Špeciálna pedagogička: Rodič je často posledný, za kým tínedžer s ťažkosťami príde

Aktivity v tínedžerskej klubovni v Martine (13 fotografií)

MARTIN. Tínedžeri sa často boja, že sklamú rodinu a svoje okolie, vraví špeciálna pedagogička a arteterapeutka Karolína Olíková.

Dnešní dospievajúci majú pocit, že musia podať výkon, aby boli dosť dobrí.

„ V škole, doma, ale aj v rovesníckej skupine. Postupne ich učíme, že známky neodzrkadľujú ich hodnotu," dopĺňa Olíková, ktorá v Centre poradenstva a prevencie v Martine vedie tzv. zážitkovo-podporné skupiny pre tínedžerov.

Vyhľadať ich môžu mladí s rôznymi ťažkosťami. Počas dvanástich týždňov sa spolu s odborníčkou stretáva dvanásť detí.

Rozprávali sme sa s ňou o tom, prečo majú tieto stretnutia zmysel, čo deti a dospievajúcich trápi a prečo sa vtedy na rodičov obracajú ako na poslednú možnosť, ale aj o tom, ako sa vedia otvoriť pri robení palaciniek či ako počas Vianoc v rodine budovať a posilňovať vzťahy.

V čom sú zážitkovo-podporné skupiny nápomocné, aký v nich vidíte zmysel?

Dlho som praxovala, pracovala a dobrovoľníčila na detskej psychiatrii na Slovensku aj v Čechách. Tam som preskúmala a zistila, že okrem odbornej pomoci, lekárskej, psychologickej a psychoterapeutickej, ktorú pacienti získavajú, je pre nich dôležitá práve rovesnícka podpora. A zároveň pocit, že v tom nie sú sami a podobné ťažkosti, ktoré prežívajú, má aj niekto iný. Potom sa necítia tak osamelo a stratene.

Takto pred rokom sme s deťmi robili podporné adventné kalendáre, kde si navzájom písali odkazy. Utvrdilo ma to v tom, že slová podpory od rovesníkov majú veľký zmysel a zároveň môžu byť liečivým a terapeutickým nástrojom. Tínedžeri majú zároveň bytostné potreby, príznačné práve pre svoj vek, a to je potreba niekam patriť, byť niečoho súčasťou.

Prioritne teda nie je účelom stretnutí riešiť problémy tínedžerov?

Naším cieľom je, aby tínedžeri nachádzali bezpečné miesto, kde budú prijatí takí, akí sú, a kde môžu prísť s akoukoľvek emóciou, ktorú práve prežívajú. Nepodporujeme toxickú pozitivitu, že je všetko skvelé.

Je úplne v poriadku, keď máme niekedy zlý deň, niečo nám nevyjde, pociťujeme úzkosť, strach, necítime sa dobre. Snažíme sa tieto emócie normalizovať.

Žiadna emócia nie je dobrá alebo zlá, môžeme ich vyhodnotiť ako príjemné alebo nepríjemné, ale aj tie nepríjemné sú normálne. Takisto sa usilujeme, aby v tejto skupinke tínedžeri nachádzali zdroje toho, čo im pomáha, keď im je ťažko.

Kto sa zapojil do týchto skupín?

Tínedžeri, ktorí majú skúsenosť so psychologickou, eventuálne aj psychiatrickou starostlivosťou, ale rovnako aj deti, ktoré v živote neboli u psychológa. Majú rôzne ťažkosti, napríklad v kolektíve, nevedia si nájsť priateľov, majú stres zo školy, cítia sa smutne, osamelo. K nám prišli vyskúšať, aké je to dostať psychologickú formu pomoci.

Ponúkame im „ochutnávku“ toho, čo môžu u psychológa zažiť. Prijatie, porozumenie, neodsúdenie, a to v kruhu svojich rovesníkov. V takomto prípade je zásadné, aby ich prvá skúsenosť bola dobrá. Potom je vyššia pravdepodobnosť, že sa nebudú báť požiadať o pomoc aj druhýkrát, keď ju budú potrebovať. Tieto stretnutia ale nie sú náhradou psychiatrickej ani psychoterapeutickej starostlivosti, sú jej doplnkom.

