SKLABIŇA. Dospeláci z folklórnej skupiny oslávili 40, deti 15 rokov. Obe zoskupenia zo Sklabine mali čo a čím oslavovať. V repertoári majú vlastné sklabinské piesne.
Rozbité dlaždice na chvíľu zmiznú. Pešiu zónu chcú v Martine definitívne opraviť Čítajte Návraty. Tak nazvali folkloristi zo Sklabine svoj program, v ktorom ukázali nové a oživili aj svoje staršie programové pásma. Vystupovali s nimi vo svojich začiatkoch na Turčianskych slávnostiach folklóru (TSF) a tento rok budú znova. Lebo majú spoločné jubileum.
Folkloristi zo Sklabine majú za sebou bohatých 40 rokov. Objavili sa najprv na slávnostiach v Turci a potom aj Detve, vo Východnej a každý rok účinkujú na tých našich turčianskych.
Dedičstvo svojich predkov Sklabinčania odprezentovali v televíznych dokumentoch Majáles a Láska v Turci, naspievali LP platňu a s vlastnými piesňami, nahrali CD. Vydali aj piesne muzikanta Jozefa Ďuríka – Haliené, ktoré zozbierali Tumovci do spevníka.
Spoločne po sklabinsky. Ženy zo Sklabine spievajú pieseň svojich predkov (zdroj: autorka)Svoj repertoár predviedli na slávnostiach výročia dospeláckeho i detského súboru, na ktorých vystúpili aj hostia z Detského foklórneho súboru (DFS) Turiec, Záturčianski heligonkári, speváci zo Sučianky a mladí členovia DFS zo Sabinova, odkiaľ sa do Sklabine priženil jeden z členov súboru, ktorý je zároveň bratom jeho vedúcej.
Ale veď to sú také obyčajné piesne...!
Ľudové tradície a folklór sa udržali na dedinách aj v druhej polovici 20. storočia, neboli však organizované formou folklórnych zoskupení. V tom čase ich oficiálne zachovával a šíril najstarší turčiansky folklórny súbor (FS) Turiec, v ktorom v 80.-tych rokoch účinkovala aj Monika Barabášová.
Tá sa s ďalšími členmi súboru a hlavne etnografkou Hanou Zelinovou a Jelkou Borcovanovou rozbehli do okolitých dedín, aby svoj program obohatili o ďalšie piesne a tance z celého regiónu. Prieskum robili aj v Sklabini.
„Choreograf a bývalý Lúčničiar Peter Králiček tu hľadal tanec, ale našiel hlavne cenné piesne. Vraj, popočúvaj si pásku, také zaujímavé trávnice sú tam. Keď som to počula, tak si hovorím: to je nádhera,“ zaspomínala si Monika Barabášová.
Zatiaľ neexistuje spôsob, ako z tela úplne dostať mikroplasty, vraví vedkyňa Kadášová Čítajte Tá sa dostala k Želmíre Majerčíkovej, speváčke a bývalej poštárke, ktorá všetkých poznala a zaviedla ju k pamätníkom starých čias, dobrým speváčkam a spevákom. Nahrávala si piesne, spomienky, zvyky, ktoré neskôr preniesli aj na javisko.
Spočiatku sa tím výskumníkov stretával s nedocenením. „Namietali, že veď ale to sú len také obyčajné piesne, čo my tu máme. To, čo dávajú v rozhlase, tie sú pekné. Bolo dôležité, aby získali presvedčenie, že má význam to udržať a posielať ďalej,“ vysvetlila Monika Barabášová.
Na scénu prichádza Gruska
V roku 1983 sa v Martine objavil Viliam Gruska, všestranne nadaný človek a organizátor folklórnych slávností v Detve, pre ktoré ako architekt vytvoril i prírodný amfiteáter. Na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve sa na javisku mal odprezentovať aj región Turiec spolu s Hornou Nitrou.
Gruska vytvoril organizačný tím, ktorý dal dokopy za pol roka šesť folklórnych skupín – v Turčeku, Mošovciach, Dubovom, Krpeľanoch, Ratkove a Podhradí. Podobne predtým pomáhal pripravovať programy pre festival v Detve na Orave, Liptove a potom na Považí.
Po Detve prišlo veľké nadšenie a odhodlanie vytvoriť ďalšie folklórne skupiny. V roku 1984 tak vznikla FS Sklabiňa, a to najmä z členiek – speváčok , ktoré vystupovali na družstevných dňoch.
V roku 1987 skupina omladla, pribudla mládež. Snímka z roku 1989 z vystúpenia Zima v Turci. (zdroj: archív FS Sklabiňa)„Sklabiňa má taký gazdovský, chlapský, mužný ráz. Celkom na začiatku sa však sformovala skupina so 6 ženami a jedným mužom - Vladkom Kučmom, výborným spevákom, ktorý priskoro zomrel na následky z koncentračného tábora. Postupne tu spievalo až 14 mužov,“ zaspomínala si Monika Barabášová. Prvou vedúcou bola práve Želmíra Majerčíková, pod jej vedením Sklabinčania prvýkrát vystúpili na 1. ročníku TSF, ktoré sa konali v Blatnici a boli v tom čase spojené s okresným družstevným dňom.
Dnes má skupina zhruba 20 členov, z toho štyroch mužov. Jedným z nich je Milan Kováč, jeden zo zakladajúcich členov skupiny a jeden z jeho neskorších vedúcich. „Mal som vtedy 33 rokov a k folklóru som mal blízky vzťah. Veď už dlho predtým, ako mládežníci, sme sa neoficiálne združovali a v dedine vystupovali, len sme nemali žiaden názov,“ vysvetlil.
