MARTIN. Na štart najťažšej motoristickej súťaže sveta Rely Dakar sa tento rok postavila aj štvorica Slovákov. Medzi nimi i Martinčan JAROSLAV MIŠKOLCI, ktorý pretekal za český tím ako navigátor v kategórii kamiónov. S posádkou si vybojovali trináste miesto.
Založila netradičnú školu. Žiaci sa sami rozhodujú, aký predmet a kedy sa budú učiť Čítajte
„Dakar je obrovská vášeň, raz skúsite a neviete s tým prestať. Sadáte do kamióna s tým, že vám ide o život. Všetci musíme podať maximálny výkon. Musíme sa jeden na druhého spoľahnúť a dôverovať si. Vodičovi zverujeme svoje životy,“ hovorí Miškolci, ktorý absolvoval už svoj šiesty Dakar. Tento rok rely hosťovala Saudská Arábia.
Pretekárov tento rok na Dakare čakalo 7900 kilometrov. (zdroj: archív JM)Adrenalín z Martinčana nie a nie opadnúť ani týždeň po pretekoch, keď už piesočné duny nahradila scenéria Slovenska.
„Ešte stále vstávam o 5:30, ako keby som bol na Dakare, ale občas poobede krásne zaspím na gauči v obývačke,“ vraví Miškolci.
Rozprávali sme sa o tom , akú najhoršiu situáciu zažili, v čom môže byť pre posádku prínosné zapadnutie v dunovom poli a následné vyslobodzovanie sa lopatou, čo narúša koncentráciu počas jazdy, ale aj o tom, ako by navigoval vodiča, keby stratil hlas.
Vrátili ste sa z Rely Dakar v Saudskej Arábii. Aké dojmy a zážitky ste si priniesli?
Ak prejdete cieľom Rely Dakar, je to úžasný pocit šťastia a radosti. Zážitkov bolo veľa, ale najviac ma tešilo, že sme ako posádka držali spolu. Jednu noc sme boli nútení prespať v púšti. Počas dňa si jazdu v dunách užívate. No po západe slnka je prejazd nebezpečný.
Tak sme sa rozhodli v dunách prenocovať. Noc v púšti Empty Quarter bola krásna. Hviezdna obloha a dokonalé ticho boli neuveriteľné. Odporúčam.
V čom sa tento ročník líšil od predošlých, na ktorých ste sa zúčastnili?
Bol extrémne náročný. V etapách sa striedali rôzne povrchy. Obrovské kamene v priesmykoch sa striedali so sypkým pieskom, čierne lávové polia s ostrými kameňmi, ktoré sa už tešili urobiť vám defekt.
Obrovské dunové polia s najvyšším stupňom náročnosti, prudké 500-metrové zjazdy z dún. Rýchlostné vložky dlhé priemerne 500 kilometrov. Museli sme kalkulovať s tým, ako prísť pred zotmením do cieľa a koľko nafty budeme potrebovať na celú etapu. Navigácia bola veľmi ťažká.
Prepožičal hlas hovoriacim lavičkám. Právnik z Turca zviditeľňuje významného výtvarníka Čítajte Zažili ste vyslovene nejakú kritickú situáciu?
Asi najhoršia situácia nastala na druhý deň v etape Chrono 48, keď si nášho vodiča kamiónu Michala zobrali do opatery lekári a snažili sa ho stabilizovať, aby mohol pokračovať v etape. Mal horúčku, bol dehydrovaný, cítil sa naozaj zle.
Našťastie, po približne 20 minútach zabrali zázračné gély a iné medikamenty, čo do neho dostali lekári a my sme mohli pokračovať ďalej.
Jednu noc museli stráviť v púšti. (zdroj: archív (JM))Ako hodnotíte váš výkon a umiestnenie?
Keďže išlo o Michalov prvý Dakar, naším jediným cieľom bolo nazbierať čo najviac skúseností a bezpečne dôjsť do cieľa. To, že zapadnete v dunovom poli a že sa vám lopata stane najlepším pomocníkom, je obrovská skúsenosť pre posádku.
Preteká za český tím
Jaroslav Miškolci preteká za Valtr Racing Team. Ide o rodinný amatérsky tím, ktorý vznikol v roku 2019, pozostáva z 12 členov, má kamión IVECO Torpedo – 1050k. Pravidelne sa zúčastňujú pretekov Baja Poland, Baja Aragon, Rallye du Maroc a Dakar Rally.
