Herečka Jana Oľhová prišla
do Martina, lebo
chcela hrať v dobrom divadle
„ divadla Jana Oľhová. Štyridsaťpäťročná Myjavčanka nie je iba nositeľkou desiatok výrazovo bohatých postáv, ale aj matkou šiestich detí. To najmenšie sa naozaj niekde vonku vykláňalo svojím dvom sestrám z kočíka a volalo na svoju mamu. Tá ho ako každá mama spoznala už na diaľku.
O herečkách sa zvykne hovoriť ako o kariéristkách, ktoré na rodinu nemajú čas. Vy ste ale porodili šesť detí, z ktorých posledná Eva má dva roky a potrebuje ešte nielen vašu starostlivosť, ale aj prítomnosť. Popri materských povinnostiach stíhate hrať i učiť na Akadémii umenia v Banskej Bystrici. Dá sa to?
Dá. Človek zvládne všetko. Našťastie mi má kto pomáhať. Ostatné deti sú už odrastené a v predpremiérovom období mi prichádza pomáhať moja mama z Podolia, čo je dedina pri Piešťanoch. Do Banskej Bystrice chodím iba v pondelok, kedy sa v divadle neskúša, takže naozaj sa to dá.
Ale predsa... Šesť detí – nie je to veľa?
Vždy som chcela mať veľa detí. Nevedela som presný počet, len to, že veľa. Osobne pochádzam z troch súrodencov. Ani neviem, či je toto konečný stav. Ale tešila som sa na každé dieťa. Nikdy som nemala pocit – bože, a je to tu znova. Obávala som sa iba kvôli veku, porodiť dve posledné deti bolo už dosť riskantné. Našťastie Evka prišla po šiestich rokoch, takže mám čas sa o ňu starať. Keby prišla hneď po tom piatom, bolo by to ťažké.
A ako prijali posledné tehotenstvo deti a manžel?
Ani neviem, myslím, že u nás je to už bežné, že som znova tehotná (smiech). Trošku som sa bála, lebo som mala 43 rokov a viete si predstaviť, ako na to dokáže reagovať okolie. Nikdy som si síce verejnú mienku nevšímala, ale bála som sa. Dosť ma tiež otravovali vyšetrenia, takže som odmietla všetky testy a odbery... Brala som to tak, že ak sa cítim dobre, všetko je v poriadku. Hrala som až do šiesteho mesiaca. Potom už boli divadelné prázdniny a malá sa narodila po nich.
Deti, divadlo, škola... Oddychujete vôbec?
Neviem ani, kedy oddychujem (vzdych). Tuším ani neoddychujem (smiech). Keď spí malá, spím aj ja. Keď spia všetci, začínam žiť (smiech).
Vaše účinkovanie kedysi začínalo na doskách Radošinského naivného divadla. Ako si na toto obdobie spomínate?
Hrala som už počas štúdia na VŠMU v hre Človečina „pošahanú“ matku s natáčkami, manželku Stana Štepku. Zastupovala som herečku, ktorá odišla. Stretli sme sa tam skvelý kolektív a pre mňa to bolo obdobie, kedy som bola na voľnej nohe a mohla som si robiť čokoľvek. Nazývam ho obdobím môjho slobodného života, lebo potom som sa vydala a odišla odtiaľ. Radošinské divadlo mi žánrovo sadlo, no uvedomila som, že autorské divadlo nie je pre mňa a chcela som si vyskúšať iný typ. Preto sme s manželom odišli na štyri roky do Zvolena a odtiaľ v roku 1988 do Martina.
Prečo práve do Martina?
Lebo som chcela byť v dobrom divadle. Vedela som to už počas štúdií na VŠMU. Hosťovala som tu a veľa som o martinskom divadle aj počula. Naozaj je tu lepší kolektív a aj atmosféra medzi hercami je priaznivejšia ako v Bratislave. Navyše je tu zdravšie ovzdušie pre moje deti.
Takže keby prišla ponuka napríklad zo SND, tak odmietnete?
Hosťovať by som išla. Ale odísť úplne? Nie. Nešla by som ani do iného vidieckeho divadla, ani do národného. Tam som si dala žiadosť hneď po škole, no mali iba jedno voľné miesto a vzali môjho spolužiaka. Myslím, že úroveň národného divadla nie je ani zďaleka taká dobrá ako kedysi. Je to zvláštne, ale teraz tam berú ľudí ani nie šikovných, ako skôr po známostiach. Kedysi tam chodili herci, ktorí sa vyhrali pár sezón vo vidieckych divadlách. Najmä odtiaľto z Martina prichádzali kvalitní herci. Boli hotoví, zrelí. Teraz tam prijímajú neostrieľaných, čerstvých absolventov VŠMU.
Ste prvou dámou nášho divadla. V Bratislave by za takýchto okolností okolo vás vládol rozruch a zvýšená pozornosť viacerých médií. Nechýba vám to?
Aj ja som bola v časopisoch a nedá sa povedať, že by ma to nejako dráždilo, že iní sú tam viac. Je skôr zvláštne, že svet sa točí stále okolo tých istých. A na Slovensku je pritom toľko hercov! Mne osobne to nie je ľúto. Dnes ani nie je také zložité dostať sa do tej medializovanej skupiny. Stačí iba vedieť, na ktorú stranu sa treba rozhýbať, ale toto nie je môj štýl. Nerada sa zviditeľňujem.
Existuje v Martine isté bohémstvo, ktoré svedčí o prítomnosti umelcov v meste?
Áno, vždy sa nájde skupina zo súboru, ktorá si posedí, porozpráva sa. Ja sa tiež občas utrhnem a nájdete ma v divadelnom bufete trebárs ráno o štvrtej. Stačí, ak sme štyria – piati. Neviem, či je to najzdravšie jadro súboru, ale rada sa k nemu pridávam.