Stretnutia sú raz do týždňa, na dve hodiny, so skupinkami 13 až 15 a 16 až 19-ročnými. Skúsme si ich priblížiť.

Je to ich čas. Každé stretnutie je úplne iné, prvé zameriavame na vytváranie bezpečného prostredia, máme veľa teambuildingových a sebapoznávacích aktivít. Väčšina sa prihlásila bez akéhokoľvek kamaráta, prišli ku skupine neznámych ľudí, čo je obdivuhodné, že našli toľko odvahy.

Robíme aktivity na zvládanie záťaže, učíme sa hľadať zdroje toho, čo im pomáha, keď im je ťažko. Napríklad prostredníctvom arteterapie, teda kreslenia a výtvarnej tvorby, muzikoterapie, ježkoterapie, ale máme aj také stretnutia, kde si len robíme palacinky. Aj pri nich sa deti otvárajú a často pritom hovoria, čo ich trápi, čo zažili alebo čo by chceli zažiť.

Tínedžeri pritom netušia, čo bude náplňou aktuálneho stretnutia. Takto ich zároveň učíme adaptovať sa na zmenu, neočakávanú situáciu. Vieme, že život je niekedy nepredvídateľný a týmto spôsobom ich pripravujeme, aby to dokázali ustáť.

Zážitkovo-podporné skupiny ste spustili od januára. Ako ich s odstupom času hodnotíte?

Mne osobne ako človeku, ktorý sprevádza deti skupinami, bolo hrozne vzácne to, že chodili aj tínedžeri mimo Martina. Dokonca sme mali takú, ktorá každý štvrtok dochádzala dve hodiny. Bola na väčšine skupín a tak veľmi verila tomu konceptu, že precestovala časť Slovenska. Iná zas o našej skupine napísala v škole slohovú prácu a jedna hviezda nazvala našu tínedžerskú klubovňu druhým domovom. Aj po ukončení stretávania sa mladí zvyknú ozvať, ako sa majú, čím žijú, čo sa im podarilo, nepodarilo. Vnútorne som presvedčená, že aj keby to malo pomôcť jednému dieťaťu, tak to malo celé zmysel.

Naozaj sa snažíme vytvárať bezpečný priestor pre našich tínedžerov. Dospievanie je náročná etapa, deti majú pocit, že ich nik nechápe, snažia sa nájsť si svoje miesto, túžia byť prijímaní a rešpektovaní. K nám môžu prísť s čímkoľvek na sebe, modrými či fialovými vlasmi, hocijakou prezývkou, bez akejkoľvek masky, takí, akí sú. Toto mi na projekte dáva najväčší zmysel.

Naznačili ste, že tínedžeri sa vďaka rovesníckej podpore cítia menej osamotene. Podľa štatistiky internetovej psychologickej poradne IPčko je u mladej generácie problémom číslo jeden práve pocit osamelosti. Stretávate sa s tým aj vo svojej praxi?

Áno. A je to paradox dnešnej doby, sme tak blízko seba a zároveň tak veľmi vzdialene. Na dva kliky sa dokážeme spojiť s kýmkoľvek na svete, ale zároveň sa cítime veľmi osamelo. Prispelo k tomu aj to, že táto generácia tínedžerov bola počas pandémie dlhé obdobie izolovaná. Počas dospievania deti bytostne potrebujú rovesnícke vzťahy a interakcie, či už pozitívne, alebo negatívne, a o toto prišli. Zrejme aj to umocnilo pocity osamelosti a sociálnych fóbií, s ktorými sa u týchto detí veľmi často stretávame.

Aj preto sme podporné skupinky postupne obohatili o zážitkové aktivity, umožňujú byť deťom spolu „offline“, v danom okamihu, s danou emóciou. Niekedy sa tu plače od smútku, niekedy od smiechu a niekedy sa tu tancuje, spieva karaoke a robia palacinky.

Čo ešte trápi dnešnú mladú generáciu?

