V najvyššej slovenskej hokejovej súťaži obliekal PETER BARTOŠ dresy Martina, Trenčína, Zvolena a Košíc. V metropole východu vybojoval päť titulov majstra Slovenska, stal sa klubovou legendou a okúsil atmosféru hokejovej Ligy majstrov.
Päť sezón strávil v českej extralige, kde hájil farby Českých Budějovíc. V roku 2000 ho ako 27-ročného draftoval tím NHL Minnesota Wild v siedmom kole z 214. miesta.
Slovensko reprezentoval na majstrovstvách sveta v rokoch 1998, 1999, 2000 a 2001. Bol členom tímu, ktorý vybojoval na svetovom šampionáte v Petrohrade striebro.
V súčasnosti žije s rodinou v Košiciach a v hokejovom klube, ktorý získal dva federálne a deväť slovenských titulov, pôsobí ako mládežnícky tréner v kategóriách ŠHT 9 a ŠHT 7.
Má troch synov (dvojičky Antonína a Jana a mladšieho Adama), pričom všetci traja sa vydali v jeho šľapajach a hrávajú hokej. Okrem toho je ešte otcom dvoch dcér Veroniky a Viktórie.
Martinský odchovanec oslávil 5. septembra okrúhlu päťdesiatku.
Kariérne štatistiky Petra Bartoša
- Slovenská extraliga: 1 024 zápasov, 335 gólov, 438 asistencií, 773 kanadských bodov.
- Česká extraliga: 290 zápasov, 89 gólov, 79 asistencií, 168 kanadských bodov.
- NHL (Minnesota): 13 zápasov, 4 góly, 2 asistencie, 6 kanadských bodov.
- IHL (Cleveland): 60 zápasov, 16 gólov, 27 asistencií, 43 kanadských bodov.
- Majstrovstvá sveta: 26 zápasov, 3 góly, 5 asistencií, 8 kanadských bodov.
Chodíte si aj v päťdesiatke zahrať hokej?
Na partičky nechodím, ale som hráčom druholigovej Gelnice, kde som dohodnutý tak, že ak ma budú náhodou potrebovať, tak mi zavolajú a prídem im pomôcť.
V tejto sezóne som si zatiaľ ešte zahrať nebol, keďže to nechcem stavať do polohy, že zaberiem miesto mladšiemu hráčovi, ktorý zostane sedieť na striedačke.
Vráťme sa k vašej hráčskej kariére. V reprezentácii ste strelili 23 gólov, pamätáte si na prvý z nich?
Absolútne netuším, ako, kedy a komu sa mi ho podarilo dať. Premiérový presný zásah v NHL si pamätám aj puk, s ktorým som ho strelil, by som mal niekde mať.
Keď sa ma však spýtate, kde presne je uložený, tak to neviem. Na tieto veci veľmi nie som a to, čo sa stalo, až tak neriešim, radšej sa dívam dopredu.
Tak to si asi nespomeniete, čo ste spravili pred desiatimi rokmi presne 10. decembra 2013 v extraligovom šlágri Košice – Nitra?
Nemám tušenie. Dúfam, že to nebolo nič zlé.
Naopak, keď chceli rozhodcovia vylúčiť hráča Nitry za hru vysokou hokejkou, priznali ste, že spoluhráča nešťastne zasiahla vaša hokejka. Keďže išlo o krvavé zranenie, dostal by štvorminútový alebo päťminútový trest. Košice v tom čase viedli 4:2, končila sa druhá tretina a mohli súpera zlomiť. Napriek tomu ste sa ukázali ako férový športovec.
K tomu môžem povedať len toľko, že vždy ma v živote aj v hokeji viedli k čestnosti. Keď človek vie, aká je pravda, mal by s ňou ísť von, i keď príde o nejakú výhodu či benefit.
Čo sa ešte dočítate:
- čo hovorí na to, že klub ako Košice čakal na hokejový titul osem rokov,
- ktorí z jeho troch synov sa po hokejovej stránke najviac podobá na otca,
- akú šancu mal tesne po rozdelení federácie hráč z "provinčného" Martina, že si zahrá v reprezentácii,
- prečo si myslí, že aktuálna podpora slovenského športu je nedostatočná.