Išla jedna, išli všetky
V roku 1987 sa skupina výrazne omladila. „Išla moja starká, išla som aj ja. Myslím, že tak to bolo asi v každom dome,“ hovorí Zuzana Kovačková , ktorá mala v tom čase 13 rokov.
„Bolo nás veľa kamarátok a ani sme nerozmýšľali, že nejdeme. Bolo to také spontánne: kde išla jedna, tam sme išli všetky,“ doplnila ju Denisa Vaváková.
Obe vydržali v súbore asi tri roky, potom prišli iné záľuby, škola a rodinný život. Do súboru sa obe vrátili pred piatimi rokmi na 35. výročie.
Developer chce v Martine postaviť dva veľké bytové domy so zelenými strechami Čítajte „Zavolal nás ujo Milan, vraj poďte si niečo zaspievať. Mne sa nechcelo. Povedala som si, že raz pôjdem a dáko sa z toho potom vyvlečiem. A som tu už päť rokov. Baví ma to. Strašne sú zlaté tie žienky, je to inšpiratívny kolektív a majú nám čo odovzdať,“ priznala Zuzana Kovačková.
Deniska Vaváková a Zuzana Kovačková sa do skupiny vrátili po dlhej prestávke. Ivan Koškár si dal vyšiť košeľu podľa storočnej košele z rodnej Belej. (zdroj: autorka)Folklór treba čistiť
Milan Kováč ako vtedajší vedúci chcel skupinu opäť omladiť. Na jeho podnet vznikla pred 15 rokmi aj Detská folklórna skupina Deti spod Borinky, ktorú v škole vedie družinárka Janka Ďuríková. V skupine má desať detí.
„Baví nás tancovať, spievať, páčia sa nám dlhé šaty, ktoré máme oblečené,“ zhodli sa sesternice Julka a Eliška Beličkové. Obe pochádzajú z rodiny, v ktorých sa folklór roky pestoval. Eliška chcela tancovať v FS Turiec, detí majú však prekvapivo toľko, že sa do martinského tímu nedostala.
Folklór je teda opäť v móde. „Áno, cítiť to, no cítiť i to, že tu bola prestávka a ľudia sa do folklóru vrhajú bez znalostí. Ťahajú doň veci, ktoré doň nepatria,“ pripomína Monika Barabášová, ktorá preto zdôraznila vďaku za spoluprácu s odborníkmi.
Velil Boeingom, osudným sa mu stal vetroň. Skúsený pilot v deň nehody plachtil súťažne Čítajte „Pomáhali nám očistiť turčianske zvyky od cudzích vplyvov, ustriehnuť to, lebo to je dôležité pre ich zachovanie.“
Poklad z maminej truhlice
Etnografi pomohli oživiť v Sklabini aj ich ľudový odev. „Sklabiňa je blízko mesta, čo ovplyvnilo aj ľudový odev. Ľudia tu chodili za prácou, nechceli vytŕčať v sedliackom a gazdovskom oblečení. Keď som sa v 80.-tych rokoch rozprávala s osemdesiatničkami, povedali, že už ich stará mať nechodila v kroji, ale mala kabátik, zásteru a sukňu. V lajblíku chodili len mladé dievčence. Muži nosili tmavé nohavice zastrčené v čižmách,“ opísala.
Pôvodný kroj sa nezachoval, len zopár kúskov. V jednom z nich vystupuje Magda Nezdobová. Je to hnedý, takmer 80-ročný lajblík.
Magda Nezdobová vystupuje v takmer 80-ročnom hnedom lajblíku, ktorý si šila jej mama na svadbu. (zdroj: autorka)„Mám ho po mojej mamine. Sama si ho šila na svadbu v roku 1946 do pozávitných šiat. Lajblík má dva krásne gombíky. Asi budú z Ruska, lebo jej otec Ondrej Zuriaň tam chodil ako olejkár. Bohužiaľ, raz sa odtiaľ nevrátil. Vraj ho tam zabili, ani nevieme, kde má hrob,“ prezradila rodinný príbeh.
Magda Nezdobová šila pre súbor dievčenské sukne a ako viaceré členky vyšívala mužské košele.
Výšivka od muža
Ivan Koškár patrí k najnovším členom - so skupinou spieva tretí rok. Košeľu mu šila „kolegyňa“ Eva Hviščová, výšivku si vybral sám.
„Keďže bolo málo mužov, pridal som sa k nim, veď v mladosti som rok vystupoval doma v Belej. Košeľu ale pre mňa nemali. Bol som na výstave krojov v múzeu a zopár košieľ som si pofotil. Vybral som si jednu z Belej, mala vraj 100 rokov. Vyšíval mi ju jeden pán,“ prezradil.
Monika Barabášová stála pri zrode FS Sklabiňa a s jej členmi aj vystupuje. Na fotke začepčuje nevestu Zuzku Kohútovú. (zdroj: autorka)Za každou piesňou vidí tvár
Sklabinský súbor naďalej spolupracuje s Monikou Barabášovou, ktorá pomáha s činnosťou aj iným skupinám v celom regióne pri zostavovaní programov pre TSF. Je čestnou občiankou Sklabine a s členmi skupiny dokonca aj vystupuje.
„Keď počujem tie piesne, vždy sa mi vynorí tvár a izba, v ktorej sme sa rozprávali, príležitosť, špecifiká toho, kto mi ich spieval. Aj ma to rozcíti. Nie je to ľahké obísť. Lebo, keď vás to ovládne, tak nezaspievate. Začnete plakať,“ vyznala sa folkloristka.
