Vyrastal v Martine, šéfoval skupine Ultras. Jeho mladosť bola definovaná bitkami, tvrdými rečami a extrémizmom. Matej Jurášek, ktorého dnes všetci poznajú pod menom Rarach, otvorene hovorí o svojej minulosti, o náročnej ceste zmeny aj o láske a rešpekte.
„Hovorím o tom preto, aby ľudia v akomkoľvek veku vedeli, že robiť chyby môže každý a že nikdy nie je neskoro zmeniť názor. Hovoriť o svojich chybách, priznať si ich, zmeniť smer, to je to, čo nás vie posunúť vpred. Naopak, tvrdiť dookola svoje staré skostnatené názory, aj keď už niekde vnútri viete, že sa mýlite, alebo vám to okolie dáva jasne najavo, to je deštruktívne, môže to zničiť celé rodiny, vzťahy, životy, všetko,“ prízvukuje Rarach.
Keby ste mali jednou vetou zhrnúť, kým bol Matej na strednej škole a kým je Matej teraz, čo by ste povedali?
Matej na strednej škole bol zmätený, stratený a hľadal sa. Matej v súčasnosti sa našiel. Teraz je Matej tým, kým v skutočnosti je. Prečo o sebe hovorím v tretej osobe dokelu. (smiech)
To asi preto, lebo som tak položila otázku. Takže byť extrémistom a bitkárom nebola vaša pravá identita, neboli ste to skutočne vy?
Mal som 16 až 24 rokov, keď som patril k skupine Ultras. Mal som pocit, že je to najmužnejšie, čo môžem v tom čase robiť. Myslel som si, že nikto nie je mužnejší, ako niekto, kto si vyholí hlavu, prezentuje sa ako najväčší drsňák, chodí boxovať, vyzerá hrubo, oblieka sa ako tvrďas a z úst mu idú samé husté reči o čomkoľvek.
Mal som pocit, že tak to robím správne, a hlavne, pomáhalo mi to vytvoriť si v živote svoju pozíciu. A to je presne ono. Myslel som si, že tá banda mi pomáha nachádzať sa. Mýlil som sa. Faktom bolo, že som bol stratený, nedokázal som sa nájsť.
Medveďa, ktorý útočil na farme v Háji, zabil automobil Čítajte Vtedy ste inklinovali k športu, fandili ste. Futbaloví fanúšikovia sa delia na tri skupiny. Do kategórie A patria tí, ktorí prídu na zápas len fandiť. Kategória B zahŕňa zainteresovanejších priaznivcov, ktorí v prípade konfliktu s fanúšikmi súpera ochránia „farby svojho klubu“ aj násilím. A fanúšikovia z kategórie C chodia na zápasy účelovo vyvolávať bitky. A do poslednej skupiny ste patrili aj vy. Ako sa to stalo?
Postupne. Najprv som patril do kategórie B. Chcel som aktívne fandiť klubu, niekam patriť, chcel som byť súčasťou toho kotla a v prípade potreby by som neváhal zasiahnuť.
Ale časom sa hranice posúvali a dostal som sa do Céčkovej skupiny. Ja som sa vlastne ani nechcel biť, v skutočnosti som sa veľmi bál každej jednej bitky, to si pamätám dodnes.
Nikdy predtým som sa nebil, a ak áno, bili iní mňa. Po pár týždňoch v skupine, kedy som okolo seba vytváral auru sily, mužnosti a neporaziteľnosti, mal som vyholenú hlavu a tričko s provokatívnym nápisom, už som si nemohol dovoliť cúvnuť.
Spomínate si na svoju prvú bitku?
Bola to dohodnutá bitka mimo štadiónu. No bitky sa odohrávali aj na štadióne. Keď sme na štadióne s našou skupinou boli a bola prítomná aj druhá skupina, snažili sme sa vyvolať nejaký konflikt, alebo sa dostať k súperom bližšie, aby sme ich dokázali napadnúť.
