MARTIN. „Umieranie, ako prirodzený odchod z tohto sveta, sa stalo v našej spoločnosti tabu,“ konštatuje dlhoročná zdravotná sestra a bývalá opatrovateľka Eva z Martina.
Už je to takmer 20 rokov, keď ako začínajúca opatrovateľka sedela po prvýkrát pri lôžku umierajúceho u neho doma a sledovala jeho posledný výdych.
Doba sa podľa nej za ten čas zmenila. Svojich blížnych vytesňujeme za múry nemocníc, rôznych ústavov a hospicov. Mnohí tam umierajú opustení a osamelí.
Na žiadosť respondentky ponechávame iba krstné meno, jej totožnosť redakcia pozná.
V článku sa dočítate aj:
- prečo starí ľudia často zomierajú opustení v nemocnici,
- ako vníma dožívanie starých ľudí v nemocnici na hadičkách,
- aké momenty sú podľa nej pri pomalom zomieraní horšie ako samotná smrť,
- aký odchod z tohto sveta by si priala ona sama,
- prečo si myslí, že strach zo smrti neexistuje, ale my si ho vyrábame sami,
- ako a prečo by sme sa mali o smrti rozprávať, aby sme oslobodili náš postoj k umieraniu.
Umieranie kedysi na dedine
Keď kedysi niekto umieral, bol súčasťou rodiny až do konca svojho života. „Dokonca, aj my ako deti sme videli a vnímali jeho odchádzanie. Nikto nás nevyčleňoval,“ spomína Eva.
Zomrelého umyli, obliekli. Nechali ho ležať v truhle naprostred obývačky a v posvätnom tichu pri ňom horeli sviečky.
Paliatologička: Človek má právo vedieť, že zomiera. Ak mu to lekár nepovie, je to zlyhanie Čítajte „Pamätám si na tie vzácne chvíle. Takto zomrela moja prastarká. Potom prišli dovnútra ľudia z dediny. Všetci spoločne spievali nábožné piesne, modlili sa. Aj farár prišiel. Robila sa „odlúčka“ zosnulého od rodiny a blízkych. Všetci sme boli na pohrebe, aj deti,“ rozpráva Eva.
Odvtedy prešlo takmer päťdesiat rokov. Za ten čas sa nazeranie spoločnosti na umieranie zmenilo. Prijatie smrti, ako nevyhnutnej súčasti života, vystriedal strach. Mnohí dospelí sa s umieraním blízkeho človeka, najčastejšie rodiča, stretnú až vo vyššom veku po štyridsiatke či päťdesiatke.
Zrazu sa musia konfrontovať s novou skutočnosťou, ktorú nikdy predtým nezažili. A, prirodzene, boja sa. Aj preto sa treba o umieraní otvorene rozprávať, poodhaliť závoj jeho tajomstva, aby sme ho dokázali vnímať ako dôstojné naplnenie a ukončenie každej ľudskej púte tu na zemi, zamýšľa sa Eva.
Budeš tu so mnou?
Eva doopatrovala do konca svojich dní asi tridsať ľudí v ich domácom prostredí. Každý z nich odchádzal v atmosfére pokoja a bezpečia. S umierajúcim sa prišli rozlúčiť príbuzní, keď už vedeli, že sa priblížila jeho posledná hodina.
Prichádzajúca smrť dáva o sebe znať. Človek slabne, veľa spí, prestane prijímať potravu. „Na Majku si rada spomínam. Tá mi tak utkvela v pamäti. Pýtala sa ma – Budeš tu so mnou? – Budem. Aj šaty, aj topánky do truhly, všetko sme spolu vybrali.
– Oblečieš mi to? – Oblečiem,“ spomína niekdajšia opatrovateľka. Eva zostala pri umierajúcej Majke do poslednej chvíle. Neodišla ani domov, lebo jej to sľúbila. Bola s ňou posledných Majkiných 36 hodín. Čakali obe, pani Majka odišla pokojne.