Po treťom „lopatovaní“ už toho máte naozaj dosť. Musíte veľa piť, zvoliť správnu techniku – lopatujte len na jednom mieste, piesok sa vám pekne sype do tohto miesta, občas si urobte prestávku a za pol hodinky ste z toho možno vonku.
Zo 46 posádok sme sa umiestnili na trinástom mieste. Na Michalov prvý Dakar je to až neuveriteľne skvelý výsledok.
Pretekáte na pozícii co-pilota/navigátora v kategórii kamiónov. Čo je vašou úlohou?
Môj učiteľ navigovania Josef Kalina, dakarská legenda, ma naučil, že ak niekedy vyhráme nejaké preteky, tak budú oslavovať len vodiča, ak prehráme, tak je za to zodpovedný navigátor.
Z večerného brífingu sa dozviem opis trate a čas štartu z bivaku. Ráno tesne pred štartom rýchlostnej skúšky nám do GPS navigácie nahrajú roadbook-trasu. Za päť minút si stihnem pozrieť len prvých desať kilometrov a počet prejazdných bodov, tzv. waypointov, ktorými musíme prejsť a ich penalizácie pre prípad, že by sme ich nezobrali.
To, kedy a kam odbočiť, ktorým azimutom ísť, sa dozviem z roadbooku, „šípkového“ itineráru, kde musím poznať 185 dohovorených značiek a symbolov, tvar križovatky, miesto odbočenia, vzdialenosť, význam doplňujúcich info. Potom pred danou križovatkou hlásim vodičovi, čo bude, napríklad o 300 metrov ostrá pravá za horizontom.
To, či v danej križovatke, rázcestí, pri studni a podobne bude nejaký waypoint, vidím v navigácii a musím si pamätať, aký má aký polomer zviditeľnenia. Pípnutie navigácie znamená, že sme daným prejazdným bodom prešli a máme ho.
Zamrznuté prírodné plochy korčuliarov lákajú. O ich stave napovie veľa aj zvuk Čítajte V čom pre vás úloha navigátora predstavuje výzvu? Ako sa pred pretekmi zoznamujete s trasou, ktorou pôjdete?
Výzvou je nezablúdiť a vyzbierať všetky prejazdné body. Ak ste dobre zohratí a máte s posádkou už niečo odjazdené, tak ste schopný si vodiča zrýchľovať alebo spomaľovať podľa potreby, čo je takmer ako keby ste vy sami riadili váš kamión, to je zaujímavý pocit.
Organizátor po zverejnení trasy si vyhradzuje právo, aby sme tri mesiace po zverejnení nemohli danú krajinu navštíviť. Takže len na večernom brífingu sa dozvieme niečo bližšie, prípadne, ak by trasa šla podobným smerom ako v predchádzajúcich ročníkoch, vieme si vybaviť, aké to bolo vtedy a pripraviť sa na to.
Máte na starosti navigovanie. Predstavujem si, ako laik, že v takých drsných podmienkach, v rýchlosti, hluku, to je náročné. Darí sa vám všetko s posádkou odkomunikovať?
Dorozumievame sa pomocou intercomu, počujeme sa dokonale a v prípade, že by sme potrebovali pomoc od organizátora, máme v kabíne namontované satelitné zariadenie, ktoré v prípade prevrátenia vozidla vyšle núdzový signál do centrály. Keď by sme sa im neozvali, tak k nám okamžite pošlú najbližší vrtuľník s lekárskou pomocou.
Pokiaľ by sme sami niečo opravovali a chceli by sme dať vedieť nášmu tímu, že sme v poriadku, tak môžeme použiť záložný satelitný telefón a podať tímu info o našom stave. Žiaľ, náš tím nám nemôže pomôcť, ak by sme potrebovali napr. nejaký náhradný diel, pomôcť nám môžu len naši konkurenti alebo môžeme využiť vlastné diely, čo si vezieme. Iná pomoc nie je dovolená.
Preteky sú známe aj solidaritou medzi tímami a jazdcami, keď treba, vedia si pomôcť. Nastala aj tento rok situácia, keď ste niekomu podali pomocnú ruku, alebo ju niekto podal vám?
