MARTIN. Takmer štvrťstoročie je lekárom martinského hokejového klubu JAROSLAV LÚČAN. Na tejto pozícii začínal v roku 2000, pričom zažil extraligový bronz či víťazstvo v Kontinentálnom pohári, no tiež dve vypadnutia do najnižšej súťaže.
Počas vojenčiny pôsobil ako hlavný lekár v Dukle Trenčín, kde v tom čase hokejistov trénoval legendárny Jaroslav Walter a jeho zverencom bol napríklad František Hossa (otec Mariána a Marcela).
Dostáva pozvánky do kempov mládežníckych reprezentácií od kategórie U16 až po U20 a je členom zdravotnej komisie SZĽH.
Lekár, chirurg, onkológ, lekár stomikov, športový lekár a pedagóg, rodák z Turca, zasvätil 47 rokov chirurgickej klinike Univerzitnej nemocnice v Martine.
Vykonal viac ako 6000 operácií, zároveň pracoval ako lekár Rýchlej zdravotníckej pomoci a bol tiež dobrovoľným členom Horskej služby. Je držiteľom bronzovej, striebornej a zlatej medaily Slovenskej lekárskej spoločnosti (1997, 2007, 2017).
Kedy ste prvýkrát prišli do kontaktu s hokejom?
V roku 1974 som nastúpil na základnú vojenskú službu, pričom väčšinu lekárov posielali do Hradca Králové, kde absolvovali základný výcvik i zdravotnícke školenie.
Po jeho absolvovaní nás rozdelili do vojenských útvarov po celom vtedajšom Československu. Mňa odvelili do Armádneho strediska vrcholového športu Dukla Trenčín na pozíciu hlavného lekára. Bolo tam sedem oddielov – kanoisti, volejbalisti, cyklisti, vzpierači, gréckorímski zápasníci aj voľnoštýliari a hokejisti.
Čo znamenalo zastávať pozíciu hlavného lekára v stredisku vrcholového športu?
Po medicínskej stránke som dohliadal na všetkých športovcom a okrem toho sa robili aj veľké podujatia, ako napríklad Majstrovstvá spriatelených armád, ktoré sa považovali za akési vojenské olympiády a uspieť na nich bolo v tých časoch extrémne náročné, pretože konkurencia bola porovnateľná s olympijskou.
Lekársky zastrešiť takúto akciu nebolo vôbec jednoduché. Za môjho pôsobenia v Dukle na spomínanom podujatí štartoval aj zápasník Zdeněk Chára starší, ktorý bol medailistom z majstrovstiev sveta. Takže je jasné, prečo jeho syn Zdeno vyhral všetky bitky v NHL (smiech).
Ako dlho ste zostali v Trenčíne?
Odkrútil som si tam ročnú základnú vojenskú službu. Za ten čas som spoznal vynikajúcich ľudí, rád spomínam najmä na Jara Waltera. Tento český rodák žil v Bratislave a veľmi podporoval slovenský hokej.
Málokto vie, ako pomohol zmeniť pomery, ktoré v tých časoch panovali. Najlepších hokejistov, ktorí vtedy išli na vojenčinu, si automaticky brala Dukla Jihlava.
Jaro presadil, že výhodnejšiu pozíciu pri výbere bude mať ten vojenský klub, ktorý bude v predchádzajúcom ročníku v lige lepší. I vďaka tomuto pravidlu mohli neskôr prísť do Trenčína kvalitnejší hráči, čím sa zvýšila sila tímu a mohli budovať mužstvo, ktoré sa v silnej federálnej lige dostalo medzi absolútnu špičku a získalo titul.
Čo sa ešte dočítate:
- aké úrazy sú v hokeji najčastejšie,
- aké to je povedať hráčovi, že by pre neho bolo lepšie, aby v zápase nepokračoval,
- čo najčastejšie pomáha hokejistom prekonávať bolesť,
- či je pre hokejistu dobré, dať si po zápase jedno pivo,
- ktorý mladý hráč je podľa lekára mládežníckych výberov našim najväčším talentom.
Akí hráči boli za vášho trenčianskeho pôsobenia v hokejovom tíme?
Asi všetci budú poznať Fera Hossu. Chlapčisko zo Smižian a veľmi šikovný hokejista, ktorý toho veľa vydržal a býval zranený len výnimočne.
Raz však mal veľkú smolu, keď ho pukom trafili do rozkroku tak nepríjemne, že som s ním mal poriadne starosti. Aj semenníky sú totiž blúdivým nervom spojené so srdcom a keď do nich dostanete silný a presný úder, môže dôjsť až k srdečnej zástave a človeku hrozí vagová smrť (náhla srdečná smrť).