Použijúc ich slovník, určite je to potreba byť „enough“, teda dosť alebo dostatočný. V našej spoločnosti sa to často viaže s potrebou výkonu, napríklad, ak nemám dobré známky v škole, nie som dosť alebo dostatočne dobrý. Spoločne sa v skupine snažíme prichádzať na to, že známky neodzrkadľujú našu hodnotu. Okrem tejto potreby byť „dosť“ sú to spomínané pocity osamelosti a potreba niekam patriť. Ak sa nad tým zamyslíme, tak osamelosť súvisí s potrebou patriť niekam, byť niečoho súčasťou.

Máte aj vysvetlenie toho, čo sú korene takýchto pocitov? Prečo vyvodzujú svoju hodnotu od, povedzme, výsledkov, ktoré dosiahnu?

Určite je to potreba výkonu. Príklad, tínedžer príde, že dostal z angličtiny dvojku. A otázka, ktorá napadne veľkej časti ľudí, je, a prečo nie jednotku? Veľa vecí je takto výkonovo orientovaných.

Často sa aj rozhovor doma medzi rodičom a dieťaťom točí okolo výkonu – naložil si umývačku, a čo si spravil dneska, povysával si už, bol si so psom? Aj toto môže byť zdrojom negatívnych emócií tínedžerov a detí, tlaku čelia z viacerých strán. Musia podávať výkon v škole, doma, ale aj v rovesníckej skupine, kde sa na nich tiež kladú očakávania a nároky.

Ale čo nám dospelým akoby uniká, čo je pre tínedžerov v období dospievania dôležité, je byť tu pre nich. Takým sprievodcom, fanúšikom, niekým, za kým môže dieťa prísť, keď mu bude ťažko.

Aj výskumy ukazujú, že rodič je v celom rebríčku až posledným človekom, za ktorým dieťa príde, ak má ťažkosti. Ale v tom zmysle, že sa veľmi snaží všetko vyriešiť a zvládnuť samo. A už keď sa to nedá, vtedy ide za rodičom. Niekedy sa stane, že rodiča v takej situácii skôr predbehne emócia a reaguje výčitkou, prečo tínedžer niečo nezvládol.

Aké sú najčastejšie zdroje konfliktov a nepochopenia práve medzi rodičmi a tínedžermi?

Pristavila by som sa pri slove konflikt. Myslím si, že sú úplne normálne a bežné a často sa im ani nedá predchádzať, vzťahy tiež môžu určitým spôsobom posilniť. Samotné obdobie dospievania je veľmi dynamické, plné zmien, experimentovania, hľadania sa a zároveň strácania sa. Dieťa sa potrebuje vymedziť z rodičovských vzorov.

Ak to poviem nadnesene, je to akoby náplň práce dieťaťa v danom vývinovom období. Nesúhlas s rodičom je niečo, čo mu pomáha budovať si vlastnú identitu. A to je pre obe strany emočne veľmi náročná etapa.

Práve preto pozývame tínedžerov do zážitkovo-podporných skupín a rodičov do edukačných skupiniek. V našom centre sa v rámci rodičovských edukačných skupín venujeme aktuálnym témam. Máme za sebou prvé stretnutie s témou žuvacieho tabaku, v januári nás čaká ďalšie s názvom: „Máme doma tínedžera“ a február bude venovaný téme šikany.

Ďalšie témy budú prispôsobené záujmom rodičov a aktuálnym potrebám (napríklad školská spôsobilosť, identifikácia nadania, voľba strednej, ev. vysokej školy). Na každé rodičovské edukačné stretnutie sa na rozdiel od tínedžerských skupín prihlasuje osobitne.

Často v konfliktoch zohrávajú rolu generačné rozdiely. Rodičia ešte počas detstva nezažili digitálnu dobu, ale dnešné deti vrátane veľkého percenta tínedžerov sa do tejto doby narodili, vyrastali s dotykovými telefónmi. V porovnaní s predchádzajúcou generáciou dostávajú dnešné deti veľké množstvo podnetov za veľmi krátky čas. Pozrime sa na sociálne siete, tam idú podnety za sebou, už len dávanie lajkov vyplavuje dopamín, ale je to krátkodobé, nespôsobuje radosť tak dlhodobo.

