Futbalista MARTIN KOSTRA (35) je stelesnením klubovej vernosti. Ak nepočítame mládežnícke obdobie, oblieka len dres Turčianskej Štiavničky. Aktuálne je kapitánom šiestoligistu a nepredpokladá, že ešte niekedy prestúpi do iného mužstva. Na množstvo ponúk, ktoré dostal počas štrnásťročného pôsobenia v Štiavničke, vždy reagoval rovnako. „Som tu spokojný, nemám dôvod odísť,“ odpovedal každému na rovinu.
Ako ste sa dostali k futbalu?
Vyrastal som v Podhradí, kde sme ako deti v lete hrali futbal a v zime hokej. Veľa iných možností, ako tráviť voľný čas, v tom čase ani neexistovalo. Starý otec robil predsedu futbalového klubu a keď sa ma spýtal, či chcem hrať futbal za Podhradie, bez rozmýšľania som odpovedal, že áno. Futbal ma bavil, užíval som si ho. V šestnástich ma ostaršili a ako mladé ucho som odohral svoj prvý mužský zápas.
Kedy vás prvýkrát s ponukou oslovila Turčianska Štiavnička?
Podhradie a Turčianska Štiavnička sú pomerne malé obce a preto bolo prakticky nemožné, aby ich futbalové kluby postavili svoj tím do každej mládežníckej vekovej kategórie.
Keďže dediny sú od seba vzdialené vzdušnou čiarou možno dva kilometre, bolo výhodné spojiť sily. U nás v Podhradí bolo žiacke družstvo, v Štiavničke dorast a takto nejako to fungovalo. Takže s chalanmi, s ktorými v Štiavničke hrávam dnes, som vyrastal už od malička.
Na papieri ste ale boli hráčom Podhradia, kedy ste sa aj formálne upísali Štiavničke?
Tuším niekedy v roku 2009. Oslovili ma už skôr, no dal som si podmienku.
Prezradíte akú?
Obidva kluby hrali v tom čase okresnú súťaž a mojou podmienkou bolo, že keď Štiavnička postúpi do vyššej súťaže, čo vtedy bola piata liga, tak pôjdem k nim. Slovo som dodržal.
Ako hráč mužského celku Podhradia ste na vlastnej koži okúsili aj derby proti svojmu budúcemu tímu zo Štiavničky. Aké to boli súboje?
Myslím, že boli dva. Najskôr sme v Štiavničke prehrali 1:3 a u nás sa zrodila remíza 1:1. Pamätám si, že sa nám podarilo vyrovnať kurióznym gólom, keď si chcel brankár Maťo Chalupka nohou pristaviť malú domov, ktorú mu adresoval spoluhráč, ale lopta mu prekĺzla popod kopačku a dokotúľala sa do siete. Inak to boli poriadne ostré zápasy. Keďže sme sa všetci veľmi dobre poznali, nikto nechcel prehrať a hralo sa naozaj na hrane.
Prešlo sa občas aj za hranu?
To sa ťažko hodnotí, jedna strana mala pocit, že tá druhá hrala príliš tvrdo, ale rovnako i druhá strana mala pocit, že prvá strana hrala príliš tvrdo. Keď sa hrali spomínané derby, už som býval v Štiavničke a po súboji v Podhradí som sa vracal na bicykli domov.
Musel som v Štiavničke prejsť popri futbalovom ihrisku a keď ma zbadal jeden nemenovaný chlapík, tak na mňa zakričal, či nás pred zápasom nakŕmili surovým mäsom. Len som si pomyslel, že surové mäso jedli skôr futbalisti súpera. Na druhý deň však už emócie vyprchali a všetko bolo v pohode.
VI. LIGA: V Štiavničke zvažovali či budú hrať, personálna kríza v Belej, veľké nepríjemnosti vo Vrútkach Čítajte Keď ste prestúpili do Turčianskej Štiavničky museli ste absolvovať nejaký nováčikovský rituál?
Ako som spomínal, dobre sme sa poznali z mládežníckych čias, takže až taký nováčik som nebol. Ako prístupné som priniesol fľašku, nejaká pizza sa objednala. Taká klasika, nič extra.
V drese Turčianskej Štiavničky už pôsobíte štrnásť rokov a dlhodobo patríte medzi opory tímu, o ktoré majú záujem i iné kluby. Koľko tímov vás za ten čas oslovilo?
Keď zostanem u nás v Turci, tak prakticky všetky, ktoré hrali vyššie súťaže, počnúc Fomatom Martin a pokračujúc Žabokrekmi, Diviakmi či Belou.
Čo sa ešte dočítate:
- čo Martin Kostra hovorí na to, že už v tímoch okresnej súťaže dostávajú niektorí hráči za futbal peniaze,
- na ihrisku ktorého súpera sa mu hrá najťažšie,
- ako je možné, že v dnešných časoch hrajú futbalisti Turčianskej Štiavničky stále len za pivo a klobásu.
Všetkým ponukám ste odolali, no nestalo sa aspoň raz, že ste prestup aspoň zvažovali?
Nikdy. Vždy som každému na rovinu povedal, že som v Štiavničke spokojný a neplánujem odísť. Nikdy som nikomu nič nesľúbil a potom nedvíhal telefón a tváril sa, že neexistujem, ako to robia niektorí hráči.
Nelákali vás na peniaze? Takisto dosť zaužívaná prax...
V súvislosti s futbalom som peniaze nikdy neriešil. Nie som typ, ktorý sa pri dohadovaní prestupu ako prvé spýta, koľko mi viete dať. Keď ma niekto oslovil, povedal som jednoznačne, že odísť nechcem a k debate o peniazoch sme sa prakticky ani nedostali.
