Bol na skúške v Anglicku, dnes Jakub Malko zachraňuje zamrznutých turistov

Jakub Malko (8 fotografií)

MARTIN. Prvé futbalové kroky robil Jakub Malko (27) doma v Sučanoch. Potom sa cez martinský Fomat posunul do Žiliny, kde sa rýchlo etabloval. Hrával v jednom tíme so Škriniarom a Vavrom a svojimi výkonmi a poctivým prístupom si vyslúžil pozvánku do mládežníckej reprezentácie.

Bol na skúške v anglickom klube Derby County, neskôr dostal ponuku z najvyššej škótskej súťaže. Sľubne rozbehnutú kariéru mu pribrzdil trest od žilinského klubu, ale predovšetkým operácie kolien. Futbal chvíľu nehral, ale predsa ho prehovorili, aby sa k nemu vrátil a dnes oblieka dres Bystričky, ktorá pôsobí v šiestej lige.

Jeho ďalšou veľkou vášňou sú hory, je juniorským majstrom Slovenska v skialpinizme. Ako horský záchranár už pomohol mnohým ľuďom, ktorí sa na hrebeni Malej Fatry ocitli v situáciách, v ktorých im bez preháňania išlo o život.

Ako ste sa dostali k futbalu?

Začal som doma v Sučanoch, približne ako jedenásťročný, čo je pomerne neskoro. Náš telocvikár ma raz zobral na medziškolský futbalový turnaj do Martina. Celkom sa mi tam darilo, oslovil ma Peťo Kučera, jeden z trénerov Fomatu, a ako piatak som prestúpil do športovej triedy na Základnej škole Hurbanova, a zároveň sa stal hráčom Fomatu. Bolo to pekné obdobie, tréneri ako Majo Šupej či Paťo Karasy nás futbalovo, ale tiež osobnostne posunuli dopredu.

Dá sa povedať, že ak v Martine nejaký mladý hráč vyčnieva, všimne si ho Žilina a po skončení základnej školy odíde do prvoligového klubu. Vy ste si tým tiež prešli, aká to bola skúsenosť?

Žilina nás v tom čase dosť výrazne porážala. Treba povedať, že nielen nás, bola skrátka najlepšia na Slovensku. Každý by si tam rád zahral a ani ja som nebol výnimkou. Spravil som prijímačky na športovú školu do Žiliny a dohodol sa s klubom. Všetko vyzeralo fajn, ale potom sa začali diať veci.

Prezradíte aké?

Jeden z mojich posledných zápasov v drese Fomatu sme hrali proti Rimavskej Sobote. Bol na ňom i chlapík z Anglicka, ktorý mal za ženu Slovenku a hľadal u nás mladých hráčov, ktorí by mali potenciál presadiť sa na Britských ostrovoch. Prišiel sa pozrieť na jedného hráča súpera, no zaujal ho aj môj výkon. Ani som o tom nevedel, len mi tuším na druhý deň povedal tréner, že sa v Rimavskej motali nejakí skauti a všimli si ma.

Následne ma kontaktovali s tým, či si ma ešte môžu prísť pozrieť, že so mnou natočia propagačné video, dajú tam veci zo zápasov, tréningov a následne ho posunú do klubov. Video natočili a dohodli sme sa na určitej forme spolupráce. Už vtedy však vraveli, že problémom môže byť Žilina, kde neradi vidia, že sa okolo ich mladých hráčov niekto točí.

V lete som dostal ešte ponuku od renomovanej agentúry Stars and Friends (zastupujú napríklad Škriniara, Škrteľa, Ďuricu či Kucku). Už som sa ale sľúbil Angličanom a nechcel som ich ťahať za nos. V prvom rade ma ale bavilo hrať futbal a veci okolo šestnásťročný chalan zas až tak detailne nerieši.

Čo bolo za tým, že ste v jednej chvíli mali prakticky tri ponuky?