Šéfka tímu novej nemocnice v Martine podala výpoveď. Odchádzajú aj jej kolegovia Čítajte Jej blízki sedeli pri nej v obývačke, ktorá bola prispôsobená pre ňu. „Majka ležala. Boli sme pri nej, až kým nevydýchla naposledy. Ani sanitku sme nevolali, načo aj. Vedeli sme, že odchádza. Boli sme tam – všetci spolu. Jej odchod bol dôstojný. Všetci boli takí pokojní a vyrovnaní,“ s láskou v hlase spomína Eva.
Všetci máme v sebe tú moc, že môžeme svojou prítomnosťou pomôcť blížnemu odísť v pokoji a bez strachu na druhú stranu. Stačí len sedieť pri umierajúcom, držať ho za ruku a dávať mu svojou nehou silu, vraví.
Nemusí sa báť, pretože je pri ňom niekto – dcéra, vnučka, vnuk, syn – komu môže dôverovať. „To je úžasné. Tak by som si svoj odchod z tohto sveta aj ja priala,“ hovorí Eva.
Je toto dôstojné?
V nemocnici sa Eva často stretáva s opačnou reakciou. Umrie napríklad staručká pani, ktorá tam pobudla mesiac až tri. Reakciou na jej smrť je veľký krik.
Eva chápe bolesť a stratu pozostalých. Zároveň však hovorí, že to predsa očakávali, že ich na to pripravovali.
Niektorí ale nechápu, že sa liečiť nedá donekonečna, že sa život nedá držať donekonečna. Toto akoby naša západná kultúra stratila.
Nezamotáva sa do vlasov a nesaje ani krv. Netopier pomôže ochranárom búrať mýty Čítajte Neprijímame smrť, nerozumieme jej. Zomrieť sa dnes nenosí. A ak áno, tak niekde odložený a potichu, nikomu na obtiaž.
Pokiaľ je to len možné a zdravotný stav umierajúcich to dovoľuje, mali by sme ich doopatrovať doma. Z Eviných úst, ktorá sa nevie zmieriť so súčasným stavom, znie obžaloba spoločnosti.
„Žiaľ, situácia je taká, akoby sa príbuzní chceli zbaviť umierajúcich, vyčlenia ich z rodiny von. Mám pocit, akoby sme ich odkladali," vraví a uvádza príklad zo svojej praxe.
„Babička ochorela, už ju dali niekam do hospicu alebo do nemocnice. Má 92 rokov, má svoje diagnózy, svoj vek. Mali by ju nechať doma oddýchnuť si. Nie, príbuzní ju pošlú nám do nemocnice. U nás ju napojíme na rôzne trubičky, dáme jej hadičku do nosa, sondy, vrecká, ihly," vraví s tým, že takto ľudia u nich dožívajú.
„Veď je to utrpenie pre nich. Keď je niekto chorý alebo sa stane autonehoda, vážny úraz pri práci, samozrejme, človeka treba zásobovať tekutinami, podávať mu lieky. Ale 90-roční či 100-roční už nemajú prehĺtací a sací reflex. Telo už neprijíma potravu, lebo vie, že sa blíži koniec. Nie, my im dáme sondu. Ono to ľuďom pomôže na chvíľku, ale je to len predlžovanie trápenia človeku. Musím sa preto opýtať. Je toto dôstojné?" pýta sa Eva.
Tak na mňa zazrú
Nie príliš často sa stane, že rodina vystihne okamih a príde do nemocnice práve v hodine H. Eve sa už niekoľkokrát naskytol pohľad, keď bol umierajúci obkolesený najbližšími.
Je krásne, keď rodina túto posvätnú chvíľu stihne. Človek pri blízkych odchádza v pokoji, čo je na ňom aj vidieť. Je spokojný, aj tep srdca umierajúceho je pokojný.
Žiaľ, zdravotné sestričky nemôžu kvôli zaneprázdnenosti čakať v izbe pri pacientovi, kým vydýchne.
