TURANY. Emil Parizek sa vydal po stopách pradedka a našiel v zahraničí svojho bratranca Pabla, potomka prisťahovalcov. A to aj vďaka zaprášenému kufru.
„Môj otec stále spomínal, že máme nejakú rodinu v Argentíne. Keď umrela starká, našiel som na povale zaprášený kožený kufor. Boli v ňom staré čiernobiele fotografie, zachovaný lodný lístok z Prahy do Argentíny, rôzne dokumenty, bankové výpisy, doklady," začína hovoriť o svojom argentínskom dobrodružstve Emil Parizek z Turian.
V starom kufri našiel aj preukaz z roku 1939 na Emilio Parizek a list z Argentíny.
„Bola na ňom aj spiatočná adresa. Tak som na ňu napísal list. A môj bratranec Pablo mi odpísal,“ pokračuje. Jeho bratranec Pablo Parizek z Buenos Aires ho potom začal hľadať cez slovenskú ambasádu v Argentíne. Je to už 25 rokov dozadu.
Traja bratia
Celý príbeh dvoch bratrancov spoza opačných brehov Atlantiku, spoza dvoch storočí, sa začal písať ešte za 1. Československej republiky. Vtedy odišli dvaja bratia Jozef a Ján Parizekovci za robotou a lepším životom do Argentíny.
Zobrali so sebou aj svoje milé, ktoré si v novej krajine vzali za manželky a založili si s nimi rodiny. Po piatich rokoch prišiel za nimi aj tretí brat Emil. Život v Južnej Amerike sa mu však nepozdával a v 28 rokoch sa vrátil domov. Ostatní dvaja bratia ostali žiť v novej vlasti.
Oni a ich potomkovia ešte nejaký čas udržiavali písomné kontakty s pôvodnou slovenskou rodinou. V priebehu rokov, ako nastala prirodzená výmena generácií, sa však postupne vytrácali. Až kým Emil Parizek nenašiel spomínaný list.
Nedá dopustiť na slovenské pochúťky
Spočiatku si obidvaja bratranci písali listy. Neskôr, ako išiel vývoj počítačov dopredu, prešli na maily, neskôr si začali telefonovať cez internet. A jedného dňa, práve túto zimu to bude jedenásť rokov, Pablo zavítal po prvýkrát k svojim príbuzným na Slovensko.
„Pablo je otcov bratranec. Teraz mal 51 rokov. On je už tretia generácia Parizekovcov žijúca v Argentíne. Vie krásne po slovensky, len musím na neho hovoriť pomaly,“ rozpráva Emil.
„Bol som vtedy vo Viedni po neho na letisku. Veľmi sa mu u nás páčilo. Povodili sme ho, kde sme len mohli," vraví Turian, ktorý príbuzného zobral na Lomnický štít, do Rajeckých Teplíc aj na kúpalisko do Turčianskych Teplíc.
„Korčuľoval sa na Turianke, ktorá bola vtedy zamrznutá. Snažil sa lyžovať, zobral som ho na hokej. Aj v martinskom skanzene sme boli, na folklóre, na fašiangoch. Prešli sme za tie tri týždne kus Slovenska,“ zaspomínal si ďalej Emil.
Obzvlášť cennou bola návšteva Dolných Lefantoviec, pri Nitre, odkiaľ Pablov starý otec Ján Parizek pochádzal. Emil a Pablo našli napokon aj rodný dom bratov Parizekovcov. Navštívili tamojšiu matriku, na miestnom cintoríne vyhľadali hroby predkov, postáli pri nich v tichom rozjímaní.
Pablo tak viac spoznával svoje slovenské korene. „Som slovenského pôvodu a cítim sa Slovákom,“ povedal nám s tým, že na Slovensku sa mu páčia ľudia, mestečká s romantickým a útulným vzhľadom a tiež gastronómia.