Na to je ťažké odpovedať. Futbal ma fakt bavil, bol som preň ochotný urobiť čokoľvek a chcel sa neustále zlepšovať. Vstával som ráno o pol piatej, išiel u nás v Sučanoch trénovať na staré ihrisko, potom do školy, kde sme mali v rámci vyučovania hodinu a pol športovej prípravy, poobede tréning a podvečer, keď som sa vrátil domov, chodieval som ešte behať alebo cvičiť. Takto vyzeral môj pondelok, pričom v ďalších dňoch, samozrejme, ak sa nehral zápas, to bolo podobné.

Dnes viem, že to bola pre telo poriadna nálož a už by som sa choval trošku inak. Niekedy som sa doslova štvornožky doplazil do postele, no bavilo ma to, šport bol pre mňa aj istým únikom z reality a predovšetkým som na sebe cítil progres. Tiež som pozeral po zápasoch videá, robil si poznámky. Analyzoval som, kde mi nevyšla prihrávka, čo mám zlepšiť, či robím správne nábehy.

Ako s odstupom času hodnotíte rozhodnutie futbalovo napredovať v Žiline?

V tom čase to bola na Slovensku pre začínajúceho futbalistu jedna z TOP adries. Prežil som tam skvelé obdobie, veľa sa naučil a po futbalovej stránke sa výrazne posunul. Opäť som si dával tréningy navyše, behal o desiatej večer po Strážove sedem – osem kilometrov, skrátka, robil som všetko pre to, aby ma ako šestnásťročného posunuli do tímu U17, ktorý bol neskutočne našlapaný.

Podarilo sa, dokonca som sa prebojoval do základu a zahral s Milanom Škriniarom, Denisom Vavrom, Lukášom Čmelíkom či Miroslavom Káčerom. Bývali sme spolu na internáte a popri futbale si užili množstvo zábavy.

Kto bol v tíme najväčší zabávač?

Určite Denis Vavro. Tomu sa ústa nezastavil celý čas a ako robí na ihrisku všetko naplno, rovnako išiel bomby aj pri zábave. Takého pohoďáka len tak nestretnete. Pre jeho uši sme ho prezývali Shrek (smiech), dúfam, že sa nenahnevá, že to takto vyťahujem. Miňo Škriniar nás vždy strihal, keď bolo treba, keby nehral futbal, možno by sa aj tým uživil (smiech).

Inak ale bol už vtedy najzodpovednejší z nás, dokázal druhých skrotiť, keď zábava prerástla určitú mieru. Len mu nikdy neodpustím, koľko sladkostí mi zjedol (smiech).

Bola splneným snom nominácia do reprezentačnej šestnástky?

Jasné. Mal som v Žiline šťastie i na trénerov, Vladimír Labant i Ivan Šimček, nás viedli správnym smerom a majú veľkú zásluhu na tom, že viacerí z nás sa dostali do výberu SR 16. Dostali sme pozvánku na zraz, počas ktorého sme nastúpili v Taliansku na dva súboje proti domácej reprezentácii. Zahral som si v základe, napríklad po boku Lukáša Haraslína.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Futbalová legenda z Turca peniaze nikdy neriešila Čítajte 

Ešte si pamätám, že počas prvého duelu neskutočne pršalo, ale aj tak to bol pre mňa veľký zážitok, pretože proti nám nastúpili hráči, ktorí patrili vo svojej vekovej kategórii medzi najlepších v Európe a možno i na svete. Pozíciu som si posilňoval tiež v Žiline, kde ma brali na ročné hosťovanie, ale už po pol roku ma chceli na trvalý prestup, čo bola, paradoxne, komplikácia.

Prečo komplikácia?

Už sa totiž reálne javila možnosť ísť na skúšku do Anglicka. Načasovanie bolo totálne nešťastné. Veľmi som chcel podpísať zmluvu so Žilinu, ale takisto ma lákala možnosť skúsiť Anglicko. V Žiline však bola taká prax, že ak ste boli ich hráčom a nevyhovovalo im to, pre nejaké skúšky nemali veľké pochopenie.

