, porady, plánovanie týždňa, rôzne výkonnostné faktory a plány, ktoré musia byť dodržané.
To všetko na mňa vtedy doľahlo, plakala som a opakovala som, že musím ísť domov, že v práci nemôžem byť už ani sekundu. Vtedy som sa prvý raz intenzívne stretla s témou duševného zdravia. Mala som 24 rokov, cítila som úzkosť a nebola som šťastná. Čelila som faktu, že som sa necítila byť v poriadku a ďalej by som takto žiť nezvládla.
Keď sa spätne pozerám, čím som mala naplnený kalendár a ako som žila, nečudujem sa. Len som existovala, nemala som žiadny časový priestor na starostlivosť o seba.
Dali ste vtedy výpoveď?
Nie, asi mesiac som neprišla do práce, nemohla som byť vôbec v kancelárii. O nejaký čas nato začal môj partner budovať vietnamské bistro. Prirodzene som mu začala pomáhať, pretože sa to dialo u nás doma v obývačke. Mali sme rozhovory o tom, aké bude menu, logo aj marketing. Ani som nevedela ako, ocitla som sa na dvoch stoličkách. Pracovala som vo svojej práci, ale aj na projekte reštaurácie. Stalo sa to prirodzene, nevedomky.
Po krátkom čase mi to začalo byť nepríjemné, cítila som sa neprofesionálne vo vzťahu k mojim klientom, a tak som sa musela rozhodnúť. Väčšiu slobodu tvorby som cítila v práci na rozbiehaní bistra, predsa len, mohla som si povedať, čo budem robiť. A tak som sa dostala do gastro sektora. Bola som tam tri roky, no čoraz viac som si bola istá, že gastro nie je úplne sektor pre mňa. Keď už som cítila, že môj partner má okolo seba tím skvelých a šikovných ľudí, dala som samej sebe zelenú na odchod.
Už ste vtedy mali v hlave nápad otvoriť si jogovňu?
Ani nie. Dopriala som si čas pre seba, čas ničnerobenia. Po dlhých rokoch som mala odrazu také dni, že som sa ráno zobudila a nevedela som, čo budem robiť. Skúšala som kadečo. Zobudila som sa s tým, že idem skúšať raw stravovanie a dni som trávila prípravou receptov. (smiech)
Čoraz častejšie z okolia prichádzali otázky – Ivana, čo ideš robiť? Sama seba som sa pýtala, čo by ma bavilo, skúmala som to, snažila som sa vcítiť do mojich potrieb. Vedela som, že chcem žiť inak ako doteraz a že chcem tvoriť niečo, čo prinesie aj ostatným priestor na to, aby sa mohli venovať sebe, starostlivosti o seba, vnútornému pokoju. Ten pokoj bol kľúčový, pretože ja mám rada vo svojom živote pokoj a harmóniu, vtedy som efektívna. Nemám rada stres, zhon a tlak. Niekoho stres, naopak, aktivuje, no nie je to môj prípad, mňa stres úplne paralyzuje.
Raz som úplne náhodou šla okolo jedného priestoru v Martine, zbadala som brutálnu terasu a hneď som začala zisťovať, či je ten priestor voľný. Keď som vstúpila, zaliali ma silné pocity, že to je ono. Rozhodla som sa, že idem do toho a dnes tu sídli Calma.