„Keď som robila opatrovateľku, tak som čakala. Aj som spala pri pacientovi. Je to veľmi smutné, keď vidím, čo sa ide diať, ako ideme odchádzať z tohto sveta. Takí sami. Nikto ťa nepotrebuje, nikto ťa nechce,“ zamýšľa sa Eva.
Ako zvláštne vníma situácie, keď rodina príde navštíviť pacienta, ale sestričku volajú, aby ho išla prebaliť.
Eva im hovorí, že nech si to vyskúšajú sami, aby sa to naučili, ak ho budú mať o pár dní doma. „Tak na mňa zazrú,“ vykresľuje, „prečo to už mnohí nedokážeme. Nie sme ochotní sa postarať o blízkych umierajúcich.“
Vraj nebanujú
V zahraničných médiách i knihách vyšlo veľa článkov o tom, že máme žiť naplno, aby sme v našich posledných dňoch neľutovali, že sme niečo nestihli alebo neurobili.
Zdá sa, že generácia, ktorá teraz na Slovensku dožíva a lúči sa so životom, nebanuje. Eva ich trpezlivo a s láskou počúva. A to by sme podľa nej mali všetci. Počúvať sa navzájom, pretože jedného dňa už môže byť pre nás neskoro.
Za skládkovanie účtovali dvom mestám viac. Odpadovej firme uložil Protimonopolný úrad pokutu Čítajte „Ľudia radi spomínajú na pekné okamžiky – na minulosť, príjemné časy, lásky, partnerov, na to, ako veselo bolo. Áno, sú aj takí, čo banujú. Ale skôr sú to výnimky. Povedia, že ich mrzí, že viacej necestovali a podobne. Každý má určite také to nedosiahnuté kdesi v kútiku duše schované,“ rozpráva.
Evini pacienti sa jej radi zdôveria. Je vraj jedna z mála, ktorá ich ešte počúva, čo hovoria, ktorá si na nich nájde čas. A oni sa tak potrebujú vyrozprávať, cítiť záujem toho druhého. Vnímať, že na nich niekomu záleží.
Mali by sme sa rozprávať
Obetavá žena, ktorá videla odchádzať na druhý breh asi dvesto ľudí, má aj návod pre našu spoločnosť, ako ozdraviť a oslobodiť náš postoj k umieraniu.
Aby bolo podľa nej naše umieranie dôstojné, mali by sme sa o ňom rozprávať. Odborníci a zdravotnícki pracovníci by mali vysvetľovať, čo tento proces sprevádza. Nemali by sme z neho robiť tabu.
„Nemáme sa tváriť, že nie je. Nikto sa nechce o smrti rozprávať, nikoho nezaujíma. Ľudia sa jej boja. Mali by sme byť súčasťou životov umierajúcich ľudí. Nie ich odložiť, izolovať a nerozprávať sa s nimi. No začína to tak byť,“ hlboko sa zamýšľa Eva, lebo ju to trápi a bytostne sa jej to dotýka.
Žijeme na dlh. Pomôcť planéte môže každý aj vo vlastnej záhrade, tvrdí odborníčka Čítajte Evine, v súčasnosti nekonvenčné názory, vyzývajú na zamyslenie. Pozná ich celé jej okolie.
„Prirodzený odchod treba brať ako súčasť života. Nie že deti nech nevidia starú mamu v truhle. Alebo by ju nemali vidieť na smrteľnom lôžku. Prečo? Veď to dieťa by malo byť tiež toho súčasťou,“ dodáva.
Keď umieranie ako prirodzený odchod z tohto sveta budeme tajiť deťom, zarábame si podľa nej do budúcnosti na oveľa väčšie problémy. Potom máme napríklad epidémiu „nesmrteľných“ mladých ľudí na cestách, lebo v živote nevideli smrť a jazdia divo. Myslia si, že sú večne živí.
„Strach zo smrti neexistuje, nie je. To len my si ho vyrábame," dodáva na záver Eva.
