MARTIN. Atlétka LUCIA HRIVNÁK KLOCOVÁ sa predstavila na štyroch olympiádach, zhodou okolností na tých istých, na akých štartoval legendárny šprintér Usain Bolt.
V Londýne 2012 dosiahla druhé najlepšie umiestnenie slovenského atléta v ére samostatnosti. Lepší je od nej len olympijský šampión Matej Tóth.
V novembri rodáčka z Turca, ktorá sa v martinskom atletickom klube venuje výchova mladých talentov, oslávila jubileum.
V čom je dnes Lucia Hrivnák Klocová iná v porovnaní s mladou športovkyňu, ktorá pred viac ako dvadsiatimi rokmi vstupovala do veľkej atletiky?
LUCIA HRIVNÁK KLOCOVÁ (1983)
Najúspešnejšia slovenská bežkyňa v ére samostatnosti. Je juniorskou majsterkou Európy z roku 2001. Na svetovom juniorskom šampionáte bola tretia (2000) aj druhá (2002). Na ME do 23 rokov v roku 2003 obsadila druhé miesto. Na olympiáde v Londýne 2012 prekvapujúco v národnom rekorde na 1500 m skončila vo finále ôsma, neskôr ju pre doping súperiek postupne posunuli na piate miesto. Na olympiádach v Aténach, v Pekingu a v Riu de Janeiro bežala osemstovku. Na ME 2010 v Barcelone dobehla štvrtá, ale po dopingovom prehrešku Rusky Marie Savinovovej jej dodatočne udelili bronzovú medailu. V roku 2012 vyhrala domácu anketu Atlét roka.
Osobné rekordy
- 1 500 m: 4:02,99 min – slovenský rekord
- 1 000 m: 2:38,72 min
- 800 m: 1:58,51 min
- 600 m: 1:26,96 min – slovenský rekord
- 400 m: 52,98 s
Prakticky žiadny, len som skúsenejšia, múdrejšia, krajšia a šikovnejšia (smiech). Teraz trošku vážnejšie. Zjednodušene povedané, pri štarte kariéry som svet vnímala len cez atletiku, všetko ostatné išlo bokom, všetci naokolo sa mi prispôsobovali. Keď prišli deti, človek zistil, že život je aj o niečo inom, ako o zodpovednom dodržiavaní tréningových plánov a plnení limitov.
Pretekalo sa vám lepšie ako bezdetnej dievčine alebo ste sa na dráhe lepšie cítili ako mamička?
O niečo lepšie sa mi súťažilo pred materskou. Keď sa narodil Adamko, stále som rozmýšľala či som mu nezabudla nachystať mlieko, čistú bielizeň a často som sa sama seba pýtala, či beh nestaviam nad materské povinnosti. Keď som súťažila, dokázala som vypnúť a sústrediť sa len na svoj výkon, ale v čase mimo pretekania vo mne prevládal nepríjemný pocit, že sedím na dvoch stoličkách.
Po prvom pôrode ste sa veľmi rýchlo vrátili k vrcholovej atletike a dostali do solídnej formy. Ako sa to podarilo?
Počas prvého tehotenstva som mohla behávať ešte v ôsmom mesiaci, čo bolo super. Šesť týždňov po pôrode som začala trénovať v nízkej intenzite a o ďalšie tri týždne sme išli na sústredenie do Vysokých Tatier, kde sa už makalo dvojfázovo. Malý Adamko tam bol s nami, tréner Slouka kočíkoval a ja som behala (smiech).

Keď sa s odstupom času pozrite na vašu kariéru, viete z nej vypichnúť niečo, čo vám najviac utkvelo v pamäti?
Bronz z juniorského svetového šampionátu 2000 v Chile bol absolútne nečakaný a asi aj preto o to krajší. S trénerom Pavlom Sloukom som spolupracovala len druhý rok, hľadali sme spôsoby, ako nastaviť tréning, aby si všetko čo najlepšie sadlo. V tej sezóne som si síce zlepšila osobák na osemstovke o šesť sekúnd, ale ani vo sne mi nenapadlo, že z Chile privezieme medailu. Tento úspech sa dá označiť za prelomový, posunul ma do veľkej atletiky.
Čo sa ešte dočítate:
- ako sa cítila, keď jej dodatočne udelili bronz z majstrovstiev Európy,
- čo je za tým, že sa jej počas kariéry vyhýbali vážnejšie zranenia,
- či ovplyvňovalo je výkony to, že často musela trénovať v provizórnych podmienkach,
- prečo by bola radšej, keby z jej detí neboli profesionálni športovci,
- či ešte zvažuje reštart kariéry.
Čo olympiáda v Londýne 2012 a skvelá ôsma priečka v behu na 1 500, ktorá sa po prevalení dopingových afér vašich súperiek ešte vylepšila o tri miesta. Uvedomujete si, že je to pod piatimi kruhmi druhý najlepších výsledok slovenského atléta v ére samostatnosti?
Londýn bol takisto skvelý. Všetko od atmosféry, zázemia až po starostlivosť o športovcov bolo na takej úrovni, že som sa tam naozaj cítila ako doma. Táto pohoda sa pravdepodobne preniesla i do mojich výkonov. Na olympiádu som cestovala s osobákom 4:07,99 min, čo bol slovenský rekord. V rozbehu som z neho skresala niekoľko desatín, pričom v semifinále sa mi podarilo dosiahnuť parádny čas 4:02,99 min. Keď som sa po tomto behu vyklusával, cítila som sa tak dobre, ako keby som predtým rekreačným tempom pobehala okolo rieky Turiec a nie ako po semifinálovom behu na olympiáde, v ktorom som si vylepšila osobák o takmer päť sekúnd.
Také niečo sa prihodí raz, dvakrát za kariéru, niekomu možno nikdy.
Mňa teší, že to prišlo práve na olympiáde, ktorá je pre drvivú väčšinu športovcov splneným snom.