TURČIANSKE JASENO. Michal Miko (40) s partnerkou Karin Murgašovou (44) pôvodne hľadali základňu pre bežecké preteky so psami Fatranský Vĺčko. Našli ju priamo pod nosom v malej zemianskej dedine, do ktorej sa pred pár rokmi presťahovali z Martina.
Bývalý ovčín, v ktorom ešte v roku 2019 zimovalo 300 oviec, zmenili na nepoznanie a našli mu ešte jedno využitie.
„Potrebovali sme pre našu dcéru Hanku, ktorá lyžuje, doplnkový šport kvôli chrbtici, a tak sme s ňou začali liezť. Máme s partnerkou prelezené viaceré miesta v Európe, kde týmto športom žijú. V Slovinsku lezeckú stenu napríklad nájdete v každom malom meste.
Steny sú boulderingové, pri ktorých nie je potrebné istenie. (zdroj: archív MM)My sme s dcérou za ňou cestovali do Žiliny a raz sme si povedali: a prečo ju neurobiť doma? A zrazu sme mali ovčín a všetko to do seba pekne zapadlo,“ vysvetlil Michal Miko, ktorý má v pláne z ovčína urobiť multifunkčné centrum s rôznymi aktivitami.
Z lega skonštruovali robota. Mladí programátori zo Slovenska postúpili na svetový šampionát Čítajte Bez istenia je to ľahšie
Dvesto metrov štvorcových veľké športovisko, ktoré dostalo názov po ovčíne, otvorila dvojica začiatkom marca. Tvoria ho boulderingové steny, pri ktorých nie je potrebné istenie.
„Je to lezenie bez lana, čo je oveľa jednoduchšie, pretože odpadáva potreba istenia. Stačia len lezecké topánky, ktoré vieme požičať, kraťasy a tričko,“ povedal Michal Miko, podľa ktorého je „bouldrovka“ aj bezpečná.
„Steny majú maximálne štyri a pol metra, z ktorých sa dá ľahko zliezť alebo zoskočiť priamo na matrace,“ vysvetlil.
Po lezeckých stenách vedie 30 ciest šiestich úrovní náročnosti, ktoré sú navrhnuté tak, aby ich zvládli deti i top lezci. Cesty chcú majitelia každý mesiac prestavovať, aby lezci nachádzali stále nové. Na poschodí je časť pre najmenších a začiatočníkov i novinka na slovenskom trhu – tréningová stena s nahusto osadenými chytmi a stupmi.
Pracovať môže aj z pláže. Digitálne nomádstvo je o slobode aj sebadisciplíne, vraví Slovenka Čítajte „Vznikla v USA a všade na svete je rovnaká. Cez aplikáciu si viete rozsvietiť cestu podľa náročnosti, po ktorej sa vydáte,“ ozrejmil Michal Miko a dodal, že na steny chcú dostať najmä deti.
„Môžu tu tráviť hodiny telesnej výchovy. Už sme tu raz mali mikrobus so žiakmi z Martina,“ prekvapil majiteľ. „Dieťa pri lezení zapája nielen telo, ale i hlavu. Musí rozmýšľať, ako pokračuje cesta, kam položiť nohu, ruku.“
Ovčín je zariadený v štýle päťdesiatych rokov, kedy budova vznikla. (zdroj: autorka)S láskou k tradícii
Michal s Karin zachránili ovčín z roku 1956 v hodine dvanástej. „Prepadala sa strecha, no keď sme do ovčína vstúpili, ten priestor nás dostal,“ povedal s nadšením majiteľ.
S partnerkou pristupovali k poľnohospodárskej stavbe so všetkou úctou k tradícii. „S architektom sme sa dohodli, že chceme zachrániť každý kus ovčína. Každú tehlu i drevo, ktoré sme vybrali, sme vložili naspäť.“
Slovák vyliezol na horu, o ktorej Reinhold Messner povedal, že je nezdolateľná Čítajte Z pôvodných drevených prekladov je napríklad bar i stoly, ktoré stoja na kŕmidlách pre ovce.
Interiér dvojica zariadila v duchu päťdesiatych rokov, v ktorých ovčín vznikol. Návštevníci sedia na stoličkách, ktoré sa zrodili v martinskej stoličkovej fabrike, ale i na kultových kreslách od dizajnérov Jiřího Halabalu či Františka Jiráka.