Občas sme sa snažili druhú skupinu akože náhodne stretnúť v meste na ulici. No často sme si bitky aj dohadovali, zväčša cez telefón dlhý čas vopred. Zúčastňoval som sa oboch druhov bitiek. Keď prišlo na prvú bitku, niekto by možno povedal, že konečne.
Pre mňa to skôr bolo o pocite – „doprdele“, už je tu ten moment, ideme sa pobiť, budem musieť v súboji ukázať, či sa dokážem aj naozaj postaviť za to, čo hovorím. „A sakra“, bolo to hrozne náročné.
Potom padla prvá rana a zistil som, že aj ja dokážem udrieť a že to v sebe mám. Zrazu mi to začalo dávať energiu, objavil som v sebe niečo, čo som dovtedy nemal. Odrazu som sa dokázal fyzicky postaviť za to, čo som si myslel a čo som hlásal. Naozaj som si myslel, že som neporaziteľný. Začal ma napĺňať fakt, že sa viem pobiť. Ale zakaždým som mal strach. A keby dnes malo dôjsť k stretu, opäť by som mal strach, stále mám strach.
V súťaži Dedina roka uspeli aj obce z Turca Čítajte Mali bitky nejaké pravidlá?
Dopredu sme si dohodli vek, počet ľudí a miesto stretu. Prišli sme a bitka začala. Dohodnuté bolo, že to budú bitky bez zbraní, na Slovensku sú zakaždým bitky bez zbraní.
Nie vždy sa dohadujú detaily, existujú bitky na štýl banda na bandu. V preklade, koľko dáš dohromady ľudí, toľko sa ich bude biť. Bitka trvá dovtedy, kým jedna strana jasne neukáže, že zvíťazila. Prípadne, kým niektorá strana neleží zbitá na zemi a už nie je schopná pokračovať. Vtedy je víťazstvo jasné.
Ako mladí chalani, nepremýšľali ste o tom, že môžete počas bitiek niekomu nešťastne trafiť do spánku, zlomiť väz, že niekto môže prísť o život alebo môže dôjsť k vážnemu úrazu? Mali ste nejaké „záchranné slovo“, ktoré by v prípade núdze signalizovalo koniec?
Nie, nemali. Neuvedomovali sme si, čo všetko sa môže stať. Ja som skôr myslel na to, aby sa niečo podobné nestalo mne.
No ja osobne som do bitiek nikdy nešiel s tým, že by som chcel niekomu vážne fyzicky ublížiť až natoľko, že by viac nemohol plnohodnotne žiť svoj život. S čím som do toho šiel bolo – poraziť súpera. Ale iba natoľko, aby sa na konci bitky dokázal postaviť zo zeme a podať si ruky. Ale k hraničným situáciám dochádzalo.
Napríklad k akým?
Pri bitkách dochádzalo k rôznym ťažším zraneniam, boli nejaké zlomené očnice či sánky. Ja som ťažšie zranenie v bitkách neutŕžil nikdy, maximálne som odišiel s opuchnutou hlavou alebo s monoklom.
No boli sme mladí chalani, vtedy sme to vnímali ako symbol mužnosti - že aha, zvládol som stret a jediné, čo som si z neho odniesol, bol monokel, dodávalo nám to určitý „street kredit“ v rámci bandy. Vo vlastných očiach aj v očiach spoločnosti, v ktorej sme sa pohybovali, nás zranenia posúvali ešte vyššie.
V rozhovore sa dozviete:
- ako prebiehali bitky fanúšikov futbalu,
- ako reagovalo na jeho názory a správanie okolie a škola,
- prečo extrémistov považuje za pokrytcov,
- kedy v jeho živote nastal zlom a prečo sa zmenil,
- čo pre neho dnes znamená byť mužom.
Raz sme mali bitku so Žilinou, s našim úhlavným nepriateľom a najväčším rivalom. Za pár minút sme zvíťazili, „preorali“ sme ich takým spôsobom, že nebolo pochybností o našom víťazstve. Pár sekúnd potom, ako bitka skončila, všimli sme si, že jeden chalan zo Žiliny leží na zemi a nemôže dýchať. Mal zapadnutý jazyk.
