Pripravoval vojakov pre Irak, teraz má Martin zachrániť v extralige

Ivan Murín (11 fotografií)

Nový tréner hádzanárskeho extraligového tímu MHáK Martin, IVAN MURÍN, získal ako hráč ŠKP Sečovce dva tituly slovenského majstra. Jeho spoluhráčmi boli napríklad Richard Štochl, bratia Peter a Pavol Janovci či Csaba Szücs.

Tím z osemtisícového mestečka mal na dosah zlatý hetrik, no vo finále play off prehral rozhodujúci piaty duel na palubovke Považskej Bystrice. Tomuto súboju predchádzala udalosť, ktorá tvrdo zasiahla tábory obidvoch klubov.

Nielen o nej sme sa porozprávali s výborným hádzanárom, ktorý klopal na dvere reprezentácie, ale tiež má za sebou takmer 27-ročnú kariéru profesionálneho vojaka, pričom bol členom dvoch zahraničných misií.

„Občas som mal pocit, že žijem akoby dva paralelné životy. Niektorí ľudia, ktorí sa pohybovali v hádzanej, nič netušili o mojej vojenskej kariére a to isté platilo aj opačne,“ hovorí takmer dvojmetrový chlap, ktorý ako hráč pôsobil na poste ľavej spojky a nedávno si ako tréner sadol na lavičku mužského extraligového celku MHáK Martin.

Čo nakoniec rozhodlo, že ste prijali ponuku viesť tím Martina, ktorému aktuálne patrí posledná priečka extraligovej tabuľky?

V klube máme veľa šikovných hráčov, z ktorých môžu byť výborní hádzanári. Najmä pre nich treba udržať extraligu, aby predčasne s hádzanou neskončili, aby neodchádzali inde a videli pred sebou možnosť zahrať si vo farbách materského klubu proti najlepším slovenským tímom.

V klube ste pôsobili ako mládežnícky tréner a zrejme ste tušili, do čoho idete. Aké sú vaše prvé dojmy po prevzatí seniorského družstva?

Hneď na prvom tréningu som chalanom povedal, že budem pracovať s tými, ktorých budem mať na tréningoch pravidelne a nechcem sa spoliehať na tých, ktorí prídu raz za čas.

Robíme s určitými systémami, chalani v nich budú mať svoje úlohy a na tom, aby ich zvládali čo najlepšie, budeme pracovať. Od hráčov chcem aj spätnú väzbu. Rozprávame sa o tom, ako sa vo svojich úlohách cítia, či veria tomu, čo robia. Už stretnutie v Košiciach naznačilo, že proti silnému protivníkovi vieme hrať dobrú hádzanú, aj keď je náš tím oslabený.

Viete už odhadnúť, aká je šanca, že sa Martin zachráni v extralige?

Absolútne reálna. Na videu som si pozrel doterajšie zápasy Martina, rozanalyzoval hru a vypichol detaily, ktoré sa musíme naučiť zvládať lepšie. Ak to dokážeme, v čo pevne verím, prídu i víťazstvá.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Obranca Martin Bučko o konkurencii v Pardubiciach: Po jedinej chybe môžem skončiť v béčku Čítajte 

Ako ste sa dostali k hádzanej?

Ako každý chlapec som chcel byť futbalistom, ideálne hokejistom. Narodil som sa však v Sečovciach, čo by pre rodičov znamenalo voziť ma na zimák až do Košíc. V Sečovciach mala hádzaná tradíciu, takže som sa jej začal venovať a popritom som hral ešte futbal. Keď si bolo treba vybrať jeden šport, padla voľba na hádzanú, ktorá mi bola o niečo bližšia. Ako mladší žiak som chytával, no neskôr som prešiel na post spojky.

Zažili ste zlatú éru sečovskej hádzanej, pričom v rokoch 2000 a 2001 ste sa tešili z majstrovských titulov. Ako si spomínate na toto obdobie?

Bolo to náročné, no nádherné obdobie. V súvislosti s ním mi v pamäti utkvela jedna mimošportová vec. Mal som už aj civilné zamestnanie a v tom čase som nastúpil ako veliteľ roty na vojenský útvar do Košíc.

Ako svojich prvých dvoch záklaďákov som dostal súperov z košického tímu Rada Antla a Petra Jančíka. Samozrejme, neustále sme sa doberali, a keď sme ich v roku 2000 ako obhajcov titulu porazili vo finále, provokačne som chodil so zlatou medailou na uniforme a ich išlo rozdrapiť (smiech).

O rok neskôr sa Sečovciam podarilo titul obhájiť. Platilo, že zopakovať úspech je vždy ťažšie?

Mali sme neskutočne nabitý tím so Štochlom, Schejbalom, bratmi Pavlom a Petrom Janovcami, Vladom Petrišákom, pričom mne sa do kádra podarilo dostať ako jedinému Sečovčanovi. Neskôr sa ku mne pridal Slavo Seman, ktorý dovtedy pôsobil v českej najvyššej súťaži. Na prvý titul sa až tak netlačilo, ale o rok sa už s ničím iným ako obhajobou nepočítalo. Našťastie sa to podarilo. V dvoch sezónach sme tak hrali i Ligu majstrov.