Ako tieto konflikty ustáť? Iste je to emočne náročné aj pre rodičov, no slovami jednej psychologičky, práve oni sú v tomto vzťahu „tí dospelí“. Ako to vidíte vy?

Pred časom som videla veľmi výpovedný obrázok. Rozbúrené more predstavovalo konflikt, náročnú emóciu. Keď budeme reagovať pokojnou hladinou, more sa postupne bude upokojovať. Keď zareagujeme silnými emóciami, tak sa vlny zdvojnásobia.

Tínedžeri sú ešte emocionálnejší, aj z hľadiska vývinovej psychológie na to majú plný nárok. Samozrejme, v dospelých môže správanie tínedžera vyvolať rôzne emócie. Keď nechceme reagovať prudko alebo spôsobom, ktorý nám bude neskôr ľúto, môžeme tínedžerovi odpovedať v zmysle, počuj, som teraz veľmi prekvapený z toho, čo si povedal, urobil, potrebujem nejaký čas a vrátime sa k tomu. Spraviť si čas pre seba, aby sme to dokázali spracovať, a potom sa k tomu vrátiť, otvoriť to a porozprávať sa. Lebo niekedy nás naozaj môže emócia prevalcovať a mať ešte horší efekt na celú situáciu.

Čo by rodičom pri výchove mohlo pomôcť?

Výchova dieťaťa ako taká je proces. Nedá sa povedať, teraz vychovávam a teraz nie. Celý ten čas, ako sme s dieťaťom, ho nejakým spôsobom vychovávame. Je tiež potrebné povedať, že výchova neprebieha slovne, ale pozorovaním. Dieťa sa učí tým, čo vidí.

Obdobie Vianoc je užitočné práve v tom, že môžeme dieťaťu ukázať, ako sa dajú medziľudské vzťahy budovať a posilňovať. A to spoločne stráveným časom. Pečením medovníkov, dekorovaním izby dieťaťa alebo spoločných priestorov. Paradoxne, aj v týchto situáciách prebieha výchova. Pri týchto aktivitách sa dieťa dokáže otvoriť a rozobrať rôzne témy.

Niekedy medzi rodičom a dieťaťom nemusí byť vyslovene konflikt, skôr nepochopenie potrieb druhej strany. Môžeme nejaký takýto prípad načrtnúť?

Čo by som zdôraznila, je, že keď tínedžer príde s nejakým problémom, my rodičia a dospelí máme tendenciu ho hneď riešiť. Čo je na jednej strane úplne v poriadku a prirodzené, nechceme sa pozerať na to, ako sa dieťa trápi.

Na druhej strane ale tínedžer niekedy v danej chvíli nepotrebuje hneď riešenie, ale vypočutie. To, aby sme tam s ním v tej chvíli boli. A aby sme s ním aj zvládli tú nepríjemnú emóciu, aby si vedľa nás mohli poplakať, zanadávať .
Je dôležité byť v takom prípade láskavým prijímajúcim uchom. Nie je veľmi žiaduce dávať hneď instantné riešenia, typu, poďme si spolu zabehať, zacvičiť jogu alebo si maľovať.

Okrem toho, že dáme priechod jeho emóciám, čas na ich spracovanie, ako mu ďalej pomôcť?

Je dôležité sa pýtať dieťaťa, čo by mu teraz pomohlo, keď je mu ťažko. Pokojne môžeme navrhnúť pozrieť si film či ísť na prechádzku, ale treba nechať rozhodnutie na ňom. Je veľmi fajn, keď niektorí rodičia vedia, že im pomáha šport. Ale to nemusí byť stratégia, ktorá pomôže aj ich dieťaťu.

A práve Vianoce a spoločne strávený čas nám môžu veľmi pekne ukazovať zdroje toho dieťaťa. Môže povedať, vieš čo, mal som hrozne zlý deň, ale potom som šiel s kamoškami na kávu alebo niekde si sadnúť a bolo mi fajn. A zisťujeme, že pre moje dieťa sú zdrojom práve kamaráti a čas strávený s nimi. Pre iné dieťa môže byť zdrojom kreslenie, máme deti, ktoré píšu, básničky, texty, poviedky.