V etape Chrono48 sme pomáhali niekoľkým posádkam, vyťahovali sme ich z dún, podarovali sme 20 litrov nafty, poskytli naše lano. Pre nás úplne normálna vec. Je to skvelý pocit, keď na druhý deň za vami prídu a poďakujú sa. Škoda, že nám nik nepomohol pri našich zapadnutiach.
Tretí protest v Martine: Dav volal po odstúpení Šimkovičovej a Fica Čítajte Čo vás láka na Dakar Rally? Keď ste šli prvý raz, ale aj teraz, po rokoch?
Mal som šťastie byť na mojom prvom Dakar Rally v roku 2010 s LOPRAIS Tatra teamom, ako navigátor Aleša Lopraisa. Bol to pre mňa veľmi krátky Dakar, vypadli sme z 2.miesta v druhej etape v jednej „krásnej“ rýchlej zákrute a poškodili našu Tatru tak, že sme museli odstúpiť. Byť súčasťou tímu, ktorého členom bol 6-násob-ný víťaz Dakaru Karel Loprais, bol môj splnený detský sen. Karlovými radami sa riadim dodnes.
Dakar Rally je najťažšia vytrvalostná/maratónska rely na svete po všetkých stránkach. Ten, kto sa dokáže postaviť na štart, musel pre to urobiť veľmi veľa, a ten, čo prešiel cieľom, vie, aké to bolo pre neho ťažké. Ten, čo mal šťastie a dostal sa na „bedňu“ a získal beduína, tak to je tá najväčšia odmena.
Tento Dakar som si naozaj užíval, učil som sa navigovať pomocou už spomínaného tabletu. Naposledy som navigoval na Dakare 2016 ešte z papierového roadbooku. Môj navigátorský žiak Jaroslav Valtr ml., navigátor Aleša Lopraisa (skončili 2. na Dakare 2024), ma zasväcoval do obsluhy, čo bolo zábavné, nemám moc rád tieto nové elektronické zariadenia, som zo starej školy.
Žiaľ, papier, pero, fixy a vlastnoručne vymaľovaný roadbook sú už minulosťou
V jednom rozhovore ste uviedli, že takmer 14 dní idete stále na hrane. Máte počas jazdy čas myslieť na to, že sa môže niečo stať? V akom „režime“ vtedy funguje hlava? Dokážete ju mať úplne čistú a iba sa sústrediť?
Dakar je obrovská vášeň. Raz to skúsite a neviete s tým prestať. Sadáte do kamióna s tým, že vám ide o život. Všetci musíme podať maximálny výkon. Musíme sa jeden na druhého spoľahnúť a dôverovať si, nevynímajúc našich mechanikov, čo nám pripravujú každý večer náš kamión, oni musia skontrolovať takmer každú skrutku a súčiastku na aute a včas vymeniť poškodený diel.
Vedieť sa koncentrovať len na navigovanie je takmer nemožné, ale snažím sa o to, ako len viem. Myseľ občas zabehne domov, ale nesmie to byť na dlho.
Počas jazdy je veľa faktorov, ktoré koncentráciu narúšajú. Keď niekoho napríklad dobiehate a chcete ho predbehnúť, tak vozidlo pred vami vám neustále práši a vy nevidíte na cestu, nesmiete vybočiť, lebo tam môže byť prekážka, skala, strom, jama a podobne, tak na okamih sa chcete aj vy na predbiehaní zúčastniť tým, že dávate pozor práve na možné prekážky. No ale vy musíte navigovať, sledovať kurz, prejdené metre, aby ste včas ohlásili, čo bude nasledovať v roadbooku v tablete.
Vodičovi zverujeme naše životy. Michal je mladý a nadaný, taký profesorský typ jazdca. Verím, že raz Dakar vyhrá. Veď si len predstavte, že počas celej rely sme nemali ani jeden defekt a ani jedinú krízovú situáciu ohrozujúcu naše životy. Michal, veľká vďaka.
Niektorí pretekári nastupovali na Dakar po chorobe, v akom stave a rozpoložení ste šli vy?
V lietadle som chytil niečo na hlasivky, ale po pár pastilkách som bol fit a mohol som už rozprávať. Mal som záložný plán, že keby som stratil hlas úplne, budem navigovať pomocou rúk, už som to vyskúšal na Baja Aragon 2022, keď sa nám pokazil intercom. Aj takto sme dokázali vyhrať.