Na Slovensku vládne názor, že dobrí a oceňovaní herci sú v Bratislave. Vy ste ako členka menšieho divadla získali výročnú cenu za postavu v hre Skon Paľa Ročku a v sezóne 2000/2001 ste boli nominovaná na „dosku“ za najlepší herecký výkon v Alžbete Báthoričke a za postavu Doňa Juana v inscenácii Don(a) Jun(a)...
To bola moja obľúbená postava! Hoci je mojou obľúbenou každá, ktorú práve skúšam. Mám rada tragikomické charaktery a o to viac veľké postavy. Keď si ju človek prelúska, tak je to zážitok. Aj keď sa hovorí, že aj malé postavy sú postavy.
Jednu z tých malých postáv ste dostali aj v českom filme Želary z roku 2003. Aké to bolo - postaviť sa pred kameru?
Hosťovali sme s Martinčanmi v Prahe, kde si ma našli a následne i oslovili. Nemôžem povedať, že som skákala od radosti. Pravdupovediac, brala som to iba tak, že uvidím, ako sa točí film, veď som tam pobudla iba pár filmovacích dní. Hrala som viacdetnú matku, ktorou som aj v súkromí, preto obsadili aj moje dve dcéry – Julku a Majku. Sprvu boli nadšené, lebo aj ony si mysleli, že natáčať film je niečo zaujímavé. Bavilo ich to iba chvíľu, kým sa obliekli a kým ich učesali. Ale to osem- či deväťhodinové čakanie, kým sa dostali pred kameru, ich unavilo a odradilo. Aspoň videli, ako to v hereckej branži chodí.
Takže herectvo u vašich detí nehrozí...
Som na celé herectvo skeptická. Myslím si, že deti hercov bývajú spravidla slabší než ich rodičia. Moje deti asi na herectvo nepôjdu. Aj keď brániť im nebudem. Ale myslím si, že by sa sklamali. Syn Adam študuje dokumentárny film na FAMU v Prahe, Terezu vzali na sociológiu do Bratislavy, Majka je v Kremnici na výtvarníckej škole a Julka s Hankou sú ešte na základnej. Vybrali si väčšinou umelecké smery, len neviem, čo nimi dosiahnu. Kultúra je teraz na konci záujmov. Obávam sa, že budú živoriť tak ako ja. Ale ak ich to má v budúcnosti napĺňať, tak budem rada.
Ale do divadla ich beriete, či nie?
V kuse sú v divadle. Najmä tie staršie boli na viacerých predstaveniach. Nemám z ich prítomnosti veľkú radosť, lebo radšej hrám pred anonymným publikom ako pred svojimi blízkymi. To sú úplne iní diváci. Nepozerajú sa na mňa ako na herečku, ale mamu a sú voči mne dosť kritickí. Musím ale priznať, že niekedy majú v niečom aj pravdu.
Dnešná doba postihla filmovú tvorbu tak, že ju jednoducho skántrila. Ako zasiahla divadlo?
Kedysi sme chodili na zájazdy častejšie. Teraz si kultúrne domy v menších mestách miesto divadiel objednávajú humoristov, nie nás. Divadlo v Martine bolo vždy dobré a také aj zostalo. Akurát, že sa znížil počet hercov v súbore. Z tridsiatich piatich nás ostalo štrnásť, a keď nám prídu vypomôcť dôchodcovia, tak nás je dvadsať. To, že sa nefilmuje, pre nás nejaký šok nie je, lebo tu v Martine sa nikdy vo veľkom netočilo. Zato Bratislavčania, ktorí filmovali raz do mesiaca nejakú televíznu inscenáciu, sú vo väčšom šoku.
A ako to je s divákmi?
V Martine je náročné publikum. Ľudia radšej chodia na komédie, hoci hrávame aj vážne hry. O ne až taký záujem nie je. Taká situácia je však v každom divadle. Niekedy mám pocit, že do divadla v Martine chodia stále tí istí. Ich tváre si pamätám. Zavše sa ich rady rozšíria o ich známeho.
Divadelní kritici tvrdia, že aj váš brat herec, pesničkár a poviedkár Marián Geišberg sa narodil pre javisko. Hrávate niekedy spolu?
Veľmi málo. Raz v jednej v televíznej rozprávke, aj to sme sa iba tak mihli. Ani neviem, ako sa volala. Natáčalo sa na Červenom Kameni, mala som parochňu a hrala som grófku. Na budúci rok sme plánovali hrať inscenáciu Súrodenci, kde by sme jednu skutočnú i javiskovú súrodeneckú dvojicu hrali my s Mariánom a druhú Petronela Valentová s Michalom Dočolomanským. Ani som si nestihla prečítať scenár. Nenašli sa financie.
S manželom, režisérom Matúšom Oľhom, sa vám v divadle pošťastilo niekoľkokrát stretnúť. Neraz ste dokonca hrali v jeho hre hlavnú úlohu. Dával vám azda prednosť pred ostatnými kolegyňami?
Hlavné úlohy hrávam aj u iných režisérov (smiech). Nie, nevyberal si vždy iba mňa. Ak obsadil miesto mňa niektorú z kolegýň, nezazlievala som mu to. Môj manžel už v Martine nepracuje, takže už si uňho ani nezahrám. Nevnímam to však negatívne. Ak je v práci osobný vzťah, môže to byť dosť nepríjemné. Odo mňa znášal pripomienky horšie ako od ostatných hercov. Bol na to dosť háklivý. Je pravda, že je lepšie vybaviť si to doma, lenže my sme si pracovné problémy domov nenosili. Ešteže hrám aj pod taktovkou iných režisérov, ktorí moje pripomienky berú.