Mal som šestnásť, už ma zobrali aj na tréning žilinského áčka, jediné, čo som chcel, bolo hrať futbal, udržať sa v reprezentácii a napredovať. Všetko vychádzalo, plnil som si detské sny, ale zrazu som musel riešiť zmluvy.

Ako ste sa nakoniec rozhodli?

V Žiline som sa spýtal, či s podpisom zmluvy nemôžu chvíľu počkať, že ešte niečo mám. Angličania mi vybavili skúšku v Derby County a narýchlo som na ňu odcestoval.

Rozmeňte na drobné, čo znamená ísť na futbalovú skúšku do Anglicka?

Keď som tam dorazil, dali dokopy všetkých domácich i zahraničných chalanov, ktorých si pozvali, vytvorili dve jedenástky a tie hrali proti sebe. Dodnes neviem prečo, no úplne som sa uvoľnil, hral bez tlaku, zápas mi neskutočne vyšiel a parádne som si ho užil. Hráčov, ktorí sa im nepozdávali, poslali preč. Mne sa podarilo zostať, ubytovali ma v rodine, ktorá sa o mňa starala, a ako šestnásťročného ma nechali trénovať s ich devätnástkou, nech ukážem, či to ustojím.

Derby County v tom čase pendlovalo medzi Premier League a Championship a aj v devätnástke mali neskutočných futbalistov. V ich akadémii to fungovalo tak, že vo štvrtok chodili hráči od rána do večera do školy a zvyšné dni trénovali. Išiel som s tímom aj na duel do Sunderlandu, pričom tamojšia akadémia bola ako z iného futbalového sveta, nič krajšie a lepšie som nevidel. Prvá skúška trvala niečo vyše týždňa, potom som sa vrátil do Žiliny a niekoľko ďalších týždňov čakal.

Prišli z Britských ostrovov pozitívne správy?

Pozvali ma aj na skúšku číslo dva. Tá trvala približne týždeň a jej súčasťou bol opäť súboj proti Sunderlandu, tentoraz doma. Dovtedy som si myslel, že mám dobrú kondíciu, no v tomto zápase som mal v 75. minúte dosť. Tep asi tristo, kŕče úplne všade, no stále sa muselo jazdiť.

Tempo bolo fakt brutálne, také niečo som dovtedy nezažil. Potom už prišlo definitívne rozhodnutie. Predstavitelia anglického klubu mi povedali, že som ich príjemne prekvapil, že pôvodne ani nehľadali záložníka, no natoľko som ich oslovil, že ma pozvali i na druhú skúšku. Vyhodnotili to tak, že s jedným anglickým hráčom sme boli na rovnakej úrovni, no ten bol pre nich ekonomicky výhodnejší, keďže bol domáci a nebolo mu treba platiť servis, ako letenky, ubytovanie a podobne.

Boli ste po tomto verdikte sklamaný?

Ani nie, napísali mi fantastické odporúčanie, ktoré mi mohlo otvoriť dvere inde. Navyše som si dokázal, že viem byť konkurencieschopný v Anglicku, čo by som predtým nepovedal. V hlave som mal jedine to, že idem na sebe makať ďalej.

Čo zmluva so Žilinou, bola ešte stále vo vašich plánoch?

Po návrate z druhej skúšky opäť za mnou Žilinčania prišli a už sa dalo z ich správanie vytušiť, že ak ju nepodpíšem, môže to znamenať môj koniec v klube. Nevedel som, čo mám robiť, aj som si vtedy často poplakal. V Žiline bolo super, no chcel som vyskúšať aj zahraničie.

