MARTIN. Všetko má svoj začiatok i svoj koniec. Táto veta sa ľahko hovorí, ak ide o bežné veci. Ťažšie, ak máme na mysli ľudský život.
Jeden takýto sa skončil. Vzácny, jedinečný, neopakovateľný. Spomedzi nás odišiel kamarát, kolega, učiteľ, srdcom strojár i športovec – Janko Kŕč. Rodina novinárov v Turci prišla o ďalšieho člena, ktorého profesionálna kariéra bude navždy spojená s Turčianskym strojárom, Novým Životom Turca a MY Turčianske noviny.
Ján Kŕč sa narodil v roku 1948. Zomrel po ťažkej chorobe vo veku 75 rokov. Mal rád Turčiansky Peter, tam na miestnom cintoríne uložia urnu s jeho popolom do rodičovského hrobu. Tak si to želal. Napriek tomu, že posledných takmer deväť rokov žil v Nitre, kam sa presťahoval s manželkou, aby boli bližšie k rodine a najmä vnúčatám, na Martin – mesto svojho zrelého života – nezabudol.
Vyštudoval tu priemyslovku, zamestnal sa v strojárňach, kde sa začal učiť aj novinárskej abecede. Pri stroji dlho nevydržal, ťahalo ho to k peru. Najskôr dopisoval do Turčianskeho strojára a keď prišiel ten správny čas, stal sa členom redakčného tímu týchto závodných novín. Mimochodom, boli to jedny z najlepších, dnes by sme povedali firemných, novín na Slovensku. V ich drese vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a ako novinár sa začal profilovať ako ekonomický a športový publicista.
Prestup života sa v jeho prípade udial v roku 1997. Najskôr váhajúc, potom rozhodne prešiel do redakčného tímu Nového Života Turca. A ihneď sa stal jeho platným členom. Nič sa nemusel učiť, nebola to pre neho nová pôda. Dobrý novinár si uplatnenie nájde v ktoromkoľvek médiu.
A Janko bol dobrý novinár. Venoval sa ekonomike, samospráve a milovanému športu, presnejšie povedané každému zo športov, ale najviac hokeju. Ten ho fascinoval. V tíme martinských hokejistov si vyslúžil taký rešpekt, že mal prístup do kabíny. Niet sa preto čo diviť, že vedel o ňom všetko. A to všetko bolo aj v novinách. A keď sa neskôr presťahoval do Nitry, zvykol komentovať na sociálnych sieťach dianie v hokeji, ale aj články v našich novinách, ktoré už medzitým zmenili hlavičku na MY Turčianske noviny.
Jeho názor sme si vážili. Neboli to slová do vetra. Bol to človek, ktorý nás stmeľoval, často žartoval, učil mladších kolegov žurnalistickej praxi, viedol ich prvé kroky pri tvorbe článkov. Prichádzal s nápadmi, ako zlepšiť noviny, ako ich urobiť pre čitateľov zaujímavejšími. A my sme spolu s ním držali palce jeho dcéram Miriam a Janke pri skúškach na vysokých školách, tešili sme sa z fotografií jeho vnúčat, ktorými sa hrdo chválil, lebo svoju rodinu nadovšetko miloval. Dnes vieme, že za to všetko mu treba poďakovať, bol pre nás príkladom a inšpiroval nás, učil nás byť lepšími ľuďmi.
Bolo nám smutno, keď sa rozhodol v šesťdesiatke odísť do predčasného dôchodku. Toto rozhodnutie motivovalo odhodlanie byť čo najviac s rodinou. Pripravil nám rozlúčku v bývalej strojárskej jedálni, na ktorú ešte aj dnes spomíname. Symbolicky sa ňou spolu s nami vrátil do strojární a pôvodnej AB budovy. Kde som začal, tam aj končím, povedal nám.
Zvyšné roky ubehli rýchlo. Ako mihnutie okom. Pritom sa kalendár otočil na Silvestri pätnásťkrát.
V lete sa odmlčal. Stíchol, fejsbuk už nezaznamenával jeho pozdravy, komentáre, správičky. A zrazu je ozajstný koniec, nie pomyselný. Ťažko sa to prijíma, ťažko je zmieriť sa s tým.
Posielame ti, Janko, do novinárskeho neba veľa pozdravov. Budeme na teba spomínať ako na človeka, ktorý nám odovzdal to najlepšie zo seba samého. Vďaka tebe sme bohatší o spomienky, ktoré napriek všetkému hrejú.
Za kolektív Nového Života Turca a MY Turčianskych novín
Viera Legerská
