MARTIN. Nový kormidelník Fomatu Norbert Guľa odpoveďami na naše otázky a potvrdil, že je progresívnym trénerom, ktorý si za svojou futbalovou filozofiou stojí. Nebojí sa o nej otvorene hovoriť a možno pre niekoho kontroverznejšie tvrdenia dokladá argumentmi.
Porozprávali sme sa o jeho martinskom pôsobením, no potom sa reč zvrtla i na Trenčín, Žilinu či Stanislava Lobotku.
Bavili sme sa aj o tom, či je dobré, že sa prvá liga nebude môcť hrať na umelej tráve, čo hovorí na to, že keď sa nedarí, na rane je zväčša ako prvý tréner, a ako by podľa neho mala vyzerať zaujímavá ponuka na spoluprácu.
Ako sa rodil príchod Norberta Guľu do martinského Fomatu?
Zavolal mi Miško Hanek, či by som nešiel. Povedal som, že prečo nie, poznáme jeho futbalové zmýšľanie, robili sme spolu v Žiline, obidvaja máme futbal radi a vnímame ho podobne. Takto jednoducho sa to zbehlo.
Nevadilo vám, že ide v úvodzovkách len o tretiu ligu?
Absolútne som neriešil súťaž, prečo a začo. Jednoducho som len povedal, že keď som aktuálne voľný, môžem ísť do toho. Nemal som ani detailný prehľad o úrovni súťaže, o tom, akí sú v Martine hráči. Oslovilo ma predovšetkým to, že pôjde o projekt mužov s dobrou devätnástkou s cieľom futbalovo posúvať hráčov na vyššiu úroveň.
Aké pocity vo vás prevládajú po približne trojmesačne robote v martinskom klube?
Pre mňa je absolútny základ, aby bolo kde trénovať, s čím trénovať – a to tu je.
Máme umelú trávu, preto nemusím riešiť veci ako nechoďte do päťky, nechoďte do šestnástky, zostaňte len na jednej polovici, dnes nemôžete trénovať, pretože stav plochy to nedovolí.
Máme komfort v tom, že vyjdeme zo šatne a sme hneď na ihrisku. V klube sú ochotní ľudia, keď prišla myšlienka, že by bolo dobré vylepšiť podmienky v tom, aby sme sa mohli dôslednejšie venovať rozvoju sily, hneď sa to začalo riešiť a aj sa to vyriešilo. Takže v tomto smere som absolútne spokojný.
Norbert Guľa dokáže svojou futbalovou filozofiou nakaziť aj kolegov. (zdroj: RADO COUFAL)Čo odpoviete na otázku, ako dlho Fomat vydrží na popredných priečkach tabuľky?
Poviem pravdu, netuším. Čo viem garantovať, je kvalitný a systematický tréningový proces, správne nastavenie hráčov, aktívny spôsob hry so snahou o dominanciu a to, že ak hráči budú chcieť na sebe pracovať, tak sa budú zlepšovať.
Rozumiem tomu, že verejnosť či fanúšikovia budú našu prácu vnímať cez tabuľku, no konkrétne umiestnenie naozaj zaručiť neviem. Ak niečo plánujete robiť systematicky, tak určitý čas trvá, kým sa dočkáte ovocia. Tiež neviete dopredu povedať, pretože ide o nemerateľné veci, kedy budete ovocie svojej roboty zbierať, pričom pokojne sa môže stať, že ho nebudete zbierať vôbec.
Keď to poviem zjednodušene, je v podstate jedno, či budeme tretí alebo dvanásti. Ak budeme mať o rok v mužskom kádri etablovaných troch nových dorastencov, to bude pre mňa naozajstná výhra. Také je moje vnímanie futbalu.
Bol pre vás futbal vždy prvou voľbou?
Možno to vyznie neskromne, ale bol som pomerne všestranný. Solídne som hral basketbal, takisto volejbal, kde som dokázal sekundovať ligovým dorastencom, medzi ktorými bol napríklad otec hokejistu Roba Lantošiho.
Keď som mal šestnásť rokov, dali mi do ruky oštep, po týždni ma poslali na preteky a tie som vyhral. Podarilo sa mi po týždni tréningu hodiť na stredoškolskej súťaži 56 metrov, ten diplom mám dodnes odložený. Futbalu som sa venoval tiež, keďže i otec bol futbalista.
Takže sa futbalové žezlo klasicky presunulo z otca na syna?
Dá sa povedať. Otec bol futbalový pracant s výbornou kondíciou. Rád spomínal i na to, ako bol v Martine na vojne. Výborná je jeho príhoda o tom, ako behal na rozcvičke s dôstojníkmi.
On musel celú trať zvládnuť sám, a aj keď sa dôstojníci popri ňom striedali, bol rýchlejší a ubehal ich. Mňa postavili do brány asi aj vďaka talentu na spomínaný volejbal či basketbal a dobrú motoriku rúk. Nebolo to zlé, no keď som mal 25 – 26 rokov, už ma to začalo ťahať k trénerstvu.
Prišlo to automaticky alebo sa niečo zásadné udialo?
Skôr prirodzene. Trénerstvo ma lákalo a už v tej dobe som si začal z Anglicka objednávať expandery, padáky na rozvoj rýchlosti, čo u nás vtedy ešte nebolo. Trénoval som štvrtoligovú Kanianku a na tréning mi prišlo 23 ľudí. Bolo tam aj sedem Rakúšanov, ktorí prišli, lebo ich to bavilo, a práve spomínaná účasť bola pre mňa najväčšia odmena.
Potom som sa dostal do Trenčína, kde mi zverili šestnástku, sedemnástku, devätnástku i mužov. Následne som išiel do Žiliny a pracoval so sedemnástkou, devätnástkou, béčkom a bol asistentom trénera pri mužskom áčku. Pekné bolo i pôsobenie s Pavlom Staňom v poľskom tíme Wisla Plock. Vyskúšal som si toho dosť zo začiatku aj trénerstvo popri robote.
Čo sa ešte dočítate:
- čomu nerozumel holandský majiteľ Trenčína Tscheu La Ling po príchode na Slovensko,
- ako priaznivá zhoda okolností pomohla v napredovaní Stanovi Lobotkovi,
- prečo mal v minulosti celý internet niektorých žilinských trénerov za bláznov,
- čo tréner Norbert Guľa povedal na adresu majiteľa žilinského klubu Jozefa Antošíka,
- či je dobré, že sa v prvej lige už nebude môcť hrať na umelých povrchoch,
- či sa maniere z politiky miešajú aj do futbalu,
- prečo na Slovensku takmer vždy po neúspechu vyhadzujú trénera,
- akú nepríjemnosť, ktorá nebola spojená s futbalom, zažil počas pôsobenia v najvyššej poľskej súťaži.
Bol príchod do Trenčína vstupom do veľkého futbalu?
Trenčín ma ovplyvnil predovšetkým v myslení. Majiteľ totiž nemyslel slovensky, ale holandsky.
Aký je rozdiel medzi slovenským a holandským myslením?
Na Slovensku sme mali klasické mantry, ako ideme hrať vonku zo zabezpečenej obrany a budeme vyrážať do rýchlych protiútokov. Toto v podstate robili všetci, možno Karol Pecze v Trnave hral trošku iný futbal a chcel veci posunúť. Nič zásadné ste sa nedozvedeli ani na seminároch, tam sa rečnilo skôr alibisticky, nikto vám neponúkol názor, neukázal, čo je vlastne správna cesta.