Z jednej strany do mňa hučali Žilinčania, z druhej skauti z Anglicka. Tí hovorili to, druhí zas iné. Angličania ma nakoniec presvedčili, že mám ešte vydržať, že určite pre mňa niečo nájdu. Tak som Žilinčanom povedal, že by som chcel zostať len na hosťovaní a zmluvu sme nepodpísali.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Sedel na lavičke s Jurkemikom, no neodmietol ani ponuku z okresu Čítajte 

Akú to malo dohru?

Asi po týždni prišiel za mnou na tréning sedemnástky riaditeľ akadémie, stiahol ma z ihriska, oznámil mi, že končím, mám si do večera zbaliť všetky svoje veci a odísť aj z internátu. Úplne najhoršie na tom bolo, že som vtedy dostal pozvánku do reprezentácie, ale Žilinčania povedali, že mám klubový trest a nemôžem byť nominovaný.

Ako „bonus“ pridali to, že ma síce vyhodili, no keďže som bol u nich na hosťovaní do konca sezóny, nedovolili mi hrať ani za Martin, takže pol roka som zostal bez ostrého zápasu. Stačilo nepodpísať jeden papier a absolútne ma odpísali.

Ako ste sa rozlúčili so spoluhráčmi?

Ešte som mohol s mužstvom a realizačným tímom absolvovať večeru, na ktorej som sa s chalanmi rozlúčil. Nikdy nezabudnem čo spravil Milan Škriniar, keď sa počas večere zdvihol a nahlas sa spýtal, či treba pre nejakú blbú zmluvu robiť takéto veci. Samozrejme mu odpovedali, že to nemá riešiť, ale už vtedy ukázal, že bude správny líder a má skvelý charakter. Asi ani netušil, ako mi v tej ťažkej chvíli pomohol. Vždy mu za to budem veľmi vďačný.

Čo bolo ďalej?

Vo Fomate som aspoň trénoval, v zime odohral všetky prípravné stretnutia a brali ma i na tréningy áčka. Dobré bolo, že Angličania mali pravdu a prišla ponuka zo škótskej ligy. Žiadna skúška, ale rovno mládežnícka zmluva. Už som začal veriť, že sa zas všetko v dobré obracia, no pár týždňov pred odchodom sme hrali prípravný zápas a pri protipohybe mi ruplo v kolene.

Najskôr sa zdalo, že zranenie nebude až také vážne a trošku sme posunuli odchod do Škótska. Po návrate do tréningu mi však už pri rozcvičke v kolene zase ruplo. Diagnóza znela pretrhnutý krížny väz, poškodený meniskus a rekonvalescencia približne deväť mesiacov. Nevzdal som to a aspoň posilňoval partie, ktoré som mohol. Asi tri mesiace po operácii som už ľahko trénoval na ihrisku a po pol roku zarezával prakticky naplno.

Na rehabilitácie som chodieval zo Sučian do Martina behom. Keď to sestričky zistili, len sa chytali za hlavu. Všetci okolo mi hovorili, aby som pribrzdil, ale bol som mladý, plný energie a nedal si povedať. Nevážil som si svoje telo a na deň presne po deviatich mesiacoch od prvej operácie mi na tréningu ruplo v druhom kolene. Na jeden šup som si odpálil meniskus aj krížny väz.

Keďže mi operovali pravé koleno, podvedome som viac zaťažoval ľavú nohu a koleno na nej nevydržalo. Skúsil som sa ešte raz vrátiť, ale zas sa všetko opakovalo a nasledovali ďalšie dve operácie. Keď som sa zobudil po štvrtej operácii, definitívne mi došlo, že profesionálnym futbalistom sa nestanem a rozreval som sa. Našťastie, popri futbale som robil aj skialp, v tomto športe som bol juniorským majstrom Slovenska, takže rýchlo som sa z toho oklepal.

