SUČANY. Súčasťou obce boli tristo rokov. O ich hroby sa teraz nemá kto starať. Naposledy ich od nánosu špiny a lišajníkov očistili dobrovoľníci. Do poriadku dali aj ťažké pováľané náhrobky, na ktorých sa podpísal čas aj vandali.
Židia prišli do Sučian už v 18. storočí. Postupne tu rozvíjali najmä obchod a priemysel. Miestni si zrejme spomenú na Ľudovíta Schulza, ktorý v obci založil významnú tehelňu. Ďalší podnikaví členovia židovskej obce si tu zriadili likérku či octáreň.
O hroby sa po holokauste nemá kto postarať. (zdroj: archív Zuzana Jurechová)No v týchto končinách nežili len majetné rodiny. Ale aj menší obchodníci či remeselníci, u ktorých ľudia nakupovali potraviny, domáce potreby či petrolej.
Židovských spoluobyvateľov stretali Sučanci ako pekárov, mäsiarov, hostinských i lekárov.
Napríklad, staršiu zeleninárku Katarínu Sternovú, ktorá na námestí predávala čerstvý šalát i petržlen. Drobný predaj sladkostí tam zas živil rodinu Politzerovú. Na prenajatom poli hospodáril Šimon Kohn.
Ďalšie mená sa dozvedala aj Zuzana Jurechová, ktorá spolu s dobrovoľníkmi čistila náhrobky na tunajšom židovskom cintoríne. Po holokauste už totiž v dedine neostal nik, kto by miesto posledného odpočinku svojich príbuzných navštevoval.
Ich brigádu zároveň prirovnala k odkrývaniu dejín. „Nemyslím si teraz, že sa cez príbehy pochovaných dozviem, akí to boli bezchybní ľudia. Pointou ale je, aby sme si pripomínali, prečo sa o židovské cintoríny nemá kto postarať, a aby sme mali výkričník, aby sa podobná nevraživosť voči menšinám nikdy nezopakovala,“ vraví Zuzana.
Tá zároveň iniciovala aj dokumentáciu náhrobkov, vďaka čomu bude známe, kto je na mieste pochovaný.
V rozhovore tiež približuje, ktoré židovské príbehy ju zaujali, kto sa na jej prekvapenie náhodne zapojil do brigády, i to, ako jej babička slúžila v židovskej a neskôr nemeckej rodine.
Prečo ste sa rozhodli očistiť židovský cintorín?
Pretože ma trápilo, v akom stave bol. V detstve ma fascinoval cintorín, ktorý vyzeral úplne inak a na Všechsvätých nebol nikdy vysvietený. Nerozumela som, prečo je taký spustnutý, prečo sú niektoré kamene poprevracané, niektoré náhrobky rozkradnuté alebo poničené. Bolo mi to ľúto. To bol ešte taký detský pohľad.
Až na gymnáziu som pochopila súvislosti. Cintorín bol iný, pretože je židovský. A slovenských, teda aj sučianskych Židov povraždili v koncentračných táboroch. Niektorým sa podarilo ujsť alebo sa zachrániť, ale neostal nikto, kto by sa mohol o hroby predkov postarať.
Okrajovo som občas sledovala, či sa tento stav mení. Obec ho dala občas kosiť. Jedného dňa mi napadlo, že už ma nebaví neustále takto pasívne pozorovať a čakať, kým to spraví niekto iný.
Tak ste sa iniciatívy chytili vy.
Skontaktovala som sa s predstaviteľmi židovskej obce na Slovensku a oni mi odporučili poradiť sa s pani Ľudmilou Pártošovou, ktorá ako dobrovoľníčka očistila a zdokumentovala už asi 50 židovských cintorínov na Slovensku. Získala som od nej postup, ako správne čistiť náhrobky a cez letné prázdniny ešte v roku 2018 som väčšinu očistila.
Potom nastala prestávka spôsobená pandémiou. Medzičasom sa nezávisle odo mňa zorganizovala aj iná skupina dobrovoľníkov pod vedením pani Dany Cervanovej, ktorá čistila okolie náhrobkov. Netušili sme o sebe, ja som v tom čase ešte žila v Prahe.
Keď som sa presťahovala do Sučian, očistu náhrobkov sme dokončili. V marci prišla pani Pártošová z Bratislavy a s pomocou pána Jána Lipšera z Bytče vyfotili všetky náhrobky.
Niektorí hroby vyslobodzovali spod vrstvy zeme. (zdroj: archív Zuzana Jurechová)Vďaka fotodokumentácii tak budeme vedieť, kto je na mieste pochovaný?
