TURIEC. K Vianociam neodmysliteľne patria rozprávky. Ťažko si predstaviť sviatočné dni bez Troch orieškov pre popolušku, Mrázika či Perinbaby. Popri stáliciach, ktoré ani rokmi nestrácajú svoje čaro, vznikajú nové vianočné príbehy. O také sa postarali aj žiaci zo základných škôl v turčianskom regióne.
Zapojili sa do výzvy, ktorú zorganizovalo občianske združenie (OZ) Turiec pre deti. „Vždy sa snažíme pred Vianocami zapojiť školy nejakou vianočnou aktivitou, preto táto výzva. Úlohou triedneho kolektívu bolo vytvoriť vianočný príbeh,“ priblížila predsedníčka združenia Veronika Hrkľová.
Do krabice od banánov sa ich zmestí tisíc. Seniorský pár vyrába trubičky už desaťročia Čítajte Triedy, ktoré preniesli na papier svoju fantáziu, zároveň mohli získať prekvapenie pod vianočný stromček. Organizátorov tento rok prekvapila slabšia účasť a rozhodli sa tak obdarovať práce.
A to z pera nádejných autorov z triedy 4. B zo ZŠ Hany Zelinovej Vrútky a 3. a 4. ročníka ZŠ Necpaly.
„Deti z týchto dvoch škôl získali pre svoju triedu učebné pomôcky a hry pod svoj stromček. Ďakujeme im za zapojenie,“ dodala Veronika Hrkľová.
Ocenené príbehy uverejňujeme aj na našom portáli. Prajeme príjemné čítanie.
Vianočný škriatok
Pod horou v novej drevenej chalúpke žila šťastná rodina. Blížili sa Vianoce a čuduj sa svete, v tejto dobe napadol sneh. Deti zvýskli: „Hurá! Postavíme si snehuliaka! Ja spravím hlavu, ja brucho, ty ruky a všetci ho vyzdobíme,“ prekrikovali sa deti.
Vôbec netušili, že za dreveným plotom sa skrýva škriatok Kazisvet a všetko počúva. Veľmi sa potešil, že bude mať čo ničiť. A tak trpezlivo čakal, až deti dokončia snehuliaka. Snehuliak bol krásny, vyzdobený mrkvou, na hlave mal starý hrniec a v ruke metlu. Keď deti odišli do chalupy na večeru, Kazisvet pomaly vyšiel spoza plota a prezeral si snehuliaka.
„No počkajte, detičky, veď vy sa nebudete dlho radovať! Ja vám toho pekného bieleho snehuliaka premením na čiernuliaka. Cha-cha-cha!“ A čáry-máry, s pomocou sadzí sa krásny snehuliak premenil na čierne čudo.
Ráno, keď sa deti zobudili, pozreli sa von oknom na svojho snehuliaka. A čo nevideli? Ich bielučký snehuliak zmizol a miesto neho na dvore stálo čierne čudo. Bežali von, ani sa riadne neobliekli a s hrôzou pozerali na ich pokazené dielo.
„Kto toto urobil?“ rozplakala sa najmenšia Anička. „Aha, sledujme stopy,“ navrhol najstarší Peter. A tak aj urobili. Sledovali stopy a tie ich priviedli do hory do malej jaskyne, v ktorej našli spať škriatka. „A ty si kto?“ pýtajú sa deti. „Ja som Kazisvet,“ odpovedal škriatok.
„Aké nepekné meno,“ hovorí Anička. „Kto ti také meno dal? A prečo?“
„My škriatkovia si dávame sami mená. Keď som sa narodil, v susedstve sa pokazili Vianoce. Ľudia sa veľmi pohádali a pokazili si tak naj-krajšie sviatky. A tak som dostal meno Kazisvet a mojím údelom je kaziť ľuďom Vianoce. Veď aj tak nemám žiadnych kamarátov, s ktorými by som sa hral, tak im kazím radosť. Keď som videl, akú radosť máte vy zo svojho snehuliaka, musel som ho pokaziť. “
Anička rozmýšľa, rozmýšľa a zrazu ju napadne: „A čo keby sme my boli tvoji kamaráti? Budeš sa s nami hrať? A nebudeš nám už nič kaziť?“ Škriatkovi zažiarili očká a hneď súhlasil.