Tiež ma bavili ultra behy, no bolo mi takisto jasné, že kolenám musím dať čas, aby sa dali dokopy. Urobil som si elektrotechniku, našiel si zamestnanie v tomto odbore. Plynulo som od futbalu prešiel k horám, kde som stretol i skvelú babu, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou a dnes už spolu máme trojročného syna. Prioritou je už teraz rodina, jej zdravie a pohoda. Bol som na Mont Blancu, ešte mám v pláne nejaké kopce, rád by som sa pozrel do Himalájí. Teším sa z toho, čo bolo a je a ešte viac sa teším na to, čo ma ešte čaká.

Od futbalu ste si síce dali chvíľu pokoj, ale nakoniec ste sa k nemu vrátili a aktuálne obliekate dres Bystričky v šiestej lige. Kto vás na to nahovoril?

Jedným z mojich snov bolo postaviť si vlastný dom a v 21 rokoch som sa do toho pustil. Keďže peňazí nebolo nazvyš a niečo som sa naučil, keď som pomáhal na stavbách otcovi a kamarátovi, drvivú väčšinu prác na stavbe domu som urobil sám. Roboty bolo dosť, a tak sa mi na futbal podarilo celkom úspešné zabudnúť.

Jedného dňa, tuším som vtedy akurát liezol po rebríku na strechu, mi zavolal súčasný tréner Bystričky Alann Lukášik a začal ma prehovárať. Bolo to ako keď závislému zavolá jeho díler (smiech). Nejaký čas som odolával, no keď sa už zhon okolo domu upokojil, tak som prikývol.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Bývalý hokejový brankár už patrí medzi hviezdy série Spartan race Čítajte 

Operované kolená držia, nebojíte sa, že s nimi opäť budete mať problémy?

Rozum hovorí, že by možno bolo lepšie nepokúšať osud, no na Bystričke je skvelá partia a cítim sa tam veľmi dobre. Pretože nehráme za peniaze, ktoré na tejto úrovni väčšinou všetko pokazia, človek si futbal užíva a má z neho radosť. Takisto tréner Alann Lukášik i vedenie klubu odvádzajú skvelú robotu. Keďže nemôžem práve pre problémy s kolenami až tak často trénovať, nedávno som im už aj odovzdal veci. Nahádzali mi ich však späť do kufra môjho auta, takže definitívny koniec futbalovej kariéry sa asi ešte odkladá (smiech).

Ste tiež dobrovoľným členom horskej služby. K tomu ste sa ako dostali?

Ako som spomínal k horám som mal vždy veľmi blízko. Starý otec bol v horskej službe, otec i strýko sú v horskej službe, takže v osemnástich som si urobil potrebné kurzy, školenia, skrátka splnil všetko, čo bolo treba a stal sa zazmluvneným dobrovoľným členom horskej služby.

Čo znamená byť zazmluvneným dobrovoľným členom horskej služby?

Horská služba Malá Fatra má sídlo vo Vrátnej a tam chodíme do služby. Za rok každému z dobrovoľníkov vyjdú po tri zimné a tri letné víkendové služby. Jedna trvá od soboty rána do nedele večer a keď treba, operatívne sa zapájame do pátracích akcií po turistoch.

Už viem, že keď mi otec zavolá po ôsmej večer, tak sa niečo deje, pretože za normálnych okolnosti, v túto hodinu už netelefonuje. U neho doma v Sučanoch máme pripravené všetky potrebné veci od služobného auta cez skúter až po lekárničku a dlahy. Pátračky zväčša robíme v zime. Najmä Česi vedia vymyslieť „krásne“ veci, niekedy vyrazíme o deviatej večer a domov sa vrátime o šiestej ráno.

Koľko už máte za sebou pátračiek a vyberte nejakú, ktorá by sa dala označiť ako najťažšia?