Náhrobky sú nafotené, mená s údajmi sa vložia do databáz na internete a potenciálni príbuzní budú môcť svojich predkov konečne dohľadať. Aj nedávno navštívila Martin pani z Izraela, ktorá chcela nájsť predkov a vedela, že tu umreli.
V akom stave ste pred brigádou našli cintorín a náhrobky?
Obec cintorín teraz už pravidelne kosí. Problém je ale s náletovými drevinami a invazívnymi rastlinami, ako napríklad brečtan, ktoré sa nechali voľne rásť a niektoré náhrobky poškodili alebo priamo zničili. Tieto stále čakajú na odborný zásah, ale vedenie obce ho už prisľúbilo.
Ja som s pomocou rodiny náhrobky čistila od nánosu usadenej špiny a lišajníkov. Podľa inštrukcií som najprv používala jemný šmirgľový papier, prípadne vodu. Neskôr sa prišlo na to, že ešte šetrnejšie je čistiť ryžovou kefou.
Samozrejme, niektoré náhrobky, ktoré sme už skôr vyčistili, boli po pandemických rokoch opäť obrastené a špinavé. Išlo hlavne o náhrobky, ktoré boli zhodené alebo z iných príčin nestáli kolmo.
Koľko dobrovoľníkov sa zapojilo?
Na brigády prišli z obce pán Ctibor Pročka a Jarka Matušková, pár mojich príbuzných a moja kamarátka zo Sučian Anna Barnau, ktorá ma kedysi na vysokej škole učila hebrejčinu.
Náhodou šli okolo dvaja muži, ktorým sa očividne nežije sociálne veľmi dobre. Pristavili sa a prekvapilo ma, ako ochotne mi začali pomáhať. Obracali aj náhrobky, a boli to ozaj ťažké kamene. Jeden z nich si veľmi pozorne čítal meno i roky a bolo cítiť, že ho to nadchlo.
To sa deje vždycky, mávam to aj ja, keď si na očistenom náhrobku prečítam meno a vek, predstava skutočného človeka, ktorý je za ním, je veľmi silná.
A každého spravidla zaujme, koho náhrobok očistil. Akoby sa človek priamo dotkol iného ľudského príbehu, vzdialene sa stretol so spomienkou na konkrétneho človeka.
Mrzelo ma, že som sa im nemala ako odvďačiť, tak som im dala aspoň rukavice, ktorými brigádu podporil obecný úrad.
Po jednej brigáde ste uviedli, že to bola skoro až archeológia, niektoré náhrobky ste doslova vyslobodili spod vrchnej vrstvy zeme, jeden z hrobov bol takmer úplne skrytý.
Najstarší cintorín existuje v Sučanoch už od 18. storočia, najstarší doklad o pobyte Židov v tejto obci je z roku 1714. To znamená, že hrobov je pravdepodobne pod vrchnou vrstvou trávy a hliny ešte viac. Vidieť to aj na nezvykle hrboľatom teréne cintorína.
Pieskovcové hroby sa však pod poveternostnými vplyvmi rozpadnú takmer na prach. Vydržia len kamenné a mramorové. Niekoľko takých som vyhrabala spod vrchnej vrstvy zeme.
S takýmito archeologickými postupmi ste už mali skúsenosti.
Absolvovala som základný archeologický výcvik na Yukatánskom polostrove v ruinách sídel starých Mayov. Už vtedy ma veľmi bavilo hľadať, nachádzať a učiť sa rozpoznávať a triediť.
Je to vzrušujúca hra na detektívov v čase. Niečo existuje, ale nikto o tom nevie a vy to odkrývate a v tú chvíľu nadobudne realita iný rozmer, aj keď sa fakticky nezmenila. Vynášanie vecí na svetlo sveta, na povrch, doplňovanie čriepkov pravdy.
Aj čistenie cintorína ste prirovnali k odkrývaniu dejín.
Áno, príde mi to ako odkrývanie reality. Nemyslím si však teraz, že sa cez príbehy pochovaných dozviem, akí to boli bezchybní ľudia. Poznám aj opačné skúsenosti ľudí, čo pracovali v židovských podnikoch, a majitelia im odmietali zaplatiť, šetrili na nich alebo jednoducho neboli vždy dobrí zamestnávatelia.
Pointou ale je, aby sme si pripomínali, prečo sa o židovské cintoríny nemá kto postarať, a aby sme mali výkričník, aby sa podobná nevraživosť voči menšinám nikdy nezopakovala, aby sme ostali citliví ako ľudia voči ľuďom.