Viete, ako sa ten duel nakoniec skončil?
Tipnem si, že Nitra výsledok otočila.
Nie, Košice vyhrali 4:3.
Aspoň sa potvrdilo, že nemusíte klamať, aby ste dokráčali za dobrým výsledkom.
S Košicami ste vybojovali päť majstrovských titulov. Ktorý z nich ste si užili najviac?
Všetky mali niečo do seba, každý bol v niečom špecifický. Možno prvý z roku 2009 bol o niečo špeciálnejší, keďže klub naň čakal desať rokov.
V tom čase som bol v Košiciach už dva roky, pričom sezónu pred jeho ziskom sme prehrali vo finálovej sérii so Slovanom 4:3 na zápasy. Všetci veľmi chceli, aby sa dlhé čakanie konečne skončilo. Ten pocit, keď sa také niečo podarí, asi netreba opisovať.
V sezóne 2014/2015 ste boli hráčom košického tímu, ktorý vybojoval pre Košice ôsmy extraligový titul. Čo hovoríte na to, že na deviaty metropola východu čakala až do minulého ročníka, teda dlhých osem rokov?
Košice sú klubom s bohatou históriou, kde sa prvé či druhé kolo play-off zas až tak nepočíta. V roku 2017 nás v štvrťfinále vyradil Martin, čo bol pre mňa posledný extraligový duel a akoby symbolicky to bolo na ľade môjho materského klubu.
Košický tím prežíval výsledkovo zložitejšie obdobie a niektorí ľudia už začínali hokej pomaly zatracovať. Bol najvyšší čas, aby Košičania opäť zdvihli nad hlavy majstrovský pohár, pretože tlak na dosiahnutie úspechu sa stupňoval.
Zisk titulu v minulej sezóne ma hrial o to viac, že súčasťou kádra bol syn Antonín. Chodil som na zápasy, fandil, veľmi som to mužstvu i Tondovi prial.
Máte troch synov a všetci hrajú hokej. Ktorý z nich sa na vás po hokejovej stránke najviac podobá?
V prvom rade som ako rodič veľmi rád, že aktívne športujú. Tiež by ma potešilo, keby sa z nich stali profesionálni športovci, no túto voľbu nechám na nich. Tondo je veľmi šikovný obranca, proti ktorému by som nechcel hrať.
O Honzovi hovoria, že je podobne rýchly ako ja kedysi, ale keď ho vidím, mám pocit, že je rýchlostne ešte o level vyššie. Najmladší Adam zas má výborné hokejové myslenie.
Slovensko ste reprezentovali na štyroch svetových šampionátoch. Aké ťažké bolo v tých časoch dostať pozvánku do národného mužstva?
Konkurencia bola silná. Vysokú kvalitu ešte stále mala generácia, ktorá zažila federálnu ligu, ale zároveň už prichádzali chalani, ktorí rozbiehali kariéry v zámorí.
Najmä v prvých rokoch reprezentačnej kariéry som sa dosť napočúval reči o tom, že hráč z provinčného Martina nemá šancu presadiť sa v národnom mužstve. Nakoniec to vyšlo, čo som veľmi rád.

Je vaším najväčším úspechom striebro z Petrohradu z roku 2000?
Zrejme áno, bola to prvá veľká hokejová medaila pre samostatné Slovensko, takže sa dá povedať, že ide o historický zápis. Boli sme mužstvom bez veľkých hviezd, poskladané prevažne z hráčov českej a slovenskej ligy.
Niektorí ostrieľanejší chalani z NHL nemohli prísť, takže káder vystužili hokejisti ako Šatan, Chára, Bartečko či Handzuš, ktorí vtedy za morom ešte len zbierali skúsenosti. Preto ani očakávania neboli veľmi vysoké.
