MARTIN. Osemnásťročný Adam Lilge sa pred dvomi rokmi rozhodol, že sa stane futbalovým rozhodcom. Za krátky čas sa vyprofiloval na jedného z najperspektívnejších turčianskych arbitrov. Je to pravdepodobne i vďaka tomu, že futbal je jeho veľkou vášňou. Aktuálne stále chytáva za druholigový tím Martina U19, pričom dva roky pôsobil i v prvoligovom Ružomberku. Nedávno začal vo Fomate pracovať s malými nádejami, ako asistent pri družstve U10.
Ako sa šestnásťročný chalan dopracuje k tomu, že chce byť futbalovým rozhodcom?
Futbal a aj všetko ostatné s ním spojené mám veľmi rád. Keď som v šestnástich rozmýšľal, akú si nájdem brigádu, aby som si trošku privyrobil, možnosť byť rozhodcom sa mi zdala ako dobrá voľba. Nevedel som si predstaviť, že budeme sedieť za pokladňou niekde v supermarkete, pričom túto prácu nechcem nijako znevažovať. Aj môj brat začal rozhodovať vo veľmi mladom veku, takže som vedel, že sa to dá zvládnuť.
Pamätáte si na svoj prvý zápas v pozícii rozhodcu?
Tuším to bol duel Dubové – Turčianske Kľačany a boli sme naň nominovaní dvaja so Sebastiánom Šperkom, ktorému som robil asistenta. Neviem, aký bol výsledok, ale po zápase som nemal zlý pocit, skôr naopak. Aj hráči na ihrisku mi pomohli, vedeli, že to je moja rozhodcovská premiéra.
Na ktorom štadióne sa arbitrovi, ktorý rozhoduje zápasy prvej a druhej triedy, rozhoduje najťažšie?
Veľmi búrlivé prostredie je v Hornej Štubni a dosť divoké to vie byť aj v Ďanovej.
Ako si dokáže osemnásťročný rozhodca poradiť so štyridsaťročným rozvášneným futbalistom, ktorý by mohol byť jeho otcom?
Nikdy si netreba nechať skákať po hlave. Najskôr sa snažím hráča upokojiť, prípadne napomenúť. Keď to nepomôže, vytiahnem kartu a tá zväčša zaberie.
Čo využívate častejšie, karty alebo dohovor?
Snažím sa hráčom dohovoriť, ale občas som aj dosť striktný, čo sa týka udeľovania kariet. Záleží na situácii. Treba ju vedieť správne vyhodnotiť, čo je vec, ktorú získate len praxou.
Prezraďte, ktorí futbalisti z prvej a druhej triedy hrajú na hranici tvrdosti, možno niekedy aj tesne za ňou?
Mená takto z voleja nevysypem, ale v spomínanej Hornej Štubni a tiež v Ďanovej to ide dosť na hranu.
Kluby si zvolili najlepšieho rozhodcu, kolegov poslal do ofsajdu osemnásťročný mladík Čítajte Behá po futbalových trávnikoch v našom regióne aj nejaký vyložený simulant – turčiansky Neymar?
Môžem smelo vyhlásiť, že zatiaľ som sa nestretol so žiadnym filmovaním, ktoré by vyložene bilo do očí.
Osobitnou kapitolou sú tréneri. Ktorí z nich sú najväčší búrliváci?
Bez určenia poradia spomeniem Vladimíra Víteka z Mošoviec, Ľubomíra Lukášika z Trebostova a ešte Jozefa Šavola z Ďanovej. Všetko sú to tréneri, ktorí ako hráči veľa dokázali. Keďže futbal hrávam, viem, že emócie k nemu patria, tak ich dokážem pochopiť. Ak sa z komunikácie úplne nevytratí rešpekt, je to v pohode.
Čo uplácanie, už ste sa s nejakými pokusmi o vaše ovplyvňovanie stretli?
Samozrejme (smiech). Teraz vážne. Bolo to zo srandy, išlo skôr o kamarátske podpichovanie. V žiadnom prípade by som ale do takého niečo nešiel. Pokojne to aj odprisahám, ak treba.
Netreba, verím vám. Radšej prezraďte, či máte v pláne pokračovať v rozhodcovskej kariére?
Stále ma futbal baví ako hráča, chytilo ma i rozhodovanie a teraz skúšam trénovať malé detičky. V každom prípade chcem pri futbale zostať a aktuálne mám na výber tri smery. Keď to trošku zjednoduším, čo mi pôjde najlepšie, tomu sa budem venovať najintenzívnejšie.
Ako sa dajú zladiť povinnosti hráča druhej dorasteneckej ligy a rozhodcu?
So šéfom rozhodcovskej komisie TFZ Petrom Šmidom máme dohodu, že mu dopredu pošlem rozpis našich zápasov a on tomu v rámci možností prispôsobí moje nominácie. Keď sa náhodou niečo zmení, hneď mu dám vedieť, aby sa vedel zariadiť.
Máte už aj nejaký rozhodcovský vzor?
Zo slovenských rozhodcov sa mi páči Ivan Kružliak, ktorý sa ako zástupca malého Slovenska dokázal presadiť na medzinárodnej scéne. Stretol som ho už aj osobne na jednom seminári, kde nám prednášal. Spomenúť musím aj Pierluigiho Collinu, ktorý je asi najväčšou ikonou medzi rozhodcami.
Hodnotiť sám seba je vždy veľmi ťažké, ale dokážete posúdiť, kde ste sa za dva roky rozhodovania posunuli?
To je naozaj ťažké a nechám to radšej na iných. Určite som však skúsenejší a veľa som sa toho naučil či už od rozhodcovských kolegov, alebo delegátov.