Spočítané to nemám, ale bolo toho už veľmi veľa. Ak mám vybrať najťažšiu, tak tú spred siedmich rokov, ktorá bola nakoniec vyhodnotená ako najťažšia záchranná akcia horskej služby v danom roku. Vtedy mi asi o deviatej večer zavolali, že na hrebeni Malej Fatry niekde v okolí Malého Kriváňa sa stratili tri ženy. Podmienky hore na hrebeni boli absolútne katastrofálne, vietor 130 km/h a hmla, v ktorej nebolo vidieť na dva kroky. Navyše snežilo tak, že v tom silnom vetre sa vločky premenili na ihličky, takže sa vôbec nedalo pozrieť na jednu stranu a keď ste si nasadili okuliare, hneď zamrzli.

Najskôr sme nevedeli trafiť na Kriváň, napriek tomu, že som tam bol už asi miliónkrát. Keď sme konečne vyšli hore, pre silný vietor sa nedalo poriadne stáť na nohách. Boli sme traja záchranári, pričom po hodine hľadania v týchto podmienkach sme boli poriadne premrznutí a už sa na to vykašľal aj náš lavínový pes, ktorý nešiel s nami po hrebeni, ale zišiel na záveternú stranu. Prechádzali sme priestor, kde sa mali stratené ženy podľa GPS súradníc nachádzať, kričali sme, vrieskali a stále nič.

Nakoniec nás jedna zo žien započula a zasvietila čelovkou nad hlavou. Keď sme ich zbadali, zdalo sa, že máme vyhraté, ale najväčšia sranda nás ešte len čakala. Boli to tri ženy okolo päťdesiatky, hladné, premrznuté, už nevládli poriadne chodiť. Bolo jasné, že sa treba čo najrýchlejšie dostať z hrebeňa, no cesta, ktorá trvá pár minút, sa pretiahla na hodinu. Keď sme už konečne dorazili na Malý Kriváň a chceli zísť z najhoršieho vetra, zrazu počujeme „halooooo, pomoooc.“ Len som si pomyslel, to nemôže byť pravda. Kto tu v takom počasí ešte môže byť?

Bola to halucinácia alebo ďalší stratení turisti?

Žiaľ, turisti. Štyria alebo piati zablúdení Česi, už presne neviem, koľko ich bolo. Rozhodli sa, že v žľabe, kde sa často spúšťajú lavíny, prečkajú noc. Boli slabo oblečení, už sa na nich robili cencúle, tak do dvoch hodín by bolo po nich. Našťastie, išli k nám hore ďalší dvaja naši chalani, tí im pomohli. Potom sme sa museli dostať do chaty, ktorá je pod Kriváňom na úrovni lesa, čo je ešte slušná štreka.

Držal som okolo pliec dve baby, stále sme sa prepadávali, padali zo mňa a dodnes neviem, ako som v takých podmienkach našiel cestu na chatu. V hustej hmle som sa riadil len inštinktom, že by som presne vedel, kde idem, to sa nedalo povedať. Celé to trvalo vyše štyroch hodín a dalo nám to poriadne zabrať. Prsty mi v chate rozmŕzali pol hodinu a moja čiapka bola taká namrznutá, že vážila asi desať kilov.

Baby boli tiež totálne vyšťavené. Jedna z nich si chcela dať oriešky, no tak sa jej triasla ruka, že z celého sáčka, z ktorého ich sypala, jej na dlani zostal jediný oriešok. Ani tie ženy, ani Česi by s najväčšou pravdepodobnosťou noc vonku neprežili. Bol to fajn pocit vedieť, že sme im pomohli, ale potom prišiel návrat do každodennej reality. Domov som prišiel okolo štvrtej ráno a o šiestej som už naklusal do roboty.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Medailista z Petrohradu: S Čechmi sa už neporovnávajme, utekajú nám aj Maďari a Poliaci Čítajte 

Stalo sa vám niekedy, že pátračka nedopadla dobre a hľadaného ste nenašli?

Minulý rok v marci bolo k tomu blízko. Na hrebeni vyčíňal orkán, vyhlásené boli asi všetky možné výstrahy, no ani to našich susedov spoza rieky Moravy nezvykne odradiť. Hore sa vydali traja, našťastie sa s nimi podarilo skontaktovať, kolegovia ich našli a dopravili do bezpečia. Zrazu do vysielačky prišlo hlásenie, že hore sú ďalší traja a jednu babu z hrebeňa sfúklo.

