MARTIN. Vzniklo inak než býva zvykom. Vo svojich prvopočiatkoch dokonca museli vymyslieť fintu na úrady v Budapešti, aby mohli fungovať.
Jeho predchodcom je na počudovanie viacerých spevokol, ktorý bol však vzorom pre ostatných ochotníkov v slovenských mestečkách a položil základy profesionálneho divadla v Martine.
To už vo svojej prvej inscenácii koncom druhej svetovej vojny vyslalo silný protitotalitný odkaz. A slobody v kultúre a umení sa zastáva aj v dnešných časoch.
Aj to zaznelo počas slávnostného večera, na ktorom Slovenské komorné divadlo (SKD) Martin slávilo 80 rokov.

Podujatie otvorili diskusiou so vzácnymi hosťami, spätými s martinským divadlom. Predstavil sa významný režisér, ktorý o sebe s nadhľadom vyhlásil, že je dodnes amatérskym režisérom, keďže réžiu neštudoval. A tiež známy umelec, ktorý z réžie „konvertoval“ na herectvo. Ďalšia herečka hovorila o tom, že aj v divadle sa stávajú pracovné úrazy.
Sálu Národného domu zaplnila okrem spomienok hostí aj vôňa „džgancov“.
Hry s Budapešťou
Hoci spoluzakladateľka divadla Naďa Hejná zvykla nové tváre vítať s frázou, že budú stáť na doskách, ktoré znamenajú okres, martinské divadlo má viacerých významných hercov, režisérov i scénografov. Viacerí z nich sedeli ako hostia v diskusii, ktorou odštartovali slávnostný večer Cirkus SKD.

Menovite Ľubomíra Krkošková, Eva Mankovecká, Ján Kožuch, Viliam Hriadel, Michal Gazdík, František Výrostko, scénograf Jozef Cille a režiséri Ľubomír Vajdička a Matúš Oľha. Pozvanie prijal i teatrológ a znalec SKD Vladimír Štefko. Práve ten priblížil aj históriu divadla.
Jeho prvých štyridsať rokov zmapoval aj vo svojej dnes už vypredanej knihe Divadlo, ktoré vzniklo. Už v jeho názve sa odráža neobvyklý spôsob, akým sa na scéne SKD objavilo.
„Mnohé divadlá na Slovensku, ale aj inde, založili. Uzniesli sa nejakým dekrétom, z vrchnosti napríklad. Martinské divadlo vzniklo. Bez toho, aby malo silných protektorov, bez silného politického tlaku,“ objasňuje.

V Martine začalo ochotnícke divadlo hrávať koncom 50. rokov 19. storočia. Po krčmách, kde boli tanečné sály, improvizovaných javiskách.
„Keďže divadelná činnosť nadobúdala čoraz väčší rozmer a obyvatelia mesta sa ťažšie dostávali k lístkom, rozhodli sa založiť stály divadelný spolok,“ pokračuje teatrológ.
Na to bol potrebný súhlas ministerstva vnútra, ktorý v tom čase sídlil v Budapešti.
Martinčania poslali žiadosť a o približne mesiac im prišla zamietavá odpoveď. Mierne upravené žiadosti poslali ešte niekoľkokrát, vždy s nesúhlasným verdiktom. V poslednej už nežiadali o divadelný spolok, ale slovenský spevokol.
„Preto je aj mnohým nejasné, prečo rýdzi významný divadelný spolok, ktorý nahrádzal slovenské národné divadlo, sa volá Slovenský spevokol. Tento názov a deklarovaný obsah činnosti už Budapešti neprekážal,“ vysvetľuje Vladimír Štefko.
Hlavnou činnosťou spevokolu však boli divadelné inscenácie. Do roka uvádzal aj tri až šesť premiér.

„To bolo vtedy absolútne raritné. Slovenský spevokol sa prakticky od samého začiatku stal vzorom pre všetkých ostatných ochotníkov. To, čo sa hralo v Martine, sa zrazu rozšírilo do celého Slovenska,“ približuje znalec nielen martinského divadla.
Ako dodal, práve v tejto tradícii zrela aj myšlienka profesionálneho divadla v meste. „Cesta na vytvorenie slovenského komorného divadla nebola jednoduchá, ale mohla sa oprieť o túto predchádzajúcu skúsenosť.“
Prvú inscenáciu uviedli 22. januára 1944.