Nečakaná pomoc na brigáde. (zdroj: archív Zuzana Jurechová)Máte pocit, že sme sa ako spoločnosť poučili, alebo nám hrozí, že sa budú dejiny opakovať?
Pre mňa je podstatné to, čo Hannah Arendtová nazvala banalita zla, príklad Eichmann. Keď si ľudia žijú svojím životom, majú pocit, že sa ich dianie netýka. Myslím si, že to je vlastne linka, ktorá doviedla svet k holokaustu.
Množstvo ľudí bolo ochotných vykonať svoju prácu, príkazy, pretože si povedali, že majú deti, chcú živiť svoju rodinu alebo chcú viesť svoj pokojný život, budovať si svoju kariéru a nevnímali súvislosti.
Vždycky sa to môže znova udiať, pokiaľ budú ľudia ochotní konať proti svojmu svedomiu, alebo si budú vedieť svoje skutky stále ospravedlniť, budú zakrývať podlé veci. To hrozí vždy. Ide v podstate aj o to, aby sme dokázali prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Povedali ste, že na gymnáziu ste začali chápať, prečo je židovský cintorín v zanedbanom stave. Dozvedali ste sa o holokauste, o deportáciách Židov, aj tých sučianskych, aj mimo školy? Rozprávali ste sa o nich napríklad doma?
Mala som v rodine osobu, ktorá tie udalosti priamo prežívala. Moja babička slúžila v židovskej rodine, jedného dňa sa vrátila a dom bol vymetený. Vôbec netušila, čo sa stalo.
O nejaký čas sa dostala do nemeckej rodiny, kam chodili na návštevy vysokí nacistickí predstavitelia, napríklad Joseph Goebbels, rozprávala mi veľa príbehov. O holokauste netušila. Nemala dostatok pravdivých informácií, a tak ako mnohí ďalší, ani ona nedokázala posúdiť, čo sa deje.
Dozvedela sa po čase, čo sa dialo?
Myslím, že sa určite dopočula. Aj ja som sa s ňou rozprávala, keď som už študovala teológiu. Neviem však, či tomu rozumela, či si to dokázala predstaviť. Tiso dával ľuďom lístky na jedlo, babička si ho preto vážila, ale nemala najmenšie tušenie, že nechal vyvraždiť asi 70-tisíc občanov Slovenska. Židov, ktorí tu už pár storočí žili.
Juraj Lašuth vo svojom prehľade dejín židovskej obce v Sučanoch približuje viacerých židov, ktorí v obci žili ešte pred druhou svetovou vojnou. Zaujal vás nejaký?
Určite Ľudovít Schulz, zakladateľ významnej slovenskej tehelne v Sučanoch. Na cintoríne je pochovaných aj veľa jeho príbuzných, ich hroby sú z krásneho mramoru, vďaka ktorému sú veľmi zachované. Bol to snáď tunajší najbohatší človek, pri svojej vile v Sučanoch mal tenisové kurty. To je niečo, čo muselo byť tŕňom v oku mnohým ľuďom.
Podnikanie a priemysel rozvíjali v Sučanoch práve Židia. Okrem majetných ľudí to boli aj malí obchodníci a remeselníci, hostinskí, lekári.
Počas exilu mali plno profesií zakázaných, takže sa z nich vyprofilovali obchodníci, do toho vrážali svoj čas celé generácie.
Zo židovských príbehov ma zaujímajú aj tie tragické. To, že chodím nakupovať do supermarketu, kde stála predtým synagóga. Ale chýba tu akákoľvek malá spomienka, nápis, že tu stála.
Poteší ma, ak sa to pripomenie a dozvedia sa časť týchto našich dejín aj deti a ďalšie generácie. Alebo aj to, že pozemok na jedno z najlepších bilingválnych gymnázií venovali Židia, rovnako športový dom.
Znova sa odvolám na miestneho znalca pána Juraja Laššutha, ten rovnako spomínal, že sa v obci nepripomína národ, s ktorým prežili tristo rokov. Po židovskom obyvateľstve sa zachovalo málo, okrem cintorína pár víl, no miestni o nich netušia.
Pán Laššuth vo svojej štúdii o sučianskych Židoch vyzýval k tomu, aby bol v obci pamätník aj s menami obetí holokaustu. V roku 2021 však, žiaľ, zomrel, a tak je už na nás, aby sme jeho výzvu dotiahli do úspešnej realizácie. Je to predsa dôležitá tragická súčasť dejín obce, čo sa udialo, ako boli židia odvlečení do vyhladzovacích táborov.
