NECPALY. Ostala len jedna fotka, zápis v kronike a spomienky najstarších. Necpalské kúpalisko ako miestna atrakcia fungovalo len pár rokov. Jeho zvyšky trčia zo zeme pri potoku mimo dediny ešte aj dnes.
Necpalčania vybudovali v roku 1936 jedno z prvých kúpalísk v Turci. Staršie plavárne mali v susednej Belej, vo Vrútkach a kúpeľných Turčianskych Tepliciach. Dnes si na bazén pri potoku na začiatku dediny pamätajú len staršie ročníky.
Koniec vyhradených miest, zadarmo bude len jedno auto. Martin predstavil zmeny v parkovaní Čítajte Informáciu o ňom sme na základe zmienky v obecnej monografii priniesli aj my v našom týždenníku v roku 2010. Necpalčania si svoj bazén postavili podľa vzoru susednej Belej, v ktorej očakávali návštevu z Čiech.
Žiaci z priateľskej školy im odkázali, že prídu len vtedy, ak majú kúpalisko. A tak sa miestny učiteľ so žiakmi chytili lopát a postavili ho. Stihli to v závere školského roka v roku 1935.
O rok neskôr si letné prázdniny chceli spestriť aj deti z Necpál. S touto myšlienkou prišiel ešte v marci miestny učiteľ Ondrej Dibák, ktorý nadchol celú dedinu. Domáci na bazén vyzbierali 3 400 korún, darovali drevo a pomáhali kopať.
Betonárske práce zverili Žabokrečanovi Jozefovi Majerovi, projekt zadarmo vypracoval inžinier Blumenshein z Martina. Bazén otvorili za veľkej slávy už v júni a posledná správa bola, že za vojny sa v ňom už vraj nekúpalo, pretože sa popukali a rozpadli múry.
A potom padlo kúpalisko do zabudnutia.
Stále existuje!
Nadšencovi miestnej histórie Dušanovi Ráheľovi (38) sa ho však podarilo „oživiť“. Dokonca ho našiel, hoci si myslel, že už ani neexistuje.
„Bazén je zahádzaný. Zo zeme trčia z troch strán asi 40 centimetrové obvodové múry. Najzachovalejšia časť je od potoka, kde je zachovalý múrik i s vrchným falcom. Západná strana, ktorá bola najhlbšia a kde bol žľab, je rozlámaná na troje, z východnej strany, odkiaľ sa napúšťala voda, je rozlámaná na štyri časti,“ popísal súčasný stav kúpaliska, ktoré si domáci postavili po pravej strane na začiatku dediny smerom do Žabokriek.
Nachádza sa v húštine pri potoku, z ktorého bolo napájané, za domami v novej časti Morávková. „Niektorí tvrdia, že ho zahádzali hnojom, iní odpadkami. Už si to nikto presne nepamätá,“ podotkol bádateľ.
Urazili hasičov
Dušanovi Ráheľovi sa podarilo získať niekdajšej miestnej atrakcii aj viac informácií.
„Bazén mal mať pôvodne rozmery 26 krát 12 metrov, napokon ho zúžili o tri metre. Bol rozdelený železnou reťazou pre plavcov, neplavcov a deti. V najhlbšej časti mala voda 1,6 metra,“ dozvedel sa z úradných záznamov.
V kronikách sa zasa dočítal, že kúpalisko otvárali v nedeľu 21. júna o 15.hodine, učiteľ Viliam Midžák, dcéra evanjelického farára Darina Hollá a slečna Anna Hlavňová pripravili s deťmi kultúrny program, po ktorom deti naskákali do bazéna.
Zachránili starý ovčín v zemianskej dedine, je z neho bežecká základňa a lezecké centrum Čítajte Prítomný bol i František Hollý - evanjelický farár a starosta v jednom. V obrovskej eufórii však zabudli pozvať hasičov, ktorí si to nezabudli zapísať do svojej kroniky: „Zbagatelizovania dostalo sa zboru pri otvorení verejného kúpališťa dňa 21.6., na ktoré zbor nebol vôbec pozvaný, čo však nevadí, veď tu zbor nebol potrebný, bola to len slávnosť!“
Beľanci boli väčší frajeri
V dedine stále žijú pamätníci, ktorí si tu zaplávali. Miestna učiteľka Anna Vojtková (84) si spomína najmä na chladnú vodu.
„Málokedy som tam chodila, lebo pod tými vŕbami sa voda poobede nevyhriala. Vždy sme závideli Beľancom. Aj v zime. Lebo náš potok nikdy nezamŕzal a nemohli sme sa korčuľovať ako naši spolužiaci v Belej. Aj kúpalisko mali lepšie - pod skalou a od juhu svietilo slnko, voda bola teplejšia, preto sme sa chodili kúpať i tu. A mali ho dlhšie. Len autobus sa potom nemal kde otáčať, nuž ho museli zasypať,“ zalovila v pamäti.
Necpalské kúpalisko malo aj svoje zázemie. „Pri bazéne boli drevené vécko, spoločné pre dámy i pánov a drevené šatne – také kabínky bez strechy. Len vojsť a prezliecť sa. Zvláštne oblečenie sme nemali, prvé plavky si pamätám možno v roku 1953, keď som mala trinásť,“ zasmiala sa.
Podľa Anny Vojtkovej sa tu plávalo určite dlhšie ako do vojny. Odhaduje, že kúpať sa tu domáci mohli do roku 1950.
„Už vtedy bazén nebýval preplnený. O rok - dva už existovalo v dedine družstvo a to sme my deti už pracovali na poliach. Mali sme pocit, že si ani nemôžeme dopriať takú zábavu ako je kúpalisko,“ myslí si, prečo sa na kúpalisko mohlo zabudnúť.
VIP vstupy
Vlastne, nie všetci zabudli. Andrej Labuda (80) si ako chlapec užíval s kamarátmi priam VIP vstupy.
„S partiou sme hrávali v lete karty a jednému z nás napadlo ísť sa pozrieť na kúpalisko. Mohlo to byť v roku 1955. Našli sme ho zanesené, múry boli popraskané. Dlho sa nepoužívalo," povedal s tým, že ho očistili a naplnili vodou takmer do plna.
Na skale osadil hojdačku. Výhľad na Malú Fatru si z nej užili deti aj seniori Čítajte „Pamätám si, že som sa bál vojsť. Do hlbšej sa odvážili len niektorí. Kúpali sme sa tu celé leto. Len my. Nikto nevedel, že je napustené. To bolo naposledy, čo som sa tu kúpal. O rok som išiel študovať, potom pracovať a na kúpalisko zabudol,“ dodal.