Môžem povedať, že vtedy mladému Ferovi išlo o život, našťastie, všetko dopadlo dobre.
Ako vzniklo vaše spojenie s martinským hokejom?
Už ak mladší som chodil na zimný štadión občas vypomáhať, no času bolo menej, robil som si atestácie a viac sa venoval aktivitám spojeným s medicínou. Keď sa to celé trošku utriaslo, zostalo i viac času na hokej, čo bolo okolo roku 2000.
Za štvrťstoročie ste zažili vzostupy aj pády martinského hokeja, ale za každých okolností ste zostali pri mužstve a ste pri ňom i dnes, keď hrá druhú ligu. Čo vás k tomu motivuje?
Bolo skvelé vychutnávať si s mužstvom víťazstvo v Kontinentálnom pohári či extraligový bronz. To sú zážitky, ktoré sa človeku zaryjú do pamäti.
Aj v najnižšej súťaži však potrebujú hráči istú starostlivosť. Martin je stále hokejové mesto, aj na zápasy amatérskej druhej ligy príde do hľadiska okolo tisíc ľudí, čo hovorí samo za seba.
Bola by obrovská škoda, keby hokej skončil. Šport v Martine má v posledných rokoch problémy, a ak by prišiel aj o dlhodobo najpopulárnejšie odvetvie, bola by to ďalšia tvrdá rana. Ak môžem aspoň trošku prispieť k tomu, aby sa tak nestalo, rád to urobím.
Bol na skúške v Anglicku, dnes Jakub Malko zachraňuje zamrznutých turistov Čítajte S akými úrazmi spojenými s hokejom ste sa najčastejšie stretávali?
Poranené kolená, ramená a dosť bolo i poškodení chrbtice. Stretol som sa aj s otrasmi mozgu. Hokej je veľmi rýchly a intenzívny šport, takže opotrebenie tela športovca je dosť veľké a vôbec nie je výnimočné, že hokejista musí pre zdravotné komplikácie ukončiť kariéru skôr, ako by si prial.
Osobitnou kapitolou boli menšie zranenia, pri nich som priamo na striedačke hráča zašil, spravil mu jeden dva stehy a mohol pokračovať v zápase.
Spomeniete si na úraz, ktorý vám spôsobil najväčšie ťažkosti?
V súčasnosti hráč Žiliny Peter Galamboš dostal pukom do tváre, pričom tvrdý náraz mu spôsobil dvojitú zlomeninu sánky. Veľmi silno krvácal a mohol sa zadusiť. Krvácanie som zastavil, následne sme Peťa previezli do nemocnice na stomatológiu, kde sa už o neho výborne postarali.
Pamätám si tiež na prípad podguráženého fanúšika, ktorý spadol počas zápasu na schodišti zimného štadióna. Okrem toho, že si poriadne udrel hlavu, bolo ho treba resuscitovať.
Zabezpečil som jeho základné životné funkcie, kým po neho neprišla záchranka. Už si presne nepamätám, aký to bol zápas, ale raz som poranenému fanúšikovi musel ošetriť bodnú ranu na hrudníku spôsobenú nožom.
Ako sa lekárovi pracuje na zimnom štadióne?
V Martine máme ošetrovňu, ktorá spĺňa vysoké štandardy a je v nej všetko, čo potrebujeme. Keďže počas zápasov v nej ošetrujeme i hráčov súpera, otestovali ju už aj oni. Nikto z nich sa nesťažoval, skôr naopak.
Keď potom s odstupom času opäť prišli hrať do Martina, vždy sa zastavili, poďakovali sa za pomoc a starostlivosť. To som si veľmi vážil.
Tiež ma teší, že zimný štadión na Podháji bol jedným z prvých, kde bol k dispozícii automatický externý defibrilátor (AED).
Ktorému z hokejistov obliekajúcich počas vášho pôsobenia martinský dres by ste dali označenie železný muž?
Viem, že v NHL bol železným mužom martinský odchovanec Róbert Švehla. Jeho som ako hráča nezažil, ale keď odchádzal do Švédska, operoval som jeho manželku a neskôr i jeho otca.
Ak mám odpovedať na otázku, ako prvé mi napadne meno Ivana Ďatelinku, ktorý ešte stále hráva extraligu v Banskej Bystrici. On je naozaj tvrdý chlap, aj keď mal nejaké poranenia, ktoré si iní dávali ošetriť, nikdy nič nechcel, hral ďalej a vylízal sa z toho sám. Inak Ivan je i výborný chalan a veľký dobráčisko.
Aké to je povedať hráčovi, že by pre neho bolo lepšie, aby v zápase nepokračoval?