Tréner Filc však priniesol novú filozofiu, každý hráč mal pocit, že je pre tím dôležitý a že mu má čo odovzdať. Do bodky sa potvrdilo, že ak je silná kabína, akékoľvek mužstvo dokáže neuveriteľné veci.
V tom čase ešte stále nebol úplne zabudnutý neúspech z Nagana a zisk striebra vrátil fanúšikom nádej na lepšie časy. Mňa môže len tešiť, že som mohol byť pri tom.
Päť sezón ste hrali v silnej českej extralige a už vtedy bola od našej najvyššej súťaže o dosť silnejšia. Zväčšuje alebo zmenšuje sa táto priepasť?
Pozriem sa na túto problematiku optikou mládežníckeho trénera, pretože toto prostredie mi je aktuálne najbližšie. V podmienkach vytvorených pre mládež sa dnes už nemôžeme porovnávať nielen s Čechmi, ale ani s Maďarmi či Poliakmi.
Chodíme na turnaje do Maďarska a tam klub dostane na hráča dotáciu približne 3-tisíc eur ročne. U nás musí rodič zaplatiť členský príspevok okolo tisíc eur, kupovať synovi hokejky, pričom jedna stojí asi 150 eur. Potom musí kúpiť korčule, platiť turnaje.
Ak sa to celé spočíta, vyjde to možno aj tých spomínaných tritisíc eur. Môj syn Jan hráva v Třinci a všetkým potrebným ho vybaví klub, čo je obrovské plus. V Maďarsku zas pomôže príspevkom štát, len u nás musia veľkú časť nákladov znášať rodičia, pričom nie všetci si také niečo môžu dovoliť.
Na jednom tréningu sme nacvičovali streľbu príklepom a jeden náš zverenec zlomil dve hokejky, čiže akoby minul tristo euro. Jeho otec mi po tréningu povedal, že nevie, či to má ešte ďalej ťahať, veď aj tak mu syn o pár rokov povie, že už ho to nebaví a s hokejom skončí.
Z vašich slov vyplýva, že pri súčasnom nastavení podpory slovenského športu sa výkonnostná priepasť medzi nami a susedmi bude len prehlbovať.
Áno a pridám ešte jednu vec. Keď niekoho menej staviame do zápasov, tak sa jeho rodičia pýtajú, aký ma zmysel platiť kopu peňazí, keď aj tak syn nehráva. Na tieto veci sa trénerom ťažko odpovedá, keďže bez rodičovských príspevkov sa nezaobídeme.

Do problémov sa dostal martinský seniorský hokej. Sledujete situáciu v materskom klube?
Je mi to úprimne ľúto. V Martine som vyrástol a zažil veľmi pekné časy. Po rozdelení republiky sme začali hrať najvyššiu slovenskú súťaž, mužstvo vybojovalo historický bronz a hokej sa stal v turčianskom regióne športom číslo jedna.
Tomu zodpovedala aj atmosféra na štadióne, ktorý býval často vypredaný. V tíme bolo veľa kvalitných domácich chalanov, na ktorých sa fanúšikovia radi chodili pozerať. Spomeniem Miša Berana, Jara Töröka, Dana Babku, Braňa Stolárika, Rasťa Rovnianka.
Z histórie sa však žiť nedá, vrcholový šport dnes zhltne veľa peňazí, a keď ich nemáte alebo nevyprodukujete, musíte skončiť. Je to síce tvrdé, no nič s tým neurobíte. Mal som však dojem, že v Martine sa začal problém riešiť, až keď bolo zle. A vtedy už zväčša býva neskoro.
Aký môže mať dopad na mládežnícku základňu Martina fakt, že áčko hrá najnižšiu súťaž?
Druhú ligu by som úplne nezatracoval. Hral som ju, v posledných rokoch jej úroveň stúpla a juniorom určite má čo dať. Mužský hokej je úplne iná káva a kontakt s ním na akejkoľvek úrovni mladých v mnohých veciach posunie.
Ideálne však je mať aspoň prvú seniorskú ligu. Preto verím, že Martinu sa podarí postúpiť, chalanom budem držať palce.