„Ale čo s mojím menom? Kým sa volám Kazisvet, musím robiť iba zlobu.“
Peťo hneď vyhlásil: „To je jednoduché! Dáme ti iné meno. Čo takto Vianočný škriatok? Skrátene Vianko a budeš robiť deťom na Vianoce radosť a pomáhať pri príprave Vianoc.“
Škriatkovi sa nápad, že bude mať kamarátov, tak zapáčil, že hneď súhlasil. Vrátil sa k chalúpke s deťmi a hneď vrátil snehuliakovi jeho peknú bielu farbu.
A neostalo iba pri snehuliakovi. Deťom pomohol urobiť vianočnú výzdobu, upratať izby a mame pomohol ozdobiť perníky zázračnými hviezdičkami. A to nebolo všetko.
Ockovi pomohol vyrezať krásny betlehem. Odvtedy Vianočný škriatok Vianko chodí po celom Turci a robí ľuďom a zvlášť deťom radosť. Čakajte ho, určite príde aj k vám!
Žiaci 3. a 4. ročníka ZŠ Necpaly
Panelák
V jednom malom milom mestečku pod krásnymi horami stál jeden obyčajný tmavý panelák. Raz, v jeden predvianočný deň, sa sem prisťahoval chlapec Janko so svojou mamičkou. Bol to však veľmi zvláštny chlapec. Narodil sa trochu iný.
Nemal síce krivý nos ani kratšiu nohu, ani nič podobné. Mal inú zvláštnosť. On totiž celý svietil. A najmä jeho hlava. Tá bola ako rozsvietená baterka. Nevedel prečo, ani ako sa to stalo, ale bolo to skrátka tak.
Chlapec bol teda iný ako jeho rovesníci a všetci okrem jeho mamičky sa mu vysmievali. Bol z toho veľmi smutný, ale aj tak, keď mohol, tak každému pomohol. Mal totiž dobré srdiečko.
Keď však prechádzal popri deťoch, počul pokriky: „No, čo ten luster, čo nosíš na krku, už si ho rozsvietil?“ Alebo: „ A kedy sa ti vybijú baterky?“ Takéto a iné pokriky počúval Janko každý deň.
Až raz, keď vošiel do domu, stretol na chodbe dievčatko. Volalo sa Johanka. Dnes práve v chodbe paneláka zdobila stromček, aby potešila všetkých susedov. Johanka sa spýtala Janka: „Prečo si taký smutný?“ A Janko jej odpovedal, že sa mu neustále všetci vysmievajú, lebo má hlavu rozsvietenú ako luster.
„Janko, ale veď to je úžasná vec. Veď poznáš príbehy o superhrdinoch, ktorí majú zvláštne schopnosti. A ty máš dar svetla! Nielenže svietiš, ale rozdávaš svetlo aj svojimi dobrými skutkami. Veď aj ty si taký superhrdina! Nemusíš sa už hanbiť za svoje svetlo, ale naopak, môžeš byť naň hrdý!“
Janko sa zamyslel a potešil. Prestal sa deťom vyhýbať a hanbiť sa. Deti sa mu prestali posmievať. Naopak. Boli rady, keď bol Janko s nimi, lebo im vždy dobre poradil a ešte aj posvietil.
V ten rok boli Vianoce v tmavom paneláku veselé a žiarivé. Panelák prestal byť tmavý.
Nazvali ho Jankov vianočný panelák a svetlo v ňom vďaka Jankovi už nikdy nezhaslo.
Žiaci 4.B ZŠ Hany Zelinovej, Vrútky
Špeciálna pedagogička: Rodič je často posledný, za kým tínedžer s ťažkosťami príde Čítajte