Traja sme sa ju vybrali hľadať. Vietor mal občas také poryvy, že ste dostali takú ranu, ako keby sa niekto rozbehol z piatich metrov a z celej sily do vás vrazil. Viditeľnosť zlá, dať si dole rukavice a pozerať GPS bola nadľudská úloha. Raz sme nevedomky zbehli z hrebeňa do západného žľabu Kriváňa, kde často padajú laviny. Nakoniec sme nejako sme dorazili na miesto, kde by stratená baba mala byť.

Nedarilo sa nám ju však nájsť, žiadne stopy, všetko vyfúkané. Všade dokola zrázy, bolo si treba dávať poriadny pozor, aby človek niekde nezhučal. Asi po polhodine bolo jasné, že to smrdí poriadnym prúserom a už aj my budeme mať problém dostať sa späť. Vtedy veliteľ zásahu usúdil, že sa musíme otočiť, pretože ak to nespravíme, z jednej mŕtvej budú štyria.

Ako prebiehala cesta späť?

Dochádzali nám sily, pre hmlu sme presne nevedeli, kde sa nachádzame, na brutálnom vetre sme boli už viac ako jeden a pol hodiny. Začal som rozmýšľať nad tým, že už asi nikdy neuvidím svojho syna ani manželku. Už som nebol v pozícii toho, ktorý ide zachraňovať, ale už to preklopilo do fázy, že ide o holý život mne a kolegom.

Našťastie, potom akoby zázrakom na chvíľu rozfúklo hmlu a kamarát zbadal smerovník, okolo ktorého sme sa v hmle motali dlhé minúty. Zorientovali sme sa a totálne vysilení sa nejako dopratali do chaty pod Kriváňom. Potom mi začalo dochádzať, že sme tam tú babu nechali. Našťastie, z centrály nám dali vedieť, že sa dostala dole z hrebeňa a žije.

Napriek tomu som mal totálne nervy, keď som sa vyzliekal, hádzal som všetky veci o zem. Boli tam aj Česi z prvej skupiny, ktorú sme boli hľadať. Sedeli ako piatačikovia v riaditeľni, kolená pri sebe, hlavy dole. V chate bolo absolútne ticho, nikto nič nehovoril. Jeden chalan, ktorý bol s nami na hrebeni, sa nadýchol a do toho ticha hlesol. „Chcel by som vedieť, ktorého k....a toto mohlo napadnúť.“ To slovo na k povedal tak od srdca, že to ani neznelo ako nadávka, ale absolútne to vystihlo situáciu.

Ako odôvodňovali spomínaní českí turisti to, že sa v takom extrémnom počasí vybrali na hrebeň?

Boli vraj dohodnutí, a keď už precestovali stovky kilometrov, tak na túru nastúpili. Zachráneným nemôžeme nadávať a ani im nenadávame, no občas by si zaslúžili prehnúť cez koleno.

Ako hlboko si turista siahne do peňaženky, keď mu musia prísť do hôr pomôcť záchranári?

Ťažko presne povedať. Záleží na tom, koľko ľudí zasahuje, aká bola použitá technika, ako dlho trvala akcia. Človeku po zásahu príde faktúra, ak bol poistený, pošle ju do poisťovne a tá ju preplatí, ak nie, musí ju uhradiť zo svojho.

V tejto súvislosti si spomínam na akciu, počas ktorej sme boli na kopci po skupinu turistov. Keď sme zišli dolu, všetci sa nejako čudne tvárili. Spýtali sme sa ich, čo sa deje a oni odpovedali, že hore zostalo ešte jedno dievča. Rozhodla sa tam zostať preto, lebo nemala poistku a nechcela za zásah platiť.