Asi aj druhá strana, rodič, potrebuje vedieť, čo mu pomáha.

Užitočné je hľadať tie zdroje dieťaťa a nezabudnúť sa pritom postarať o seba. Aj keď sme sa rozprávali o konfliktoch, tie sú často spojené s nepríjemnými emóciami, a je dôležité, aby aj rodičia vedeli, čo im pomáha. Čas s kamarátkou alebo záujmová činnosť, prechádzka.

A čo robiť v situácii, keď tínedžer alebo dieťa nechce komunikovať, reaguje jednoslovne, zatvorí sa do izby, vytvára si okolo seba bariéru? Ako môže rodič postupovať?

Podstatné je, aby dieťa vedelo, že tam pre neho rodič je. Môže napríklad osloviť jeho emóciu – vidím, že si sa vrátil zo školy nejaký smutnejší, unavenejší, ak sa o tom nechceš rozprávať, v poriadku, ale ak budeš chcieť, tak som tu. Alebo mu ponúknuť aktivitu, nepozrieme si spolu nejaký film? Prípadne tému vôbec neotvárať a nechať dieťa, nech príde, umožniť mu, aby zažilo blízkosť a pocit, že má rodiča, na ktorého sa môže obrátiť.

Slovenskom rezonuje aktuálne téma šikany. Čo by si rodičia mali všímať, kedy by mala začať blikať kontrolka, že ich dieťa niečo trápi a nie je to fáza či zlá nálada?

Keď príde dieťa zo školy, rodič má často tendenciu pýtať sa, čo si dostal, čo si vedel, nevedel, či písali písomku. Ale užitočné je pýtať sa aj na kolektív, čo bolo dnes v škole, čo si tam zažil, s kým si bol, s kým si chcel byť, s kým si, naopak, nechcel byť. A odsledovať si aj takto triedu, ktorú dieťa navštevuje.

A všímať si akékoľvek zmeny. Zmenu výzoru, obliekania, správania a veľmi citlivo na to upozorniť. Napríklad, vnímam, že posledné dni chodíš zo školy smutnejší, chceš mi o tom povedať viac? Pomenovať danú emóciu, či je to smútok, podráždenosť. Môže to byť aj zmena v stravovaní, keď dieťa jedáva menej alebo výrazne viac. Akákoľvek zmena, ktorú si u dieťaťa všimneme, stojí za to, aby bola nejakým spôsobom oslovená a aby dieťa cítilo, že za dospelým môže prísť.

Môže sa stať aj to, že dieťa na prvýkrát nebude chcieť povedať, čo ho trápi.

Určite. Preto je dôležité dieťaťu povedať, že je v poriadku, ak sa o tom nechce rozprávať, rešpektujeme to, ale veľmi nám záleží na tom, aby sa cítil lepšie a aby mu bolo menej ťažko. Pýtajme sa, čo pre neho môžeme urobiť. A keď sa dieťa zdôverí, čím si prechádza, je dôležité oceniť to a poďakovať, že nám o tom povedalo. Pretože, môžete mi veriť, zbieralo hrozne veľa odvahy, aby za vami prišlo.
Už skôr ste spomínali, že deti sa zvyknú obrátiť na rodiča ako na poslednú možnosť, keď už ostatné zlyhajú.

Keď sa im stane nejaká krivda alebo dostanú zlú známku, väčšinou ako prvých oslovia rovesníkov, spolužiakov, čo je úplne prirodzené. Ale keď si dieťa už nevie rady alebo vníma, že potrebuje pomoc odborníka, rodič je až na posledných miestach.

Ale nie kvôli tomu, že by pre dieťa nebol dôležitý. Práve naopak. To dieťa nechce, aby bol z neho rodič sklamaný, že niečo nezvládlo. To je častá obava tínedžerov, že sklamú ostatných, a to veľmi úzko súvisí s potrebou podať výkon.