Myslím si, že obec si má obete holokaustu pripomínať aj kvôli sebe. Pri spomienke zavraždených je pamätník dôležitý, aby sa na nich nezabudlo, a pre nás je to výkričník, že sa to stalo. Pamätník by túto spomienku na nich doslova upevnil a sprítomnil.
Zároveň by bol v architektúre dediny viditeľným prvkom, nielen myšlienkovou, ale aj hmotnou súčasťou. Zrazu by sme mali pamätník na týchto ľudí, boli by uznaní ako súčasť tejto obce. Bolo by priznané miesto, ktoré v tejto spoločnosti mali. Jedna závažná medzera našich dejín by sa tak doplnila.
Máte v súvislosti s cintorínom do budúcna ďalšie plány?
Základnú údržbu, ktorá je vlastne kosenie, zabezpečuje obec. Dohovor o uzatvorení pevnej spolupráce medzi obcou a židovskou náboženskou obcou už podpísal starosta obce Martin Rybár s predsedom žilinskej židovskej obce Pavlom Franklom.
Fáza čistenia cintorína bola nevyhnutná kvôli zdokumentovaniu mien a informácií, kto je na tomto cintoríne vlastne pochovaný. Náhrobky sa zase časom zanesú, lišajníky sa vrátia. Mená však už budú zaznamenané.
Ďalej s týmto cintorínom plány okrem pamätníka nemám, skôr predstavy.
Cintorín by mohol byť pokojným oddychovým miestom, ale aj miestom na edukatívne vychádzky pre pedagógov so svojimi žiakmi či študentmi.
Jeden plán ale predsa len prezradím. Pripravujem predstavenie o židovskom cintoríne, ktoré bude súčasťou slávnostného ukončenia dokumentácie tohto cintorína. Snáď sa to podarí aspoň v malom uskutočniť.
Židia v Sučanoch
Židia sa do Sučian presťahovali približne na začiatku 18. storočia. O niekoľko desaťročí neskôr ich vládca Jozef II pozval do Uhorska na oživenie obchodu a podnikania. Prichádzali aj do Turca a Sučian, kde začali zakladať priemyselné podniky.
Zásluhou židovského obyvateľstva sa v Sučanoch v druhej polovici 19. storočia rozvíjal priemysel. Významný podnikateľ Ľudovít Schulz založil v Sučanoch tehelňu na výrobu tehly, škridly a drenážnych rúr, vlastnil aj menšiu pílu a liehovar.
Sučianski židia sa zaoberali obchodom, remeslami, vykonávali slobodné povolania, boli úradníkmi, správcami. Pred vznikom ČSR patrili obchody a krčmy prevažne Židom, len niekoľko bolo majetnejších, väčšina vlastnila drobné obchodíky.
K najstarším a najväčším obchodom patrili obchody so zmiešaným tovarom. Židia predávali soľ, múku, klince alebo petrolej, zväčša na borg. V obci pôsobili tiež štyria lekári, všetci Židia, podobne lekárnik, zubný technik.
V Sučanoch pred druhou svetovou vojnou žila najpočetnejšia židovská komunita v Turci. Po prijatí protižidovského kódexu im zhabali majetok a rozpredali na dražbe, arizovali alebo zlikvidovali živnosti, domy si prevzali noví správcovia.
Sučianski Židia boli od marca 1942 prevážaní do zberného tábora v Žiline, odkiaľ boli deporotovaní v dobytčích vagónoch do vyhladzovacích táborov Sobibor, Belzec, Treblinka a Osvienčim. Okrem niekoľkých jednotlivcov všetci zahynuli. Presný počet nepoznáme, jednotlivé zdroje sa líšia.
Z hmotných pamiatok po židovských občanoch ostalo málo. Na prvom mieste židovský cintorín s množstvom kamenných náhrobkov v hebrejskom, nemeckom a slovenskom jazyku. Ozdobou Sučian boli domy najbohatších židov, najmä Schulzova vila budila pozornosť.
„Sučany nemajú pamätník tragédie svojich židovských spoluobčanov, s ktorými mali spoločné osudy vyše tristo rokov, nijakým spôsobom si ich nepripomíname,“ píše vo svojej štúdii učiteľ dejepisu a tvorca učebníc Juraj Laššuth, ktorý sa vyslovoval za umiestnenie pamätníka Židov v Sučanoch aj s menami, čo tragicky zahynuli vo vyhladzovacích táboroch. „Ich tragédia je aj naša tragédia,“ dodáva v závere.
Zdroj: Juraj Laššuth, Prehľad dejín židovskej náboženskej obce v Sučanoch.
