MARTIN. Už teraz málo žien nahlasuje na polícii znásilnenie a po skrátení premlčacej doby ich bude ešte menej, vraví TATIANA BRNOVÁ, riaditeľka občianskeho združenia Žena v tiesni. V Martine pomáhajú ženám zažívajúcim násilie.
Pôvodnú premlčaciu dobu z dvadsať rokov na polovicu schválili poslanci koalície v rámci novely Trestného zákona.
Tibor Gašpar obhajoval zmenu tým, že má ženy motivovať podať trestné oznámenie čo najskôr. Okrem samotného skrátenia doby vyvolal pobúrenie aj spôsob, akým sa ho koaliční politici snažili presadiť.
„Hádam mi nechcete povedať, že desať rokov na oznámenie je málo. Premlčacia doba začína plynúť momentom znásilnenia pre ženu. Tak asi o tom vie, všimne si, keď ju niekto znásilní a môže trestný čin nahlásiť,“ vyhlásil v pléne poslanec Smeru Richard Glück.
Tieto vyjadrenia sú podľa Brnovej výsmechom pre obete znásilnenia. Dodáva, že v centre riešili aj prípady, keď nestačila ani pôvodná lehota a páchateľov už súdy nemohli potrestať.
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo má 20-ročná doba opodstatnenie a prečo obete sexuálnych zločinov prehovoria až po čase,
- ako sa klientky stretávajú na súdoch s výsmechom a zľahčovaním ich situácie,
- v čom je súčasný zákon nedostačujúci a ako ho supluje mimovládny sektor,
- ako vyzerá pomoc v zahraničí pre preživšie znásilnenia,
- ako ostatným obetiam pomáha, keď sa verejne ozve jedna z nich.
Ako hodnotíte skrátenie premlčacej doby za znásilnenie?
Veľmi negatívne. Ide o veľmi radikálnu zmenu. I teraz preživšie nahlasujú veľmi málo sexuálneho násilia. Pre znásilnenú ženu je ťažké s cudzími osobami hovoriť o tom, čo sa jej stalo, nieto okamžite podávať trestné oznámenie.
Spoločnosť spochybňuje svedectvá preživších, bagatelizuje ich traumu. Ženy čelia výsmechu, ponižovaniu, hanbe, preto sa radšej stiahnu.

Tibor Gašpar obhajoval tento návrh tým, že skrátená lehota má ženy motivovať nahlásiť znásilnenie čo najskôr. Čo hovoríte na tento argument?
Skôr mám pocit, že to bude mať opačný efekt. Ženy budú znásilnenia nahlasovať menej a páchatelia budú nepotrestaní. Už tak minimálna podpora preživších znásilnenia zo strany štátu sa ešte zníži.
Zachytili ste vystúpenie poslanca Smeru Richarda Glücka, ktorý obhajoval skrátenie lehôt? Aký signál to vysiela obetiam sexuálneho násilia?
Jeho vyjadrenie je veľmi zraňujúce. Hovorí o celkovom nepochopení závažnosti problematiky. Je výsmechom pre obete znásilnenia, posilňuje páchateľov týchto trestných činov.

Prečo je potrebná 20-ročná premlčacia doba? Predkladatelia návrhu sa opierali aj kratšie lehoty v niektorých európskych krajinách.
Lehota 20 rokov má svoj význam a vychádza zo skúseností s daným trestným činom a správaním obete. Desať rokov je veľmi krátka doba, ktorá nereflektuje prežívanie obete, ale ani psychické procesy, ktoré sa odzrkadľujú v prežívaní žien.
Kde hľadať pomoc?
- Národná linka pre ženy zažívajúce násilie: 0800 212 212
- Poradenské centrum Alej: 0911 417 778 (9.00 – 16.00 h), www.alej.eu
- OZ Žena v tiesni: oz.zenavtiesni@gmail.com, 0907 346 374
- Konzultácie pre obete sexuálneho zneužívania: oz.ascend@gmail.com
- NONSTOP Linka pomoci obetiam násilia: 0944 254 405
Ukázalo sa to pri zmene trestného zákona, ale aj pri iných medializovaných prípadoch, že časť spoločnosti nerozumie, prečo sa obete znásilnenia ozvú až po rokoch. Vy pracujete aj s klientkami, ktoré zažili sexuálne násilie, mohli by ste priblížiť, prečo to tak je?
Problém je aj v tom, že verejnosť nemá informácie o tom, čo prežívajú obete znásilnenia. Znásilnenie vnímame ako trestný čin proti ľudskosti, ako hlboký zásah do vnútra človeka.
Mnoho preživších vie, čo sa im stalo, no spracovať takýto zahlcujúci zážitok je veľmi ťažké, dlhodobé a traumatizujúce.
Reakcií naň môže byť niekoľko: zamrznutie, psychické - fyzické ochromenie, dlhodobá paralýza, disociácia, pri ktorej dochádza k odpojeniu mysle od tela, kedy sa človek snaží prežiť, aj preto hovoríme o preživších takéhoto strašného trestného činu.
Nastať môže aj amnézia, kedy si obete nepamätajú, že niečo také vôbec zažili. Hlavne u menších detí a mladších osôb dokáže myseľ danú skutočnosť vytesniť a objaví sa po rokoch, až vtedy, keď je organizmus schopný s touto informáciou naložiť a spracovať ju.

Viaceré preživšie vravia o tom, že je pre nich mimoriadne ťažké zveriť sa aj svojim blízkym.
Môže trvať naozaj roky, kým bude žena, obeť schopná hovoriť o tom, čo sa stalo. Je pre ňu náročné rozprávať o znásilnení aj psychoterapeutom či psychiatrom, musí prekračovať vnútorné bariéry, a to hovoríme o ľuďoch, kde je predpoklad pozitívneho sa správania voči obeti, nieto o ďalších cudzích ľuďoch v trestnom konaní.
O dlhej dobe, kým ženy naberú odvahu, svedčia procesy v zahraničí Me too, proces s Weinsteinom či s psychiatrom Cimickým.
O znásilnení sa nehovorí vo všeobecnosti. A aj preto, keď sa ozve iná obeť, prelomí hranicu a ostatní sú posilnení tým, že v tom nie sú sami a vedia potom o svojom zážitku rozprávať a urobiť ďalšie kroky k tomu, aby bol násilník stíhaný a potrestaný za to, čo spravil.
Najskôr je asi potrebná terapia a psychologická pomoc, až následne policajná stanica.