Ako teda pomaly docieliť to, aby sa rodič v tomto rebríčku posúval vyššie? Bez budovania vzťahu to zrejme nepôjde.

Presne tak. Vytvárať doma miesto, kde môže dieťa prísť a zdôveriť sa s čímkoľvek. A čo by som zdôraznila, nebagatelizovať prežívanie dieťaťa. Keď napríklad dostane päťku, rodič môže zareagovať, veď je to len známka, ale pre dieťa môže predstavovať smútok, sklamanie, rozhorčenie. Prínosné je to reflektovať – vidím, že ťa to mrzí a asi ťa to aj hnevá. Aby deti aj vedeli pomenovať emócie, ktoré práve cítia, lebo často budú rozprávať nahnevaným tónom, čo sa udialo, ale keď sa opýtate, čo práve cítia, tak povedia, že nevedia. Nevedia, čo je emócia smútku, hnevu či pocit hanby.

Budovanie vzťahu je alfa a omega. A ten sa buduje nonstop, práve spoločnými aktivitami. Dieťa by do nich malo byť prizývané, ale nie autoritatívnym spôsobom. Skúsme skôr vymyslieť spoločnú aktivitu. Pre tínedžera je veľmi dôležitý čas strávený s rodičom. Áno, uprednostňovať budú rovesníkov a môže sa stať, že spoločné aktivity s rodičom „ofrfle“, ale môžete mi veriť, že v konečnom dôsledku za to bude hrozne rado.

Prichádzajú Vianoce, nie pre všetkých môžu byť tieto sviatky práve synonymom pokoja. Podľa prieskumov sa mnohí počas nich cítia nepochopene, osamotene, čelia výčitkám zo strany rodiny. S čím sa stretávate vo svojej praxi, aké ťažkosti prežívajú mladí počas sviatkov?

Závisí to od konkrétneho rodinného prostredia. Keď sa rodičia hádajú a majú konflikty, tak sú Vianoce zdrojom obrovského stresu a frustrácie. Iné je, keď je zázemie prijímajúce a podporujúce. My sa stretávame so strachom, ako to rodina zvládne, či sa budú hádať alebo nie.

Ďalšia vec sú očakávania. Marketing v súvislosti so sviatkami je veľmi silný, je nám podsúvané, aké by mali byť, človeka až nútia mať dokonalé Vianoce. Mali by sme normalizovať, že niekedy sa stane, že Vianoce nie sú ako v reklamách, a nemali by sme to vnímať ako svoje zlyhanie.

Predpokladám, že každý v rodine chce mať pokojné sviatky, len tie predstavy o ich konkrétnej podobe sa môžu líšiť. Pomôže, keď si rodina sadne a povie si ich? Ako si to nastaviť, aby sme prípadné spory minimalizovali?

Určite je to o tom porozprávať sa, ako by každý chcel, aby Vianoce vyzerali. Keď si na začiatku odkomunikujeme tieto očakávania, eliminujeme to, že bude niekto sklamaný. A je to aj o kompromisoch. Môžeme si tie aktivity rozdeliť, spoločne robiť perníky, zapojiť do prípravy dieťa, pustiť si koledy. Deti doslova žijú hudbou, môžeme ich nechať vybrať piesne, ktoré by rady počuli, aj keby nemali byť práve vianočné. A popritom sa o hudbe rozprávať, prečo mu je interpret blízky či o čom spieva.

Je fajn, keď sa zapojí aj rodič a povie, čo od Vianoc očakáva, aby aj dieťa malo možnosť prispieť k tomu, aby aj rodičia prežili v pohode sviatky.

To si môžeme tak navzájom darovať.

Presne. Vianoce majú byť o spoločnom čase, o tom, spraviť si ten čas navzájom. Rada to aj deťom hovorím, že sme si navzájom. Byť si navzájom môžeme aj na Vianoce.

Navzájom sme si aj v našom Centre poradenstva a prevencie Martin, kde týmto ďakujem mojim kolegom za to, akými sú ľuďmi a odborníkmi. A, samozrejme, aj našej pani riaditeľke Inke, ktorá je otvorená novým nápadom a konceptom pomoci.