Počas futbalovej kariéry pôsobil Adam Žilák v prvoligových tímoch Žiliny, Zlatých Moraviec a Podbrezovej.
Ako sedemnásťročný nastúpil na duel európskej pohárovej súťaže v drese reprezentačnej dvadsaťjednotky a strelil gól Francúzom.
Potom jeho kariéru výrazne pribrzdilo zranenie kolena, ktoré mu museli trikrát operovať. Na začiatku roka sa stal viceprimátorom Martina, a tak sme sa ho v rozhovore spýtali aj na to, či niekedy bude mať deviate najväčšie mesto na Slovensku dôstojný športový stánok.
Ako ste sa dostali k futbalu?
Prvý kontakt s futbalom bol na Základnej škole Dolinského v Priekope, kde sme mali krúžok a hrávali na malé brány. Následne som sa stal hráčom martinského Fomatu a prestúpil na Základnú školu Hurbanova, kde fungujú športové triedy. Tam som dostal výborné základy, nášmu ročníku sa pod taktovkou trénera Stanislava Rumana dokonca podarilo vyhrať prestížny turnaj Nike Premier Cup a postúpili sme na celoeurópsky turnaj do Prahy.
Pomohol tento úspech k tomu, že už ako žiak deviateho ročníka ste zamierili do susednej Žiliny?
Áno, z martinského tímu si nás vyhliadli troch či štyroch. Ak si dobre pamätám, bol tam Ďuro Remeň, Vlado Ďaďo, Mišo Jadroň a neskôr prišiel Mišo Škvara. Do Žiliny sme išli, tuším, za lopty, dresy a nejaký finančný obnos.
Takže prvý veľký prestup?
Presne tak (smiech).
Čo sa ešte dočítate:
- ako prijal správu, že ho tréner Hapal ako sedemnásťročného zavolal na tréning "nabitého" seniorského tímu Žiliny,
- akú hodnotu mal káder francúzskej reprezentácie do 21 rokov, proti ktorej strelil dôležitý kvalifikačný gól,
- prečo istý čas cítil krivdu voči trénerovi Adriánovi Guľovi,
- aký zážitok mu pripravil majiteľ futbalového klubu z Podbrezovej Vladimír Soták,
- prečo podľa neho nevyšiel projekt Borčice,
- ako súčasný viceprimátor Martina odpovedal na otázku, či bude mať niekedy deviate najväčšie mesto na Slovensku dôstojný športový stánok.
Do školy a na tréningy ste v Žiline dochádzali každý deň?
Áno, chodili sme z Martina hore-dolu deň čo deň. Niekedy vlakom, niekedy nás odviezli rodičia, ktorým za to patrí veľká vďaka. Bolo to pre všetkých náročné, z domu sme odišli ráno a vrátili sa okolo ôsmej večer. Našťastie, boli sme štyria Martinčania, čo dosť pomáhalo, držali sme spolu, podporovali sa navzájom.
V sedemnástich rokoch vás vtedajší tréner prvoligovej Žiliny Pavel Hapal vytiahol do áčka. Dnes je už trend dávať šancu mladým hráčom, no v tých časoch to až taká samozrejmosť nebola. Ako si spomínate na deň, keď ste dostali pozvánku medzi seniorov?
Mali sme voľno, bol som doma a išiel z posilňovne, keď mi zavolal tréner Hapal a oznámil, že mám prísť na tréning áčka. V šatni sedeli hráči ako Robo Jež, Pišta Leitner či Ivan Lietava. Boli to osobnosti, ktoré mali prirodzený rešpekt a pre mňa bola veľká vec byť s nimi v jednom tíme a učiť sa od nich. Trénoval som s áčkom a dostal nomináciu na zápas Európskej ligy proti Kišiňovu.
Marek Hollý zarobil materskému klubu slušnú sumičku Čítajte V prvom súboji ma tréner nasadil v druhom polčase a v odvete na pôde súpera som bol v základe. Hrať európsku súťaž bola pre mladého chalana neskutočná škola po každej stránke. Ľudia vás začali spoznávať, čo bolo fajn, keď sa darilo, no tiež ste si užili svoje, keď sa nedarilo. Pamätám si i na veci z iného súdka. Hrali sme na ihrisku Hajduku Split, domáci v tom čase prežívali výsledkovú krízu a ich fanúšikovia pred naším zápasom na ihrisku vykopali jedenásť hrobov. To už bolo dosť na hrane.
