Turčan JOZEF KRIŠTOFFY (37) je slovenský horolezec, člen výkonného výboru v horolezeckom spolku JAMES a bývalý dlhoročný reprezentant Slovenska v alpinizme. V horolezeckej komunite si získal veľký rešpekt extrémne náročnými prelezmi vo Vysokých Tatrách, kde zdolal najťažšie cesty.
Absolvoval expedície do Južnej Ameriky, Kirgizska, Patagónie, Argentíny či Jordánska. Väčšinou išlo o prvovýstupy, pričom často zvládol i zaujímavý prelez, ktorý vzbudil celosvetovú pozornosť. Napríklad v Čile s kolegami premiérovo vyliezli najťažšiu voľnú líniu v patagónskej oblasti Cochamo.
V Jordánsku s Martinom Krasňanským ako prví zdolali najťažšiu viacdĺžkovú horolezeckú cestu v pieskovcovom masíve Jebel Rum. V Kirgizsku sa nová cesta, ktorú preliezol spolu s Ondrejom Húserokom, zaradila medzi štyri najťažšie vo výške okolo päťtisíc metrov. V Patagónii opäť s Ondrejom Húserkom zdolali ikonické Cerro Torre a o dva roky neskôr vyliezli 550-metrový prvovýstup na vežu Desmochada v masíve Fitz Roya.
Jozef Krištoffy. (zdroj: ARCHÍV JK)Vášeň k horolezectvu ste zdedili alebo ste v tomto smere v rodine priekopníkom?
U nás sa až tak veľmi nešportovalo, asi najbližšie som sa k horám dostal, keď sme išli na huby (smiech). Teraz vážnejšie, ako dieťa som robil karate, čo bola veľmi dobrá pohybová príprava. Vždy ma to ťahalo na kopce. Asi v trinástich ma otec prihlásil do Klubu slovenských turistov a tam som sa dopočul o umelej lezeckej stene, ktorá bola vo vrútockej sokolovni. Hneď ma to chytilo, pričom som mal šťastie na starších kamarátov, ktorí ma zobrali pod svoje krídla.
Pamätáte sa na svoj prvý naozajstný lezecký výkon?
Bolo to v roku 2001. Spolu s Jožom Santusom sme liezli v Súľove, dodnes presne viem, ktorá to bola cesta. Potom som začal liezť po skalách v rámci celého Slovenska. V roku 2006 v období, keď som končil strednú školu, sa mi podarilo dostať do reprezentácie. Keď som v Žiline začal študovať na vysokej škole, vo Višňovom som narazil na skupinu poľských lezcov, ktorí mali výborného trénera a medzi sebou v tom čase jednu z najlepších európskych lezkýň. Zobrali ma medzi seba, trénovali sme spolu a ďalšie leto začali cestovať na skaly do Talianska, Francúzska a neskôr i do Španielska.
Táto skúsenosť ma posunula po každej stránke od kondície cez lezeckú taktiku až po psychickú odolnosť. Naskočil som do režimu ráno tri hodiny tréning, potom škola a poobede ďalšie štyri hodiny tréningu.
V horolezeckej komunite ste si získali veľký rešpekt aj vďaka viacerým extrémnym prvovýstupom vo Vysokých Tatrách. Čím vás najmenšie veľhory na svete pritiahli?
Trošku ma namotivoval český lezec Dušan „Stoupa“ Janák, keď na jednej prednáške povedal, že všetky najťažšie cesty vo Vysokých Tatrách majú vylezené Česi. Nebolo mi viac treba a v roku 2012 som sa rozhodol zdolať vtedy najťažšiu letnú cestu v Tatrách Jet Stream.
V tom čase som bol len takzvaný „skalkár“ bez väčších skúseností s lezením v horách a vybrať si hneď najťažšiu tatranskú cestu, dovtedy prelezenú len raz, bolo možno pre niekoho i trúfalé. Prvý slovenský prelez sa však podaril a tento výkon považujem za odrazovým mostík smerom k môjmu horskému lezeniu.
V čom je lezenie na skalách iné ako lezenie v horách?
Na skalách je to čisto športový výkon. Sú to krátke jednodĺžkové cesty maximálne do päťdesiat metrov, väčšinou však majú okolo tridsať metrov. V globále platí, že v horách vyleziete nižšiu obťažnosť, akú ste dosiahli na skalách, nároky sa však zvyšujú v iných aspektoch. V horách pribúda nástup, treba viac plánovať, mať viac skúseností, treba trošku dozrieť, nebyť prehnane ambiciózny.
Keďže ste dlhšie v teréne a následne i v stene, úlohu zohráva aj počasie. Cesty sú viacdĺžkové, čo znamená, že lano má šesťdesiat metrov a cestu leziete na viac lanových dĺžok.
Na svojom konte máte množstvo prvovýstupov doma i v zahraničí. Dokumentujete nejako tieto výkony i pre druhých?
Áno, všetky podrobné informácie dávame do sprievodcu, aby tí, čo pôjdu po nás, vedeli, čo si majú zobrať so sebou. Zakreslíme líniu cesty, ako dlho nám prelez trval, kde sú štandy (istiace stanoviská), spíšeme, aký materiál sme použili, aký zostal v stene, ak tam nejaký zostal. A tak ďalej.
Čo sa ešte dočítate:
- aké bolo vyliezť na ikonické Cerro Torre v Patagónii,
- prečo o ňom legendy tatranských stien povedali, že posunul hranice lezenia vo Vysokých Tatrách,
- ako pri lezení pracuje s pocitom strachu,
- akú veľkú úlohu zohráva v horách šťastie.
V horách je extrémne náročných ciest na prelezenie veľa. Dá sa určiť, ktorá má v konečnom dôsledku vyššiu hodnotu?
Preferuje sa „čistejší“ štýl. Čiže prídeš na miesto, nezakladáš tábory, nemáš tam pripravené žiadne fixné laná, nity takmer nepoužívaš. Vylezieš stenu po štruktúre skaly, ideš preč a doslova po sebe nezanechávaš žiadnu stopu. Lezecká etika a čistota pôsobenia človeka v horách by mala byť súčasťou výkonu. Nie ako pri komerčných výpravách v Himalájach, kde šerpovia ťahajú klientov v kyslíkových maskách hore na Everest, potom ich znesú dole a ako bonus tam ešte nechajú tonu odpadu.
Už ste si na skale niekedy povedali, toto už nechcem zažiť?
