MARTIN. Marica Laščeková opustila úspešnú kariéru manažérky, aby sa po narodení štyroch detí vybrala úplne iným smerom. Je zároveň aj autorkou knihy Kto som, ktorá je zábavnou cestou objavovania a rozvoja potenciálu dieťaťa.
Pred piatimi rokmi spolu s ďalšími mamičkami založila v Martine komunitné vzdelávacie centrum OZ Radostný svet. Deti sa v ňom samy rozhodujú, aký predmet sa budú učiť a kedy sa budú učiť.
Nikto ich do ničoho nenúti. Učitelia sú tu sprievodcami. Takýto spôsob učenia sa nazýva sebariadené vzdelávanie. Čoraz viac sa o ňom hovorí ako o trende 21. storočia.
Ako manažérka ste mali rozbehnutú slušnú kariéru. Rozhodli ste sa však venovať deťom a založili ste Radostný svet. Čo bolo hlavným podnetom?
Vnímala som, že by som mojim deťom rada ponúkla taký systém vzdelávania, ktorý im umožní zostať tým, kým sú. A zároveň im umožní rozvíjať svoju osobnosť. Preto sme spolu s ďalšími sympatizantkami sebariadeného vzdelávania založili komunitné vzdelávacie centrum. Chceli sme prísť s iným uhlom pohľadu na vzdelávanie. Sme alternatíva. Sme len jedna z možností, ktorú si môžu ľudia vybrať, pokiaľ im to vyhovuje.
Kiežby bol celý svet radostný. Prečo ste si vybrali práve tento názov?
Radostný svet nie je len o škole a vzdelávaní, ale aj o prístupe k životu, ktorý má byť v radosti. Každý má právo prežívať v živote šťastie, ktoré máme definované ako súhlasný pocit a absenciu strachu. Našou ideou je prístup k životu zvnútra von.
Druhý aspekt je, že učíme deti, že každý z nás má rovnakú hodnotu. To sa prejavuje aj tak, že deti medzi sebou navzájom neporovnávame. Napríklad im nehovoríme, že sú viac šikovné alebo menej šikovné v matematike či inom predmete. Uvedomujeme si, že ich zručnosti sú iné, ale základná hodnota človeka je rovnaká.
Vnútorný postoj k človeku je rešpektujúci. Mám rovnakú hodnotu ako všetci ostatní. Nie som viac ako ty, nie som menej ako ty. Sme si rovní. Vidíme a chápeme deti aj seba ako jedinečné bytosti, ktoré sa prejavujú rôznorodo.
Deti sa v Radostnom svete neučia bežným spôsobom. Nesedia klasicky v laviciach, školský zvonec u vás nezvoní. Deti sa veľa medzi sebou rozprávajú, veľa sa hrajú.
Celý prístup sebariadeného vzdelávania je založený na dôvere. A dôvere nemôžem nikoho naučiť. Môžem ju jedine dať. Keď človek verí životu a dieťaťu, že je kompetentné, zodpovedné a vie sa rozhodovať, nemá potrebu tlaku na jeho výkon. Všetko, čo dieťa potrebuje vedieť, vedieť aj bude, skôr či neskôr.
Rešpektujeme tempo dieťaťa, jeho osobnosť a jedinečnosť, pretože mu dôverujeme. Vďaka tomuto prístupu vo výchove vieme odsledovať, aké má dary a talenty. Môže ich rozvíjať. Deti do aktivít a učenia nenútime. Ukázalo sa to aj teraz na vianočnom večierku, keď sa deti mohli slobodne rozhodnúť, či budú vystupovať. Každý to robí preto, lebo chce. A každý rok sa nám podarí vyskladať vystúpenie dlhšie viac ako hodinu.
Náš prístup je založený na vnútornej motivácii. Zároveň by sa dieťa malo naučiť chápať dôvody a dôsledky svojho konania.
Celý váš prístup je založený na rešpekte a nenásilí.
Zakomponovali sme veľa prvkov z nenásilnej komunikácie do našich aktivít. Má počiatky v Marshallovi Rosenbergovi. Je to veľmi inšpiratívne čítanie. Ak má dieťa dospieť k zodpovednosti, potrebuje vedieť hlavne nebáť sa rozhodnúť, napríklad čo sa bude učiť a čo nie.
Potrebuje nebáť sa prejaviť také, aké je. A to sa môže jedine vtedy, ak sa cíti bezpečne, keď to, čo robí, mu dáva zmysel.
Mnohí sa v duchu pýtajú, ako sa dieťa uchytí v živote. Ako môže vedieť, čo je pre neho dobré, keď sa rozhoduje samo.
Veríme v to, že dieťa sa vie naozaj rozhodnúť. Vidíme to jednak u nás v rámci školy, už je piaty rok otvorená, jednak aj v partnerských českých školách. Takýto typ škôl sa volá slobodné demokratické školy alebo sebariadené vzdelávanie.
V susedných Čechách je ich viac ako 25. Mnohé z nich sú zaradené aj do systému vzdelávania, zákon to umožňuje. Bohužiaľ, na Slovenskou to tak nie je. Týmto chcem ukázať na to, že sebariadené vzdelávanie má svoju váhu, má svojich priaznivcov a v niektorých krajinách je podporované aj zákonom a systémom.
Je to tak napríklad aj v Anglicku, kde je škola Summerhill. Bola založená v roku 1921. Film s rovnomenným názvom Summerhill je veľmi vypovedajúci.
Zo Summerhillu napriek tomu, že sa vymyká z klasického školského systému, vyšlo mnoho úspešných ľudí.
Chápeme, že pokiaľ človek niečo nepozná, môže sa toho báť. Môže mať obavy, že z takejto školy vyjde človek, ktorý nie je uplatniteľný v živote. Rodičia však môžu dieťaťu dôverovať. Dieťa, ktoré vyjde z takejto školy, nie je nejaký divoch, ktorý nevie, čo so sebou. Práve naopak! Tým, že sa pozná a vie, čo chce, tak si vyberie strednú školu, ktorá ho bude pravdepodobne veľmi baviť.
Máme príklad chlapca z Čiech. Počas deviatich rokov, čo tam chodil do školy, sa učeniu veľmi nevenoval. Potom zistil, že chce ísť za pilota. Chlapec sa začal učiť iba
